16. 6. 2017

Airport (1970)

   V priebehu 70-tych rokov zažívali katastrofické snímky svoje zlaté obdobie. Počas tejto dekády vzniklo, predovšetkým v USA, hneď niekoľko takýchto známych diel, ako napr. Skyjacked (1972), The Poseidon Adventure (1972), Earthquake (1974), The Towering Inferno (1974), The Hindenburg (1975), The Cassandra Crossing (1976), Rollercoaster (1977) alebo Avalanche (1978). Snímka, ktorá tento boom odštartovala bola práve katastrofická dráma Airport (1970).

STORY LINE

   Korene katastrofického žánru siahajú oveľa hlbšie do filmovej histórie, než do 70-tych rokov, u celovečerných snímok sa s takýmito typmi titulov môžeme stretnúť už v nemej ére, napr. nemecko-rakúsky Sodom und Gomorrha (1922) alebo americký Noah's Ark (1928), prevažne nemý, avšak obsahuje aj zopár dialógových a zvukových pasáží. V zvukovej ére ich potom nasledovalo niekoľko počinov, ktoré dnes možno vnímať, ako tie, ktoré položili základy tohto žánru,[1] ako takého, pričom ich rozvinuli práve tie zo 70-tych rokov, ktoré dnes možno pokladať za prvé moderné katastrofické filmy. Pokiaľ ide o katastrofické diela s tematikou lietadiel, tak tu by sme ich začiatky našli u titulov, ako sú: The High and the Mighty (1954), Zero Hour! (1957), Jet Over the Atlantic (1959), Jet Storm (1959), The Crowded Sky (1960) alebo potom aj televízny The Doomsday Flight (1966). Najbližšie má Airport (1970) ku obidvom dielam z roku 1959 a televíznemu počinu z 1966, keďže pracujú s rovnakou témou (bomba na palube lietadla), navyše tu môžeme nájsť aj tradičnú šablónu, ktorý zaviedol už The High and the Mighty (1954), v ktorej nesledujeme len samotnú katastrofu, ale aj drámu, ktorá nahliada do životov (pracovných a súkromných) cestujúcich a členov posádky. Od tých všetkých (nakrútených pred rokom 1970), sa Airport (1970) líši v tom, že je typickým predstaviteľom tzv. Nového Hollywoodu, čo najviac vidieť pri technickej stránke, ktorá už na prvý pohľad zaujme prácou s obrazom. Na prelome 60-tych a 70-tych rokov bolo u amerických filmov bežné využitie tzv. Split screen (Rozdelenie obrazovky), kde obraz rozdelili na niekoľko častí a divák tak mohol paralelne sledovať dianie „vo vnútri každej z nich“.[2] Ďalšou odlišnosťou oproti predošlým snímkam, bolo nakrúcanie v skutočných exteriéroch. Oproti filmom tzv. Klasického Hollywoodu, ktoré vznikali v štúdiách, bolo pre tzv. Nový Hollywood charakteristické, že uprednostňovali exteriéry pred interiérmi a štúdiovými kulisami. Airport (1970) sa odohráva na Lincoln International Airport, bol to však vymyslený názov, v skutočnosti totiž filmovanie prebiehalo na Minneapolis-Saint Paul International Airport, pričom na interiérové scény v lietadle sa využil Boeing 707, konkrétne model 707-349C. Práve toto prispieva k autentickosti a zároveň sa tým podporuje aj atmosféra, ktorá je v kombinácii s tým, že sa zápletka odohráva v noci a za snehovej búrky, veľmi pôsobivá. Efekty deštrukcie sa síce môžu zdať, ako „slabé“, napr. pri ich porovnaní s katastrofickým The Poseidon Adventure (1972), ktorý vznikol len o dva roky neskôr, ale zase si treba uvedomiť, že sa jedná o dva rozdielne dopravené prostriedky a z lietadla sa nedá toľko vyťažiť, čo z lode, jednak, lietadlo je o dosť menšie a jednak, aj ten rozsah škôd u neho nemôže byť príliš veľký. Vzhľadom na rok a taktiež aj na možnosti si myslím, že ohľadom efektov a deštrukcie spravili tvorcovia v Airport (1970) maximum a lepšie (väčšie) to už spraviť ani nešlo, pokiaľ teda nechceli riskovať stratu uveriteľnosti, pretože potom by to bolo už trochu aj prehnané. Technická stránka je na vysokej úrovni a nie je jej čo vytknúť. Po príbehovej stránke ide viac o drámu, než o katastrofický film. V tomto ohľade sa Airport (1970) takisto odlišuje, keďže okrem zameriavania sa na cestujúcich a posádku snaží ukázať fungovanie letiska a nahliadnuť do jeho „vnútra“. Dovtedy sa filmári nepokúsili predostrieť letiskový život z perspektívy ľudí, ktorí ho riadia. Je to pútavé a zaujímavé, pričom z tohto pohľadu by si to vystačilo aj ako samostatná dráma, teda bez pridania druhého, katastrofického žánru.


   Akonáhle sa pozornosť začne upriamovať na postavy, rozvíjať ich linky/vzťahy, nastáva problém. Ich súkromný život totiž nie je tak pôsobivo a zaujímavo spracovaný, než ten pracovný. Vhodným príkladom môže byť hlavný hrdina, Mel Bakersfeld, ktorý zaujme pri sledovaní jeho práce, kde sa musí vysporiadať s rôznymi nástrahami (počasie, dráha a komisári), avšak vykreslenie jeho vzťahu s manželkou už také atraktívne nie je, pôsobí to chladne, odmerane a umelo, chýbajú tomu totiž silnejšie emócie a to platí aj o ďalších linkách/vzťahoch (napr. Vernon Demerest a Gwen Meighen alebo D.O. Guerrero a jeho žena Inez). Ďalšie negatívum predstavuje dĺžka, ktorá je takmer dve hodiny a 20 minút, čo je na katastrofickú snímku pomerne veľa, avšak v tomto prípade je to dosť prepálená minutáž, lebo takmer hodinu a štvrť zaberá dokým priestor začne dostávať aj ten druhý žáner (katastrofický). Je to v skutku dlhá doba, pokým dej dospeje do bodu/momentu, na ktorý sa každý divák teší. Toto čakanie je o to neznesiteľnejšie/ťažšie, ak je vyplnené nezáživnými vzťahmi medzi postavami. Ideálna dĺžka by bola tak max. tých 110 minút, viac už rozhodne nie, predovšetkým v tej úvodnej hodine by sa dalo veľa vecí vystrihať, resp. skrátiť. Slabinou je aj réžia, George Seaton, hoci snežné exteriérové sekvencie mal na starosti Henry Hathaway (jeho meno nebolo uvedené v titulkoch), totiž podľa môjho názoru nebol vhodným kandidátom na katastrofickú drámu. Je pravda, že dramatický žáner mu sadol, čoho dôkazom sú napr.: vianočná, komediálne ladená dráma Miracle on 34th Street (1947) alebo dráma The Country Girl (1954), ale už taký vojnový špionážny thriller 36 Hours (1965) mu robil problém a mal podobné nedostatky, ako Airport (1970).[3] No a najprekvapujúcejšie na tom je to, že Seaton teraz tú dramatickú stránku, v podobe vytvorenia silnejších emócii a zobrazenia vzťahov, nedokázal spraviť tak, ako sa mu to darilo predtým. Myslím, že pokiaľ by to celé zrežíroval Hathaway, tak aj výsledok by bol lepším. No a ani John Sturges by nebol zlým, ale presne naopak, tým najideálnejším adeptom.[4] Z postáv sú najzaujímavejšie štyri: Mel Bakersfeld, manažér letiska a Vernon Demerest, kapitán lietadla, ktorých vzájomná nevraživosť je cítiť z ich každého spoločného dialógu, navyše ich postavy sa môžu spoliehať na hercov, ktorí na seba dokážu strhnúť pozornosť. Zvyšné dve postavy: Joseph  Patroni, hlavný mechanik a čierna pasažierka Ada Quonsett možno označiť za humorne ladené postavy, keďže sa s nimi spájajú prevažné vtipné momenty, ktorých funkciou okrem pobavenia diváka je aj odľahčovať vážnosť. Ostatné postavy mi neprišli ničím zaujímavé a bolo by dobré ich prepracovať a niektoré z nich ešte aj herecky zmeniť. Celkovo sa jedná o nadpriemernú katastrofickú drámu, ktorá vyniká technickou stránkou, avšak tá príbehová funguje iba z polovice a to zásluhou nevýraznej réžie, veľkej dĺžky, rozťahanosti, absencii silnejších scén a viacerých nezaujímavých postáv.    

HERCI a HUDBA

   Pre katastrofické snímky je príznačné obsadenie plné hereckých hviezd a výnimkou nie je ani tento. Ústredné herecké duo Burt Lancaster a Dean Martin sa síce do svojich úloh hodí a obaja hrajú dobre, ale napriek tomu ich dokážu zatieniť vedľajší herci, ktorí majú lepšie (rozumej po hereckej stránke sa môžu viac predviesť) postavy: George Kennedy, Helen Hayes a Van Heflin, pričom pre posledného to bola jeho posledná filmová úloha, o rok neskôr totiž zomrel na infarkt. Z ostatných hercov nie je koho vyzdvihnúť, hlavne herečky Jean Seberg, Jacqueline Bisset a Dana Wynter toho moc nepredviedli a svojimi výkonmi výrazne zaostávali za ostatnými. Hudbu zložil Alfred Newman, pre ktorého to bol posledný projekt na ktorom pracoval, zomrel na komplikácie spojené s emfyzémom pľúc (rozdutím pľúc) dva týždne pred premiérou. Newman si každopádne zaslúži obdiv a uznanie, že napriek čoraz zhoršujúcemu zdravotnému stavu sa podujal hudbu skladať a podarilo sa mu ju aj dokončiť. Nechcem, vzhľadom na jeho zdravie, nejako znevažovať jeho prácu, ani tvrdiť, že to mal prenechať niekomu inému, avšak napriek tomu, okrem hlavnej témy, nie sú ostatné jeho skladby až tak výrazné alebo zaujímavé. Skúsil by som to s novou generáciou skladateľov, ako napr. Jerry Goldsmith alebo John Williams, ale to by asi nebolo celkom reálne.[5]   


HODNOTENIE

63%


[1] Zaradiť sa sem môžu napr.: Deluge (1933), The Last Days of Pompeii (1935), San Francisco (1936), The Hurricane (1937), In Old Chicago (1937), Titanic (1943), When Worlds Collide (1951), Titanic (1953), A Night to Remember (1958), Gli ultimi giorni di Pompei (1959), The Last Voyage (1960), The Day the Earth Caught Fire (1961), The Devil at 4 O'Clock (1961), Crack in the World (1965) alebo Krakatoa: East of Java (1968).
[2] Táto technika bola ešte použitá napr.: Grand Prix (1966), Charly (1968), The Boston Strangler (1968), The Thomas Crown Affair (1968) alebo The Andromeda Strain (1971).
[3] Prehnaná minutáž alebo skrátenie, resp. vystrihanie niektorých scén v druhej polovicu.
[4] Rok predtým totiž nakrútil dobrodružnú sci-fi drámu o astronautoch, ktorým zlyhala technika a zostali „uväznení“ vo vesmíre, Marooned (1969), ale ešte o rok skôr stál za ponorkovo-špionážnym thrillerom Ice Station Zebra (1968), ktorá sa na svoju dobu môže pýšiť nádhernými zábermi ponorky.
[5] Goldsmith v roku 1970 skladal pre: Patton (1970), Rio Lobo (1970), The Ballad of Cable Hogue (1970) alebo Tora! Tora! Tora! (1970), takže celkom pochybujem, že by mal čas a možno aj chuť pre ešte jeden projekt, ale neskôr komponoval hudbu pre katastrofický The Cassandra Crossing (1976). Williams mal takisto skúsenosti s katastrofickými filmami: The Poseidon Adventure (1972) a The Towering Inferno (1974), ale pochybujem, že by mu v roku 1970 zverilo štúdio takýto veľký projekt, ktorým Airport (1970) nepochybne bol.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára