25. 4. 2017

Shadow of a Doubt (1943)

   V polovici mája 1939 mal vo Veľkej Británii premiéru posledný režisérsky počin Alfreda Hitchcocka, dobrodružné krimi Jamaica Inn (1939), ktoré dokončil ešte pred svojim odchodom do USA, v marci 1939, kde na pár výnimiek,[1] tvoril až do svojej smrti, v roku 1980. Za jeho prvý najvýznamnejší projekt, ktorý vytvoril po svojom príchode do USA sa považuje práve noirový psychologický thriller Shadow of a Doubt (1943).    

STORY LINE

   Hlavní hrdinovia Hitchcových snímok boli väčšinou obyčajní ľudia, ktorí žili svoj život, až pokým sa jedného dňa, nechtiac, nezaplietli do špionáže[2] alebo do vraždy resp. iného zločinu.[3] Výnimkou nie je ani Shadow of a Doubt (1943), kde rodinnú idylku, najmä tú hlavnej hrdinky, naruší, ako sa neskôr ukáže, príchod jej strýka Charlieho. Hitchcock nestavia len na námete, ktorý bol vo svojej dobe vcelku originálnym, svedčí o tom aj to, že túto šablónu využívajú filmári dodnes, ale aj na pôsobivej atmosfére. Dianie je totiž situované do malého amerického mestečka Santa Rosa v Kalifornii. Ponúka sa tu určitá paralela medzi hlavnou hrdinkou a týmto mestečkom. V oboch prípadoch totiž príchod strýka Charlieho naruší ich pokoj. Napriek tomu, že vo svete zúri Druhá svetová vojna, tak Santa Rosa je nielenže ušetrená vojnových hrôz, ale vzhľadom na to, že sa nachádza vo vnútrozemí, tak ju neobmedzujú ani rôzne nariadenia (napr. nočné zatemnenie, ako ochrana pred ponorkami). Jedine odkiaľ sa obyvatelia, ale aj diváci môžu dozvedieť, že „vonku“ sa bojuje sú len noviny alebo rádio, inak je to pokojné mestečko žijúce si svojim vlastným životom, ale až do chvíle pokým sa zlo nedostane aj sem. Postupne, ako sa tu objaví dvojica detektívov a začnú narastať rôzne nehody je evidentné, že ani Santa Rosa nebude ušetrená od hrôz. Režisér zobrazil typické americké mestečko tej doby, pričom sa sústredil hlavne na vykreslenie pomerov a života v ňom, ale predovšetkým na to, aké je to priniesť zločin do takéhoto miesta. Technické spracovanie, ako to už u Hitcha býva zvykom, je na vysokej úrovni, pričom za pozornosť stojí hlavne to, že prevažná časť deja sa odohráva na jednom mieste (v dome). Už o rok neskôr totiž rozvinul takýto koncept, keď vo vojnovej dráme Lifeboat (1944) situoval celú zápletku do záchranného člnu.[4] Nechýba tu ani pre noir charakteristická hra so svetlom a tieňmi. Po príbehovej stránke nemožno túto snímku označiť ako typickú noirovú detektívku resp. kriminálku, ale ako noirový psychologický thriller, ktorý stavia predovšetkým na postavách, ich interakcii, konfrontácii a vývoju. Práve tu sa teraz vraciam k tej zmienenej šablóne, ktorú prevzali aj ďalší tvorcovia. Obľúbená osoba alebo osoby, v prípade ak ich je viac, žije dvojakým životom, ale jedného dňa niekto, či už z jej blízkej rodiny alebo okolia, toto jej tajomstvo odhalí a tak sa tohto človeka musí zbaviť, samozrejme si musí počínať veľmi obozretne, aby sa neprezradila aj pred ostatnými ľuďmi a neupútala na seba ešte väčšiu pozornosť. Hitchcock to uchopil ako psychologickú hru, kde obaja protagonisti o sebe vedia, avšak ani jeden z nich nemôže hneď konať. Strýko pochopiteľne preto, aby nevzbudil o svoju osobu neželaný záujem a „malá“ Charlie kvôli svojej matke a preto sa pustí so strýkom do riskantnej psychologickej hry, v ktorej však logicky ťahá za kratší koniec, lebo on je oveľa viac skúsenejším a to nielen čo sa týka vraždenia, ale aj manipulovania ostatných. Nechýba tu ani typický hitchcockovský humor, ktorý pobaví, ale slúži aj na odľahčenie atmosféry a vážnosti. V tomto prípade za ním stojí otec Joseph a jeho kamarát Herbie, ktorí sa rozprávajú o dokonalej vražde. Je v tom určitý paradox a zrejme aj zámer, lebo práve jeden z nich, Joseph, má pod svojou strechou vraha. Napätie síce v prvej polovici nie je veľké, ale vyhrádza to druhá časť, kde je potom až do samého záveru. Spolieha sa pritom na nepredvídateľné správanie postáv, predovšetkým strýka Charlie. Za slabiny by som určite videl hlavne dĺžku a zopár nelogickostí. Minutáž je problémom z hľadiska tempa, ktoré hlavne na začiatku pôsobí zdĺhavo. Úvodná štvrťhodinka je tu zbytočnou, slúži na zoznámenie sa s postavami a navyše prezrádza toho až príliš veľa. Snímka mala podľa mňa začínať príchodom vlaku, v ktorom bol strýko Charlie. Režisér by tak diváka držal v neistote a mohol sa s ním pohrávať o tom, či je alebo nie je vrahom. Zároveň by to aj ladilo s koncom, kde pre zmenu vidíme odchádzať vlak (úvod = príchod a záver = odchod). Nelogickosti sú podľa mňa to, že jednak strýko Charlie svojim správaním, ale aj rečami nepôsobí vôbec nenápadne (napr. situácia okolo novín, ktoré nájde jeho neter alebo keď pri večeri hovorí o vdovách). Nepríde mi príliš vhodné, takto pútať pozornosť na svoju osobu, obzvlášť, keď je to úplne zbytočné. Z postáv sú najzaujímavejšie najmä dve, pričom sú prepracované (ide sa do ich hĺbky), aj celý príbeh je na je nich postavený a navyše obe nesú aj znaky noirových postáv. Prvou je strýko Charlie, antihrdina, ktorý sa stal jedným z prvých takýchto noirových antihrdinov, ktorým divák aj napriek tomu, že pozná jeho charakter mu, aspoň čiastočne, musí fandiť. Druhou je jeho neter Charlie, ktorá by sa dala chápať aj ako femme fatale, teda osudová žena, kvôli ktorej sa dostane hlavný noirový antihrdina do problémov. Obe postavy boli aj vhodne obsadené, čo však platí aj o tých zvyšných, s výnimkou detektíva Grahama, kvôli čomu dosť nefunguje ani romantická linka, keďže nemá vhodného predstaviteľa. Celkovo ide o výborný noirový psychologický thriller, ktorý sa môže oprieť okrem atmosféry, hercov, humoru, napätia a zápletky, aj o prepracovanú psychológiu svojich hlavných postáv. Myslím si, že ak by Hitch nakrútil tento film v nasledujúcej dekáde, v 50-tych rokoch, keby bol čo sa týkalo réžie na svojom vrchole, tak výsledok by bol zrejme ešte lepším (kvalitnejším).     

HERCI

   Joseph Cotten v jednej zo svojich najlepších úloh, do ktorej sa vynikajúco hodil. Už len pre to, že on ako dobrák vyzerá, čo bolo veľmi kľúčové pre výber herca. Najpôsobivejšia je na ňom pochopiteľne premena z dobrosrdečného a milujúceho strýčka na chladného a manipulujúceho vraha, ktorá sa udeje niekoľkokrát počas diania, navyše niekde sa to stane v zlomku sekundy. Cotten mal síce za sebou úlohy v Citizen Kane (1941) a The Magnificent Ambersons (1942), ale nestal sa veľkou hereckou hviezdou. A to bolo možno dobre, pretože takto pôsobí v Shadow of a Doubt (1943) viac uveriteľnejšie. Osobne si neviem predstaviť herca (z tej doby), ktorý by sa sem bol lepšie hodil, bola to proste jeho úloha. Teresa Wright patrí medzi moje obľúbenkyne a aj ona to využila svoj výzor. Napriek tomu, že v dobe nakrúcania mala 24 rokov, tak vyzerala minimálne o 5 rokov mladšia a aj vo filme pôsobí dojmom tínedžerky. V jej kariére patrili práve 40-te roky medzi jej vrchol[5] a zaradiť sem môžeme aj Shadow of a Doubt (1943). Z ďalších hercov stoja určite za zmienku aj vtipná dvojica Henry Travers a Hume Cronyn, matka, ktorú si zahrala Patricia Collinge a Edna May Wonacott ako malá Ann. Jedine mi vadil Macdonald Carey, ktorý bol nevýrazný, bez charizmy a oproti Wright vyzeral dosť staro a to bol medzi nimi len necelých 5 rokov rozdiel (on sa narodil v 1913 a ona v 1918), pre jej mladícky vzhľad preto pôsobil na plátne ešte o 10-15 rokov staršie. Kvôli týmto trom  veciam nefungovala romantická línia, ktorá inokedy v Hitchových dielach zväčša nemá problémy. Viac by sa mi sem hodil niekto z trojice Alan Ladd, Glenn Ford alebo William Holden.


HODNOTENIE

83%


[1] Do rodnej Británie sa neskôr občas ešte vrátil a kompletne tu nakrútil tieto tri diela: Under Capricorn (1949), Stage Fright (1950) a Frenzy (1972), pričom v Londýne sa filmovali aj niektoré exteriérové a interiérové scény The Man Who Knew Too Much (1956).
[2] Napr. The Man Who Knew Too Much (1934), The 39 Steps (1935), Foreign Correspondent (1940), Saboteur (1942), Notorious (1946), The Man Who Knew Too Much (1956), North by Northwest (1959) alebo Torn Curtain (1966).
[4] V snímkach Rope (1948), Dial M for Murder (1954) a Rear Window (1954) zase zasadil režisér rozprávanie do jednej miestnosti v byte.
[5] Dokazujú to tituly, ako napr. The Little Foxes (1941), Mrs. Miniver (1942), The Pride of the Yankees (1942) a The Best Years of Our Lives (1946).

16. 4. 2017

6 donne per l'assassino (1964)

   V polovici 60-tych rokov sa v Taliansku sformoval nový filmový žáner, tzv. giallo, ktorý mal v sebe prvky hororu, krimi, thrilleru, ale nechýbal tu ani nádych erotiky a tajomna. Za prvé giallo sa síce považuje La ragazza che sapeva troppo (1963), režíroval ho Mario Bava, avšak podobu tohto žánru zadefinoval až jeho o rok neskorší počin, ktorým bol práve 6 donne per l'assassino (1964).

STORY LINE

   Bava je bezpochyby najvýznamnejšou osobnosťou ak ide o taliansky gotický horor v 60-tych rokoch.[1] Jeho meno sa však nespája len s gotickými horormi, ale práve jemu treba pripísať tie najväčšie zásluhy za „vytvorenie“ gialla. Zatiaľ čo, La ragazza che sapeva troppo (1963) položila základy tohto žánru, tak v 6 donne per l'assassino (1964) je možné vidieť už viaceré charakteristické znaky gialla, ktoré prebrali a následne s nimi aj pracovali (rozvíjali) tie nasledujúce snímky. V prvom rade sa tu vyskytuje maskovaný vrah v bielej maske, v čiernom plášti, s čiernym klobúkom a s čiernymi rukavicami. Je to typický prvok, ktorý svoju podobizeň zmenil len málokedy (napr. masku vystriedali čierne okuliare). Ďalej je tu explicitne zobrazené násilie resp. vraždy rôznymi, prevažne bodnými zbraňami. Obe tieto zložky (tajomný vrah a zobrazenie násilia) sa stali jedným z dôležitých inšpiračných zdrojov pre tzv. slasher (subžáner hororu), ktorý zažíval svoju najväčšiu popularitu v 70-tych a 80-tych rokoch. Ďalšie podstatné znaky tu predstavuje detektívna linka (vyšetrovanie resp. pátranie po vrahovi) a záverečné zvraty (nečakané a prekvapivé odhalenia). Dôležitým je tu aj pôsobivá vizuálna stránka, pričom pre giallo je špecifické použitie sýtych farieb, v tomto prípade červenej. Za kamerou stál samotný režisér, ktorý ako kameraman pracoval už od roku 1939 a za toto dlhé obdobie nazbieral dostatok skúseností, aby vedel nielen správne umiestniť kamery a nasnímať jednotlivé zábery, ale tiež aj vytvoriť pôsobivú vizuálnu stránku. Zatiaľ čo, detektívna línia a vizuál boli prevzaté od amerických noirov, tak pohrávanie sa s divákmi a zvraty na konci boli inšpirované tvorbou režiséra Alfreda Hitchcocka. Z technických vecí stojí za zmienku už spomínaný vizuál (sýte farby, ale tiež aj asymetrické resp. neobvyklé uhly kamery), ktorý kopírovali nasledujúce farebné gialla[2] a taktiež aj krásne exteriérové a interiérové miesta (napr. exteriéry módneho domu vznikli v parku Villa Sciarra, ktorý sa nachádza v Ríme). Po príbehovej stránke ide zjednodušene povedané o klasickú vyvražďovačku, avšak tá môže sa oprieť najmä o tri faktory. Prvou je skvelá atmosféra, ktorú sa podarilo navodiť hlavne kvôli vyššie uvedeným faktorom (maskovaný vrah, prostredie a vizuál). Druhou je pohrávanie sa s diváckymi očakávaniami, či už v podobe hľadania totožnosti vraha (jeho identity) alebo záverečných zvratov. Tretiu a poslednú predstavuje režisér, ktorý tu potvrdil, že hororový žáner, obzvlášť giallo a gotický horor, mu sadli, ostatne nebyť jeho, tak giallo sa pravdepodobne ani nesformuje. Výrazné slabiny by som okrem vcelku jednoduchej zápletky videl v minutáži, s ktorou je spojené aj tempo celého filmu.


   Dĺžka, čítajúca necelú hodinu a pol je pomerne dosť, vzhľadom na to, že medzi trojkou a štvorkou je prázdna dejová výplň. Škoda, lebo režisér sa na začiatku s ničím nezdržuje a prvá vražda prebehne už v prvých minútach po úvodných titulkoch. V prvej polovici to vcelku rýchle ubieha, nenudí a je to aj zaujímavé. V druhej časti sa však už režisérovi takto nastavené tempo nedarí udržať, zbytočne naťahuje čas resp. jednotlivé scény a aj  dovtedy skvelo fungujúca atmosféra sa v posledných 20 minútach vytráca. Na udržanie tempa a pozornosti diváka by sa snímku zišlo aspoň o tých 10-15 minút skrátiť a možno by fungovala oveľa lepšie. Pokiaľ by si film uchoval svoju tajomnosť až do konca, tak aj hodnotenie by bolo vyššie. Z postáv je veľmi ťažké, ba priam nemožné si vytvoriť aspoň nejaký vzťah k niektorej z nich, pretože príbeh stavia po určitých časových úsekoch vždy do popredia inú postavu (z veľkej časti sa zameriava na samotné obete). Na postavách je však najzaujímavejšie to, že jednak, každá z nich mala svoj vlastný motív pre zabitie a jednak to, že vďaka hercom pôsobia prirodzeným a uveriteľným dojmom. Celkovo sa jedná o kvalitné giallo, ktoré nielenže položilo základy tohto žánru, ale aj tie nasledovné diela na ňom potom mohli stavať. Zamrzí nevyrovnané tempo, kvôli čomu naň dopláca celá druhá polovica a v závere aj atmosféra. Bava však rozhodne kvalitnejšie giallo, než sú jeho prvé dva počiny v tomto žánri, už potom neskôr nenakrútil.       

HERCI a HUDBA

   Hodnotiť tu herecké výkony nemá moc zmysel, pretože, zatiaľ čo, niektorým hercom sa dostáva len veľmi malý, obmedzený priestor, tak u tých zvyšných nemožno povedať, že by hrali. Obsadenie málo známych, avšak takisto aj neznámych hercov sa ukázalo, ako správne. Ich výkony, aj keď nie sú bohvieaké, sú aspoň autentické a kvôli tomu pôsobia, ako skutočné postavy z mäsa a kostí a aj ich jednanie je reálnejšie. Hudbu k filmu zložil Carlo Rustichelli. Predtým, u La ragazza che sapeva troppo (1963) skladal hudbu Roberto Nicolosi, ktorého motívy sa niesli v jazzových tónoch a podporovali atmosféru tohto diela, ale tieto skladby neboli samé o sebe až tak výrazné. Rustichelli zvolil takmer taký istý prístup. V jeho motívoch počuť jazzové prvky a napriek tomu, že zložil výraznú hlavnú tému, ktorá sa sem náramne hodí, ako k samotnej snímke, tak aj k giallu, tak to bolo všetko. Jedna melódia a nič viac, žiadne ďalšie skladby, navyše ešte aj tú ústrednú tému je možné počas sledovania znovu párkrát počuť. Nicolosi by bol bezpochyby oveľa lepšou voľbou, alebo aj Bernard Herrmann (dvorný skladateľ Hitchcocka), ktorému by podľa môjho názoru giallo taktiež mohlo sadnúť.  


HODNOTENIE

71%


[2] Vznikali totiž aj čiernobiele, avšak bolo ich veľmi málo, ako napr. spomínaná La ragazza che sapeva troppo (1963), alebo aj Crimine a due (1964), Il mostro di Venezia (1965), La donna del lago (1965), Le notti della violenza (1965), Libido (1965) alebo Il terzo occhio (1966).