27. 7. 2017

The Innocents (1961)

   Britský režisér Jack Clayton celovečerne debutoval romantickou drámou Room at the Top (1959), ktorú nadšene prijali, ako diváci, tak aj kritici. Za svoj nasledujúci projekt si režisér vybral úplne iný žáner, ktorým bol práve horor The Innocents (1961).

STORY LINE

   Gotické horory, či už s tematikou duchov alebo inou, boli na prelome 50-tych a 60-tych rokov veľmi populárne a rozšírené, ako tomu bolo napr. v Taliansku, v USA alebo aj vo Veľkej Británii. Taliansko sa pri nich mohlo oprieť o režiséra menom Mario Bava, ktorý patrí medzi významné osoby talianskeho hororu, pretože v prvej polovici 60-tych rokov vytvoril nový hororový subžáner: giallo, ale zároveň ešte predtým, v druhej polovici 50-tych rokov, odštartoval talianske gotické horory.[1] USA sa v tomto smere „spoliehali“ na produkčné štúdio American International Pictures. Najdôležitejšiu úlohu tu mal najmä producent a režisér Roger Corman, ktorý s nimi začal na začiatku 60-tych rokov.[2] Veľká Británia mala taktiež svoje štúdio špecializujúce sa aj na tento typ hororov, ktorým bolo slávne Hammer Film Productions, známe svojimi nízkorozpočtovými horormi, vrátane gotických hororov, ktoré tu začali vznikať po úspechu gotického hororu The Curse of Frankenstein (1957) a ich ďalším spojovacím článkom, okrem samotného štúdia, je aj režisér Terence Fisher.[3] The Innocents (1961) produkovalo americké štúdio 20th Century Fox, ale inak je to čisto britský film. Jedným z hlavných dôvodov, prečo režisér nespolupracoval s britským Hammer, bolo to, že práve Clayon žiadal, aby sa jeho horor odlišoval od tých, ktoré toto štúdio produkovalo a to hlavne po vizuálnej stránke. Zatiaľ čo, Hammer nakrúcal nízkorozpočtové horory, ale zväčša farebné, tak The Innocents (1961) boli už od začiatku zamýšľaný, ako čiernobiely horor. Z technickej stránky treba vyzdvihnúť hneď viacero vecí. V prvom rade je to už spomínaná čiernobiela farba, ktorá najviac pomáha vytvárať a zároveň podporovať hororovú atmosféru. Naopak atmosféru konca 19-steho storočia navodzujú a udržiavajú dobové kostýmy a interiéry rozsiahleho domu/sídla, v ktorom sa celý príbeh odohráva. No a v poslednom rade je tu aj nádherná kamera, za ktorou stál Freddie Francis a ktorá zaujme aj svojou inovatívnou technikou, kde Francis mnohé zábery v strede zaostruje, ale ich okraje, kvôli špeciálne vytvoreným filtrom, rozmazáva.[4] Môžem povedať, že pokiaľ ide o technickú stránku, tak sa tu z mála (čiernobiela farba, jeden rozsiahly dom) podarilo vyťažiť maximum, nielen atmosférou, ale aj hororovými prvkami. Po príbehovej stránke možno povedať, že toto dielo stojí do veľkej miery predovšetkým na atmosfére a až potom na samotnom príbehu. Atmosféra je tu totiž prítomná od začiatku až do konca a práve ona vytvára hororový nádych, ktorý je po celú dobu cítiť, ale aj vidieť. Táto snímka je jeden z mála hororov spred roku 1970, ktoré, nechcem povedať, že vydesia, ale prinajmenšom zapôsobia, na dnešného diváka.


   Je tu hneď niekoľko scén, ako napr.: veža, altánok pri jazierku (sú tu dve takéto pasáže) alebo záver, pri ktorých doslova mrazí. Najpozoruhodnejšie na týchto sekvenciách je aj to, že režisér sa v nich nespolieha na dom alebo noc alebo ich kombináciu, ale scény pri altánku vyvolávajú znepokojenie, hoci vznikli vonku a navyše za denného svetla. Nie je to však len čisto horor, ale dôraz sa kladie aj na psychológiu postáv a vzťahy medzi nimi. Zatiaľ čo, pri hororovej stránke Clayton prekvapil a ukázal, že tento žáner mu problémy nerobí, tak u dramatickej stránky potvrdil svoje kvality, ktoré preukázal už v Room at the Top (1959), čo znamená, že vie pracovať s postavami a príbehom, pretože im dáva potrebnú hĺbku a emócie, pričom sa nebojí šokovať, u The Innocents (1961) vyvolalo kontroverziu bozkávanie sa medzi guvernantkou a malým chlapcom. Štúdio žiadalo od režiséra vymazanie týchto dvoch scén, ale ten neustúpil a spravil dobre, lebo kvôli tomu pôsobí tento horor ešte presvedčivejšie. Príbehu vlastne ani nie je tak veľmi čo vytknúť, lebo už po krátkom úvode sa dianie dostáva do samotného sídla, kde sa nám celý príbeh postupne odhaľuje. Plusom je aj pomerne krátka minutáž, čítajúca necelých 100 minút, ktoré však zásluhou atmosféry a réžie dosť rýchlo ubehnú. Dôležité sú tu predovšetkým tri postavy, ktoré zároveň dostávajú aj najviac priestoru: Flora, Miles a slečna Giddens. Prvé dve sú zaujímavé nielen svojimi charaktermi, ale aj svojimi hereckými (detskými) predstaviteľmi, ktorí tieto postavy robia viac uveriteľnejšími. V prípade slečny Giddens sa síce jej obsadenie, podľa mňa, príliš nevydarilo, ale inak je to sama o sebe zaujímavá postava, obzvlášť, keď divák spolu s ňou postupne odkrýva minulosť a tajomstvá, ktoré sa spájajú s novým miestom kam prišla. Celkovo sa jedná o výborný britský horor, ktorý je dobrým dôkazom, jednak toho, že Briti vedeli robiť gotické horory a jednak, že vedeli s nimi pracovať aj iné štúdiá, než len legendárny Hammer. Vynikajúca atmosféra, ktorú podporuje aj príbeh a mrazivé (znepokojujúce) scény.   

HERCI a HUDBA

   Deborah Kerr nepovažujem za kvalitnú herečku, pretože si myslím, že nevedela až tak dobre hrať. V dielach, ako napr. From Here to Eternity (1953) alebo An Affair to Remember (1957) nielenže za svojimi hereckými kolegami výrazne zaostávala, čo sa týkalo výkonu, ale takisto sa do svojich úloh vôbec nehodila. V prípade The Innocents (1961) podáva dosť afektovaný výkon, ktorý by sa síce dal odôvodniť, či už jej postavou, alebo tým, že sa príbeh odohráva na konci 19-steho storočia, ale pri porovnaní s inými hercami a ich výkonmi, v ktorých nie je ani náznak afektovania, sa to nedá ospravedlniť. Viac by som si tu vedel predstaviť niektorú z herečiek, ako: Doris Day, Maureen O'Hara, Gene Tierney alebo Ingrid Bergman. Posledná menovaná hrala postavu slečny Giddens v televíznom seriály Startime, konkrétne v tretej epizóde s názvom, The Turn of the Screw a preto by bolo zaujímavé sledovať, či by dokázala uspieť aj v celovečernej verzii. Z ďalších hercov stojí za zmienku ešte detská herecká dvojica Pamela Franklin a Martin Stephens, ktorí sú nielen vhodne obsadení, ale vo svojich postavách sú výborní, pričom v nich pôsobia prirodzene. Hudbu k filmu zložil Georges Auric, avšak The Innocents (1961) sú známejšie kvôli propagácii syntetizovaného elektronického zvuku, o ktorý sa postarala skladateľka Daphne Oram a ktorý sa sem náramne hodí. Pokiaľ ide o hudbu, za ktorou stál Auric, tak jemu sa nepodarilo zložiť výraznejšie alebo zapamätateľnejšie motívy, čo je veľká chyba, lebo sa tu núkala kvalitná atmosférická hudba. Vedel by som si tu predstaviť skladateľov, ako Bernard Herrmann alebo Von Dexter. Prvý menovaný skomponoval nielen legendárne motívy k hororu Psycho (1960), ale predtým skladal, medzi inými, aj k mysteriózno-tajomné motívy u snímky Vertigo (1958), takže by sa sem hodil. Druhý menovaný zase pre horor House on Haunted Hill (1959) vytvoril slušné atmosférické motívy a myslím, že by zrejme uspel aj u The Innocents (1961).


HODNOTENIE

82%


[1] I vampiri (1957) a La maschera del demonio (1960). (Uvádzam len tie do roku 1961).
[2] House of Usher (1960) a Pit and the Pendulum (1961). (Uvádzam len tie do roku 1961).
[4] Francis o rok neskôr debutoval aj ako režisér, pričom v tom ďalšom roku (1963) začal spolupracovať so štúdiom Hammer, pre ktoré zrežíroval horory: Paranoiac (1963), Nightmare (1964), The Evil of Frankenstein (1964) a Hysteria (1965). Potom robil pre ďalšie nízkorozpočtové produkčné štúdio, Amicus Productions, pre ktoré zrežíroval horory: Dr. Terror's House of Horrors (1965), The Skull (1965), The Deadly Bees (1966), The Psychopath (1966), Torture Garden (1967) alebo Tales from the Crypt (1972).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára