31. 5. 2017

Contratiempo (2016)

   Španielsky režisér a scenárista Oriol Paulo celovečerne debutoval mysterióznym krimi thrillerom El cuerpo (2012). Nasledujúcim jeho projektom je opäť mysteriózny krimi thriller, ktorým je práve Contratiempo (2016).[1]

STORY LINE

   El cuerpo (2012) a Contratiempo (2016) nemajú rovnaké len žánre, ale takisto aj spracovanie. V oboch prípadoch hrá hlavnú úlohu zločin; rozprávanie sa odvíja v dvoch časových líniách, v prítomnosti a v minulosti, pričom pri prvej línii je dianie situované na jedno miesto (márnica resp. byt) a v druhej línii sa z perspektívy jednotlivých postáv pomocou flashbackov divák oboznamuje s udalosťami, ktoré sa stali predtým a zároveň postupne získava predstavu o tom, čo sa skutočne stalo; ďalej sa obe diela snažia diváka prekvapiť prostredníctvom dejových zvratov a nečakaných, až šokujúcich záverečných odhalení, pracujú s diváckymi očakávaniami; no a v poslednom rade oba filmy pracujú s pojmami, ako sú pomsta, právo a spravodlivosť, ktorým dávajú svoj vlastný význam. Napriek uvedenému je Contratiempo (2016) odlišné od El cuerpo (2012) a nielen pokiaľ ide o zápletku, ale aj ďalšou dôležitou témou, ktorej sa okrem tých spomínaných venuje a navyše úzko súvisí s právom, pretože nazerá na právnikov. Na ich „schopnosť“ nájsť rôzne právne kľučky a zakaždým tak postaviť svojho klienta do tej najvýhodnejšej pozície, v ktorej bude vyzerať ako obeť on sám (Virginia Goodman) a ku akým nekalým, až nezákonným praktikám sú ochotní zájsť, pričom je to v rozpore s ich morálnym, ale aj právnickým kódexom (Félix Leiva). Z technického spracovania tu tak nezaujme, ani kamera, ani strih, ako hlavne prostredie, v ktorom sa celá zápletka odohráva. Na mysli mám samozrejme situovanie na jedno miesto. Zatiaľ čo, márnica u El cuerpo (2012) prispievala ku atmosfére, ktorá bola chvíľu až hororová, tak zase byt u Contratiempo (2016) podporuje napätie panujúce medzi ústrednou dvojicou (právnička a jej klient), ale aj neistotu z nasledujúceho vývoja. Po príbehovej stránke ide o dielo, s rozdielnymi polovicami. V tej prvej sa zoznamuje s postavami, dozvedáme sa o ich minulosti a začne sa budovať základný príbeh. V tej druhej sa prostredníctvom dejových zvratov pracuje s diváckymi očakávaniami, zmení sa tu nielen tón filmu, ale aj dianie a divák je držaný v napätí a neistote z ďalšieho vývoja. Je pozoruhodné, že režisérovi sa napriek tomu, že použil rovnaký koncept, ako u svojho prvého počinu, podarilo zachovať totožnú kvalitu. Už len za toto si zaslúži uznanie Málokedy sa totiž stane, že s „takým istým“ prístupom resp. spracovaním dokáže režisér opätovne uspieť. Zväčša nastane tá situácia, že režisér sa opakuje, vykráda alebo sa snaží svoj projekt uchopiť ešte veľkolepejšie. To všetko na úkor kvality. Tu sa to našťastie nestalo a Oriol potvrdil svoj talent. Je to nadaný režisér, ktorý by zrejme uspel aj po tretíkrát s „tým istým“. Vôbec by som nebol prekvapený, ak by si ho už teraz všimli aj v USA a dali mu možnosť pracovať na nejakom ich projekte. Každopádne mu mysteriózny krimi thriller sadne, ale bolo by zaujímavé sledovať ho aj pri inom žánri (napr. horor). Najväčšou prednosťou Contratiempo (2016) je okrem fungujúceho napätia aj postupné dávkovanie informácii divákovi, kvôli čomu sa potom niekoľkokrát zmení nielen príbeh, ale aj úloha jednotlivých postáv v ňom. Všetko to na konci pekne do seba zapadne a pôsobí to ako dokonalo a premyslene, avšak je to podľa mňa až príliš dokonalé a to z dvoch dôvodov. Za prvé, je tu veľmi veľa náhod, ktoré tým pádom príbehu uberajú na jeho reálnosti a pôsobia neprirodzene. Pár náhod sa dá ešte vysvetliť tým, že to mohol byť osud alebo náhoda (stretnutie s rodičmi alebo volanie na mobil), avšak keďže ich pribúda, tak sa aj ťažšie vysvetľujú a nie je možné donekonečna sa odvolávať na osud alebo náhodu, ale na úmysel scenáristu (zmienka o divadle alebo prenajatie bytu). Proste ak je toho veľa, tak to prestáva byť prirodzené. Za druhé, každý plán, či už ide o nejakú krádež, vraždu alebo niečo iné, môže byť do najmenších detailov prepracovaný, ale plán zostane vždy len plánom, lebo v realite je to už iné, tam už sa to neprispôsobuje predstavám jeho plánovača/plánovačov, ale okolnostiam resp. situácii, ľuďom a nejde tu všetko podľa hodiniek. Hrdinovia noirov alebo heist movies[2] by určite vedeli rozprávať o tom, že častokrát stačí maličkosť, v podobe nečakanej situácie alebo pár sekúnd a celý plán sa zrazu zrúti, ako domček z kariet. Hrdinovia v Contratiempo (2016) zjavne s nejakým „plánom B“ nepočítali a boli si neuveriteľne istý, že všetko sa stane tak, ako sa má stať. Nepredpokladali, že napr. jedna nemenovaná osoba sa môže dostaviť aj o polhodinu skôr alebo, že by si bol hlavný hrdina od začiatku stál za svojim slovom. Povedal som, že El cuerpo (2012) a Contratiempo (2016) majú nielenže podobné plusy, ale takisto aj mínusy, lebo okrem spomínanej prehnanej dokonalosti je ďalším mínusom aj práca s postavami. Vedľajšie postavy, ako Félix, Laura a Tomás tu dostávajú len veľmi málo priestoru, navyše u niektorých z nich, sa ich úloha v deja mení (Laura, Tomás a dá sa k nim priradiť aj Adrián), preto je zložité si k nim vytvoriť vzťah. Ich činy sa dajú chápať, ale to je asi tak všetko. Jedinou zaujímavou postavou tu zostáva Virginia, ktorá je rovnako nekompromisná, ako prefíkaná, pokiaľ ide o informácie, ale aj pravdu. Najlepšie vynikne v scénach, kde dáva hlavnému hrdinovi na vedomie rôzne možné cesty toho, ako sa jeho prípad bude ďalej vyvíjať a je schopná predvídať jednanie poroty, prokurátora a sudcu, navyše ako jediná z postáv, si tu vie získať diváka. Celkovo sa jedná o kvalitný mysteriózny krimi thriller, ktorý je nielenže originálny, ale nechýba mu ani napätie a pohrávanie sa s diváckymi očakávaniami, v podobe rôznych zvratov, ale dopláca na svoju prílišnú dokonalosť a prácu s postavami.         

HERCI a HUDBA

   Každú z postáv sa podarilo trefne obsadiť, herci v nich totižto pôsobia veľmi prirodzene a to dokonca aj vtedy, keď sa ich postavenie zmení, vzhľadom na to, ako sa vyvíja príbeh a ich úloha v ňom. Herci tu dostali možnosť predviesť svoje rôzne tváre/podoby, čo aj  náležite využili. Najlepší výkon tu podľa mňa podala Ana Wagener, ktorá ním nielenže spravila svoju postavu najzaujímavejšou v celom filme, ale aj celý príbeh stojí práve na jej výkone. Hudbu k filmu zložil Fernando Velázquez, ktorý je, jednak oveľa známejším, než jeho predchodca Sergio Moure, ktorý komponoval pre El cuerpo (2012) a jednak, zrejme režisér nebol až tak spokojný s jeho nevýraznou hudbou a tak sa pre svoj ďalší počin rozhodol zmeniť skladateľa. Výsledkom sú však nie príliš zaujímavé a taktiež nie veľmi výrazné motívy. Výmena skladateľa tak nebola krokom k lepšiemu, ale v podstate to všetko zostalo na takej istej úrovni ako predtým, teda jeho skladby nepodporujú, ani dianie na plátne, ani emócie, tak ako by mali, ani pri samostatnom počúvaní nezaujmú. Ktovie, či by iní španielsky skladatelia filmovej hudby, ako Roque Baños alebo Alberto Iglesias skomponovali lepšiu hudbu, aj oni sú síce známy, ale ani ich motívy by možno neboli lepšie než tie, ktoré vytvoril Velázquez.     


HODNOTENIE

73%


[1] Táto recenzia bola napísaná na požiadanie.
[2] Reč je predovšetkým o amerických noiroch 40-tych a 50-tych rokov a amerických heist movies 50-tych a 60-tych rokov.

25. 5. 2017

Razzia sur la chnouf (1955)

   Francúzsky režisér Henri Decoin uviedol v roku 1955 do kín dve svoje diela. V novembri to bola historická dráma L'affaire des poisons (1955), avšak ešte predtým, v apríli, mala premiéru práve noirová krimi dráma Razzia sur la chnouf (1955).

STORY LINE

   Francúzsko bolo, po USA a Veľkej Británii, treťou krajinou, kde vzniklo najviac noirov. Tvorba tejto krajiny pritom bola jedným z dôležitých zdrojov, ktoré pomohli sformovať noir. Zatiaľ čo, nemecké expresionistické snímky z 20-tych rokov[1] mali veľký podiel na  vizuálnej podobe/stránke amerických noirov, tak zase francúzsky poetický realizmus z 30-tych rokov[2] bol inšpiráciou amerických noirov pre postavy (osamelý hlavný hrdina alebo osudová žena, tzv. femme fatale) a príbeh (melodrámy s kriminálnou zápletkou, ktoré rozprávajú o realistických príbehoch obyčajných ľudí cez poetickú optiku, pričom kladú dôraz na existencializmus a fatalizmus). Na tieto tzv. proto-noiry[3] vo Francúzsku potom nadviazali režiséri aj tých v nasledujúcich dekádach, v 40-tych a 50-tych rokoch,  pričom ich počiny boli zaradené už do obdobia tzv. klasických noirov, kam patrí taktiež aj Razzia sur la chnouf (1955). Je to však veľmi originálny a na svoju dobu aj vcelku odvážny noir. Originalita spočíva, že tento noir v sebe kombinuje dva noirové subžánre, a to: gangsterský noir (zápletka je situovaná do prostredia gangstrov resp. obchodníkov s drogami) a potom aj semi-dokumentárny noir (detailné zobrazenie metód a postupov bezpečnostných zložiek, ako napr. polícia a možnosť nazrieť do ich každodennej rutiny nahradilo skúmanie parížskeho drogového podsvetia). Divákom sa naskytne podrobný pohľad do vnútra gangsterskej „organizácie“ obchodujúcej s drogami. Pozornosť sa tu sústreďuje predovšetkým na jej činnosť a osoby, nachádzajúce sa v jej hierarchii. A to, od drobných pomocníkov, cez distribútorov a predajcov, až po veľkých šéfov. Odvážny je, že na svoju dobu sa zaoberá veľmi závažnou problematikou drog a obchodovania s nimi. Túto tému síce už predtým spracovávalo niekoľko titulov, avšak tie boli, a aj z dnešného pohľadu sú už, iba smiešna protidrogová agitácia, ako napr.: The Pace That Kills (1935), Marihuana (1936), Assassin of Youth (1937) alebo Wild Weed (1949). Vážnejšie sa tejto tematike začalo venovať až v roku 1955, kedy vznikli hneď dve takéto diela. Americká dráma The Man with the Golden Arm (1955), pojednávajúca o drogovo závislom mužovi a ešte táto francúzska noirová krimi dráma, Razzia sur la chnouf (1955). Tvorcovia tu išli nielenže k podstate celého problému, teda k obchodovaniu s drogami, ale zároveň aj do jeho hĺbky, keď dôkladne vykreslili takýto biznis. Z technickej stránky zaujme typický noirový vizuál, ktorý kladie dôraz na hru so svetlom a tieňmi, navyše sa veľká časť diania odohráva v noci. Dôležitú úlohu tu zohráva aj prostredie, v ktorom sa celá zápletka odohráva, pričom je tu v dvoch podobách. Prvú predstavuje drogový biznis: ako prebieha, ako je organizovaný, aký ma rozsah pôsobnosti a kto ho tvorí. Druhou sú zase rôzne francúzske podniky, bary, herne alebo reštaurácie, ktoré tu pomáhajú vytvárať podporovať správnu kriminálno-noirovú atmosféru. Po príbehovej stránke ide o pôsobivý (obchodovanie s drogami) a zaujímavý (nahliadanie do jeho fungovania) dej, ktorý poukazuje na tento závažný problém, avšak nie je propagandou, ako tie predošlé počiny z 30-tych a 40-tych rokov. Výrazné slabiny sú tu len dve. Prvou je nefungujúca romantická linka, u ktorej sa ešte ten vekový rozdiel medzi obomi hercami (postavami) ignorovať viac-menej dá, ale prehliadnuť sa už nedá skratkovitosť ich vzťahu (všetko sa udeje až moc rýchle) a chýba tu aj vzájomná chémia, resp. iba z hercovej strany je to uveriteľné, ale už nie aj z tej herečkinej, lebo nevie hrať.



   Druhou je réžia. Decoin síce stál za desiatkami filmom, avšak nepatrí medzi významné osobnosti francúzskej kinematografie. Razzia sur la chnouf (1955) má nepochybne v jeho filmografii jedno z popredných miest, nielen kvôli hercom, ale najmä pokiaľ išlo o ambície tohto projektu. Zároveň však ukazuje aj jeho režisérske kvality a limity, ktoré ho obmedzovali. Decoin totiž zvolil pomalšie tempo rozprávania, čo vôbec nie je zlé, ale chybou je, že mnohé scény pôsobia zdĺhavo a tým pádom spomaľujú snímku ešte viac, ako napr. romantické scény mohli byť kratšie alebo návšteva černošského baru tu vôbec nemusela byť. Režisér to bohužiaľ nevie podať tak, ako niektorí iní, ktorých filmy sú aj pri trojhodinovej dĺžke svižné a pútavé od začiatku až do konca. Skôr by sa mi sem hodil jeden z týchto pánov: Marcel Carné, Henri-Georges Clouzot, Jules Dassin a Jean-Pierre Melville, ktorým noirové krimi drámy išli.[4] Z postáv sú pre diváka najzaujímavejšie tri. Hlavný hrdina Henri, ktorý je správny „gangster“, vie ako je potreba riešiť veci, či silou alebo slovami, navyše vystupuje ako pravý džentlmen. Tými zvyšnými je duo zabijakov, ktorí vykonávajú svoju prácu nekompromisne, presne a rýchlo. Ostatné postavy tu nie sú do počtu, ani nemožno povedať, že by nemali čo ponúknuť, ale sú tu len v pozíciách jednotlivých článkov nachádzajúcich sa v tomto veľkom drogovom reťazci a to im stačí. Celkovo sa jedná o kvalitnú noirovú krimi drámu, ktorá sa venuje ešte aj dnes aktuálnej tematike obchodovania s drogami a zavedie diváka priamo do centra takéhoto biznisu. Zároveň je to jeden z dobrých dôkazov toho, že noir, to neboli len americká, po prípade britská produkcia, ale slušné kúsky, či už po príbehovej alebo aj vizuálnej stránke vedeli robiť aj vo Francúzsku.

HERCI a HUDBA

   Jean Gabin je podľa mňa najlepším francúzskym hercom, ktorý vedel zahrať akúkoľvek postavu, dramatickú alebo komediálnu. Najviac sa však hodil do úloh drsných mužov, pohybujúcich sa, buď na hrane zákona alebo za ňou. Jeho postava „gangstra“ v Razzia sur la chnouf (1955) nevyžadovala len herecký prejav, ale aj nutnú dávku charizmy, šarmu a zároveň silnú hereckú osobnosť, ktorá na plátne dokáže vzbudiť rešpekt. Toto všetko Gabin mal a tak nemal problém tu podať štandardne výborný výkon. Dopĺňajú ho Albert Rémy a Lino Ventura, ako dvojica neľútostných zabijakov, aj keď si myslím, že obaja mohli dostať kľudne viac priestoru. Ventura, hoci toto bol len jeho druhý film,[5] tu takisto potvrdil, že aj jemu tento typ postáv náramne sedí. Lila Kedrova vierohodne stvárnila ženu závislú na drogách. Magali Noël tu ukázala, aký dôležitý je režisér. V tom istom roku totiž hrala aj v ďalšom, už spomínanom noire Du rififi chez les hommes (1955), kde režisér Jules Dassin dokázal jej krásu a spev naplno zúročiť a vytvoriť z nej femme fatale. Decoin to v Razzia sur la chnouf (1955) nedokázal, lebo chcel od nej, aby hrala a to jej, na rozdiel od spevu, až tak dobre nešlo. Ani ostatní herci neboli nejako výrazní a zväčša ani vhodne obsadení. Hudbu k filmu zložil Marc Lanjean, ktorý sa síce trafil výberom žánru, keďže jeho jazzové skladby sa sem hodia, avšak nepodarilo sa mu skomponovať výraznejšie motívy. Lanjean bol na tom podobne ako režisér, ani on totiž nepatril medzi významné osobnosti francúzskej filmovej hudby a práve Razzia sur la chnouf (1955) je dnes považovaná za jeho najznámejšie dielo. Rozhodnutie použiť tu jazzovú hudbu oceňujem, pretože sa k noirom vynikajúco hodí, avšak nechápem prečo režisér neoslovil významnejších skladateľov jazzovej hudby, ako bol napr. Miles Davis. Ten totiž o 3 roky neskôr komponoval jazzové skladby pre francúzsky noir Ascenseur pour l'échafaud (1958).


HODNOTENIE

75%


[1] Napr.: Das Cabinet des Dr. Caligari (1920), Der müde Tod (1921), Dr. Mabuse, der Spieler (1922), Nosferatu, eine Symphonie des Grauens (1922), Der letzte Mann (1924), Faust: Eine deutsche Volkssage (1926) alebo Metropolis (1927).
[3] Termín proto-noir označuje snímky z 20-tych a 30-tych rokov, ktoré mali už viacero charakteristických znakov pre noirový žáner.
[4] Carné nakrútil spomínané proto-noiry: Le quai des brumes (1938), Hôtel du Nord (1938) alebo Le jour se lève (1939); Clouzot sa postaral o noiry: Le corbeau (1943), Quai des Orfèvres (1947) alebo Les diaboliques (1955); Dassin režíroval noiry: Thieves' Highway (1949), Night and the City (1950) alebo Du rififi chez les hommes (1955) a Melville zase režíroval noir: Deux hommes dans Manhattan (1959) a neo-noiry: Le doulos (1963) alebo Le deuxième souffle (1966).
[5] Debut si odbil len rok predtým, v inej noirovej krimi dráme, Touchez pas au grisbi (1954), kde však mal len malú úlohu, ale za to v tej hlavnej bol opäť Jean Gabin.