6. 6. 2017

The Spiral Staircase (1946)

   V roku 1946 sa režisér Robert Siodmak podpísal pod tromi dielami, pričom vo všetkých troch prípadoch sa jednalo o film-noir. Na konci augusta bol uvedený noir The Killers (1946), v polovici októbra psychologický noirový thriller The Dark Mirror (1946), no ešte pred nimi, začiatkom februára, mal premiéru práve noirový thriller s prvkami hororu, mysteriózna a psychológie, The Spiral Staircase (1946).

STORY LINE

   Divácky úspech noirov Gaslight (1944) a Spellbound (1945), ale predovšetkým to, čo so sebou prinášali, psychológia (prvý menovaný) a spopularizovanie psychoanalýzy (druhý menovaný), prevzali potom tie nasledujúce noiry, ako aj The Spiral Staircase (1946), ktoré od Gaslight (1944) preberá tajomnú atmosféru a dianie odohrávajúce sa prevažne v jednom dome a od Spellbound (1945) zase hrdinu resp. hrdinku, ktorá je poznamenaná traumatizujúcim zážitkom z detstva a dať postavám ich psychologický profil. Zároveň sa však táto snímka snaží ísť vlastnou cestou a odlíšiť sa od nich, pričom okrem klasickej noirovej kriminálnej línie (pátranie po vrahovi) sem vnáša aj hororový nádych a venuje sa vzťahom medzi jednotlivými členmi domácnosti. Technická stránka stojí hlavne na prostredí jedného, pomerne rozsiahleho domu, v ktorom sa celý príbeh odohráva, sa snaží vytvoriť pôsobivú atmosféru. Spočiatku sa to aj výborne darí, avšak potom neskôr, s výnimkou scén z pivnice, už nikam inam dianie nenazrie a tým pádom potenciál, ktorý veľký dom a jeho miestnosti predstavoval, nie je naplno využitý. Dážď, noc a vietor, tieto tri, nielen noirové elementy, pridávajú na atmosfére, podobne ako aj izolovanosť sídla a zasadenie príbehu okolo roku 1914, kedy automobily alebo elektrina ešte neboli tak bežnými, ako tomu bolo v druhej polovici 40-tych rokov, kedy toto dielo vzniklo. Dojem daného obdobia podporujú aj dobové dekorácie (časť z nich sa použila už pri mysterióznom thrillery Rebecca (1940) režiséra Alfreda Hitchcocka), kostýmy a ukážka toho, ako sa vtedy premietali filmy resp. ako vznikala filmová hudba k nemým snímkam. Technické spracovanie je tu každopádne najlepšou zložkou, hoci z nej režisér mohol dostať ešte viac. Po príbehovej stránke to už taká sláva nie je, za čo môže viacero faktorov. Nelogickosti v deji, ako napr. v úvode je známe, že vrah si svoje obete vyberá na základe toho, že majú nejakú telesnú poruchu/vadu, pričom vzhľadom na neskorší vývoj je nepochopiteľné, že vrah nezačal s Helen resp. si ju nevybral za prvú obeť, keďže ju mal „najbližšie“ k sebe alebo dosť úsmevné príde, ak policajný vyšetrovateľ navštívi sídlo len preto, aby im ako nejaký poslíček povedal odkaz od doktora, navyše on jediný tu reprezentuje policajnú zložku, lebo okrem neho tu nikto iný nie je, čo je veľmi divné. Dokonca mestečká na Divokom Západe mali viac predstaviteľov zákona, keďže šerif tu mal aj svojich zástupcov, avšak táto malá dedina má zrejme len jedného. No a takýchto nelogickostí sa tu nájde veľa. Ďalším problémom je nevyrovnané tempo a nadbytočnosť niektorých scén. Úvodných 10 minút je úplne zbytočných, príbeh totiž mohol pokojne začínať až príchodom Helen k sídlu, keďže dovtedy sa nestane nič podstatné pre diváka, jednak preto, že s ostatnými postavami a zároveň podozrivými sa začneme zoznamovať až po jej príchode a jednak preto, že všetko dôležité a navyše v krátkosti zhrnie gazdiná.[1] Ďalej tu mohli vynechať aj vidinu Helen o svadbe a skrátiť by si zaslúžil aj naťahovaný záver. Slabinu predstavuje aj nevyrovnanosť žánrov, keď horor, mysteriózny thriller to pripomína iba štvrťhodinu po príchode do domu a v záverečných 20-tich minútach, ale inak ide do veľkej miery o vzťahovú drámu a romantiku, čo má za následok to, že je do úzadia zatlačená, ako atmosféra, tak aj napätie. Väčšinu času to pôsobí tak, že celý film má v skutočnosti úplne iný žáner, než ako sa to prezentuje navonok. Pokiaľ sa dostáva viac priestoru dráme a romantike, tak to potom ako plnohodnotný noirový thriller ani nemôže fungovať, čo sa nakoniec aj stalo. Ďalším nedostatkom je, že vraha sa dá príliš ľahko odhaliť už na začiatku, ono veľa podozrivých tu ani nie je, takže ani tá detektívno-kriminálna rovina moc nefunguje. Posledným výrazným nedostatkom, ak ide o príbeh, je réžia. Siodmak bol nepochybne kvalitným režisérom pokiaľ išlo o noirový žáner,[2] ale toto dielo bolo, podľa mňa, už nad jeho sily, keďže je tu hneď niekoľko žánrov (dráma, horor, noir, mysteriózny, psychologický, romantický a thriller). Na režisérsku stoličku by sa istotne viac hodil niekto z dvojice Alfred Hitchcock a George Cukor,[3] avšak podľa mňa by ani režisér Victor Fleming, horor Dr. Jekyll and Mr. Hyde (1941), nebol zlá voľba. S postavami je to ešte o čosi horšie. Mužské postavy, ako doktor Parry, profesor Warren a Steve Warren sú nezaujímavé a aj nevhodne obsadené, policajný vyšetrovateľ tu zase ani nemusel byť, je to zbytočná postava a údržbár Oates má naopak veľmi málo priestoru. Ženské postavy sú už na tom trošku lepšie, aj keď sa Blanche mohla vynechať a Helen pre zmenu zatieňuje trio postáv, ktoré sa tu vážnosť snažia odľahčovať štipkou humoru, a to po alkohole lačná gazdiná a pani domu spolu s jej ošetrovateľkou, ktorých vzájomná nevraživosť vedie k úsmevným dialógom. Keď sa tak nad tým zamyslím, tak tento noir by si vystačil aj s týmito 4 ženskými postavami, jednak, by totiž menej postáv posilnilo atmosféru a jednak, by sa vrah odhalil až v závere, keďže v tomto prípade by musel pochádzať „zvonku“. Celkovo sa jedná o podpriemerný noirový thriller, ktorého potenciál bol oveľa väčší, než sa z neho podarilo vo výsledku dostať. Technickú stránku, atmosféru a napätie podkopáva úsilie o vzťahovú drámu a romantické vsuvky, ktoré sú viac rušivé než na osoh, nehovoriac o nezvládnutej práci s dejom, hercami a postavami.

HERCI

   Dorothy McGuire napriek tomu, že tu hrala nemú ženu, tak nepredviedla nejaký veľký herecký výkon, iste je miestami vcelku presvedčivá, ale v o rok staršej dráme, A Tree Grows in Brooklyn (1945) mi prišla o dosť lepšia, aj keď tam nešlo o nemú postavu. George Brent, Gordon Oliver a Kent Smith sa tu moc nepredviedli, avšak Sara Allgood, Ethel Barrymore a Elsa Lanchester svoj nie veľký priestor zužitkovali výborne, obzvlášť posledná menovaná, ktorá bola, podľa môjho názoru, kvalitná herečka, by sa tu hodila aj do hlavnej úlohy a nemala problém stvárniť nemú ženu.


HODNOTENIE

48%


[1] Po príchode Helen sa jej gazdiná zmieni o tom, že im telefonovali ohľadom ďalšej vraždy a následne jej vraví o ďalších obetiach.
[2] Dôkazom toho sú napr.: Phantom Lady (1944), The Suspect (1944), The Dark Mirror (1946), Criss Cross (1949) alebo Nachts, wenn der Teufel kam (1957).
[3] Hitchcock režíroval spomínané tituly Rebecca (1940)Spellbound (1945) a Cukor sa zase postaral o Gaslight (1944).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára