24. 2. 2017

Executive Action (1973)

   V roku 1973 mali premiéru dva projekty, ktoré vychádzali zo skutočných historických udalostí a zároveň sa zaoberali atentátmi na prezidentov. Najprv, v polovici mája, bol uvedený britsko-francúzsky počin The Day of the Jackal (1973), ktorý rozprával o  plánovanom atentáte (začiatkom 60-tych rokov) na francúzskeho prezidenta Charlesa de Gaullea. Neskôr, na začiatku novembra, sa do kín dostalo práve toto americké dielo, Executive Action (1973), ktoré sa venuje atentátu na amerického prezidenta Johna F. Kennedyho, ku ktorému došlo 22.11.1963.

STORY LINE

   Snímky pojednávajúce o atentátoch na vysokopostavených politikoch alebo významné osobnosti boli rozšírené už predtým. Niektoré z nich boli postavené reálnych faktoch (v menšej[1] alebo väčšej miere[2]) a ďalšie z nich zase úplnou fikciou.[3] Executive Action (1973) patrí do prvej skupiny, pretože vychádza zo skutočných udalostí a to aj napriek faktu, že ponúka ich vlastnú interpretáciu, ktorá ale nemusí byť ďaleko od pravdy. Táto snímka patrí medzi tzv. konšpiračné resp. paranoidné thrillery, ktoré v 70-tych rokoch boli v USA rozšírené a počas tejto dekády ich tu vzniklo hneď niekoľko,[4] pričom mnohé z nich dodnes patria medzi špičku. Faktormi, ktoré odštartovali tento boom neboli iba tie politické resp. celospoločenské, ale aj zmeny vo filmovom priemysle. V prípade toho prvého, to bola čoraz viac prehlbujúca sa nedôvera občanov voči vládnym inštitúciám, prameniaca: z atentátov na významné osobnosti z politického a spoločenského života;[5] z neúspešnej vojny vo Vietname (1964-1973) a tou povestnou poslednou kvapkou bola aféra Watergate (jún 1972).[6] V prípade toho druhého, zase zohrávalo podstatnú úlohu zrušenie tzv. Produkčného kódexu a jeho nahradenie ratingovým systémom (november 1968) znamenalo odstránenie cenzúry a umožnilo tak tvorcom púšťať sa do odvážnych a kontroverzných látok. Jednou takou z nich bol práve aj tento konšpiračných thriller, ktorý mal premiéru skoro presne 10 rokov po atentáte, o ktorom rozpráva. Executive Action (1973) predstavuje divákom jednu z možných a zároveň medzi ľuďmi aj jednu z najrozšírenejších teórii o atentáte na John F. Kennedyho. Tento počin chronologicky a semi-dokumentárnym štýlom mapuje celý priebeh atentátu, od vypracovania plánu, cez priebeh príprav, až po jeho uskutočnenie. Toto všetko sledujeme výlučne z pohľadu sprisahancov. Vďaka tomu toto dielo vytvára dojem, že ide skôr o hraný dokument než o klasický hraný film. Význam tohto projektu ako takého nespočíva len v tom, že bol na začiatku boomu tzv. konšpiračných resp. paranoidných thrillerov, ale takisto v tom, že na svoju dobu, až veľmi detailne a zároveň veľmi uveriteľne rozoberá jednu z možných teórii. Najväčšou prednosťou/silou tejto snímky je nepochybne to, že po jej skončení sa divákom bude práve táto teória javiť ako tá najpravdepodobnejšia, navyše znovu treba podotknúť, že nemusí byť až tak ďaleko od pravdy. Je pochopiteľné, že v danom období išlo o kontroverzné dielo, lebo sprisahanie tu siaha do vysokých miest a zapája do neho bývalých pracovníkov CIA, FBI a rôznych ďalších agentúr resp. služieb, vládnych alebo spravodajských, ale aj osoby z významných spoločenských kruhov, ktorí majú konexie, moc, peniaze a vplyv.


   Z technickej stránky je možné vyzdvihnúť snáď iba kameru a strih. Čo nemyslím ako negatívum, ale narážam na ten fakt, že necelých 10 rokov po tejto udalosti nebolo vôbec ťažké nájsť „dobové“ kostýmy, techniku a vytvoriť zdanie a atmosféru 60-tych rokov. Pohybujúca sa kamera a prestrihy medzi jednotlivými scénami dodávajú snímke to správne tempo a kvôli nim potom pôsobí oveľa viac živším dojmom. Zaujímavosťou je, že sekvencia atentátu sa nakrúcala na mieste, kde k tomu naozaj prišlo, teda na Dealey Plaza. Príbehová stránka disponuje svižným tempom rozprávania, s ničím sa zbytočne nezdržuje a ide priamo k veci. Po krátkom úvode, kde sa predstaví plán začínajú už jeho samotné prípravy. Zápletka je schopná udržať diváka v permanentnom napätí, navyše postupne s pribúdajúcimi minútami graduje. Zápletka je pútavá, obzvlášť, ak si človek uvedomí, že takto približne sa to mohlo stať. Napriek tomu, že zrejme každý vie, ako to všetko nakoniec skončí, tak určite nebudem sám, kto počas sledovania bude dúfať, aby sprisahancom atentát nevyšiel. Tomu dopomáha aj zručný režisér, David Miller, ktorý síce nepatril medzi zvučné mená, ale podarilo sa mu nakrútiť zopár výrazných počinov, napr. psychologický noirový thriller Sudden Fear (1952) alebo westernovú drámu zasadenú v súčasnosti Lonely Are the Brave (1962). Spolu s Executive Action (1973) sú tieto tri tituly vhodným príkladom toho, že aj ten menej známy režisér môže, naplno ukázať svoje kvality, ak sa mu do rúk dostane zaujímavý a prepracovaný scenár. Samotnému príbehu sa ani nedá čo vytknúť a nielenže spĺňa parametre konšpiračného thrilleru, ale v tomto prípade sa dá dokonca hovoriť o tom, že ich nastavil/zadefinoval pre tie nasledujúce. Na postavách je najzaujímavejšie, že hoci každá z nich tu má svoje miesto, tak nie sú pre dej až tak dôležité. Príbeh nie je postavený na nich, ale existuje nezávisle od nich, to znamená, že je takpovediac úplne jedno, aké sú tu postavy, pretože prvoradý je hlavne príbeh, teda to, čo sa tu deje resp. má udiať. Postavy sú tým pádom málo prepracované, absentuje ich psychológia a dozvieme sa o nich iba to, čo je nutné vedieť pre „pochopenie“ ich motívu, teda ich dôvody, pre ktoré sa rozhodli uskutočniť atentát. Nepovažujem to však za výraznú slabinu, keďže sa to k semi-dokumentárnemu uchopeniu náramne hodí. Celkovo ide o výborný konšpiračný thriller, rozhodne jeden z najlepších v tomto subžánri, ktorý je divákom predkladaný ako hraný dokument, lebo svoju teóriu zakladá a následne rozvíja okrem historicky známych faktoch aj na zrejme najpravdepodobnejšej možnej verzii danej udalosti, o čom svedčia aj záverečné titulky, z ktorých doslova mrazí.[7]     

HERCI a HUDBA

   Vzhľadom semi-dokumentárne uchopenie je prirodzené, že tu nemožno očakávať veľké herecké výkony. Hercom to neumožňuje samotný scenár, avšak nemajú ani dostatočný priestor, aby sa mohli po hereckej stránke výraznejšie prejaviť. Burt Lancaster hral už predtým v jednom konšpiračnom thrillery, Seven Days in May (1964), kde skupina generálov pripravovala vojenský prevrat. Lancaster tam stvárnil, rovnako ako potom v Executive Action (1973), jedného z hlavných organizátorov sprisahania, ale Seven Days in May (1964) mu oveľa viac umožňovalo využiť svoj herecký potenciál. Robert Ryan vyzerá prekvapivo dobre, vzhľadom na to, že išlo o jednu z jeho posledných úloh, zomrel totiž na rakovinu pľúc v júli 1973.[8] Hudbu k filmu zložil Randy Edelman, ktorý vo filmovej hudbe debutoval iba rok predtým, u drámy Outside In (1972). Pokiaľ ide o Executive Action (1973), tak podarilo sa mu tu vytvoriť dve celkom slušné skladby. Prvou je hlavná téma (viď. prvé video), ktorá sa okrem úvodných titulkov počas diania ešte niekoľkokrát objaví. Druhou je napínavá skladba tesne pred atentátom.


HODNOTENIE

86%


[1] The Tall Target (1951), Nine Hours to Rama (1963), Il prezzo del potere (1969) alebo The Assassination of Trotsky (1972).
[2] Sarajevo (1955), Atentát (1964), J'ai tué Raspoutine (1967) alebo Z (1969).
[3] The Man Who Knew Too Much (1934) a jeho remake The Man Who Knew Too Much (1956), Suddenly (1954), Three Came to Kill (1960) alebo The Manchurian Candidate (1962).
[5] John Fitzgerald Kennedy (22.11.1963); Malcolm X (21.2.1965); Martin Luther King Jr. (4.4.1968) alebo Robert Francis  Kennedy (6.6.1968).
[6] Vypukla 17.6.1972 večer, keď bolo v sídle Demokratickej strany v komplexe Watergate zadržaných päť ľudí pracujúcich pre republikánskeho prezidenta Richarda Nixona, potom ako ich prichytili umiestňovať odpočúvacie zariadenie.
[7] Budem ich citovať: „Počas troch rokov od zavraždenia prezidenta Kennedyho a Lee Harvey Oswalda, zomrelo 18 očitých svedkov: 6 po streľbe; 3 pri dopravných nehodách; 2 samovraždou; 1 po podrezaný hrdla; 1 karate kopom do krku; 3 na infarkt a 2 prirodzene. Expert, ktorého najal denník Sunday London Times dospel k záveru, že šanca, aby od 22.11.1963 do februára 1967 boli všetci títo svedkovia mŕtvy je 100, 000 (stotisíc) biliónov ku jednej.“
[8] Po jeho smrti sa do kín dostali ešte tri diela, kde hral. V októbri to bol krimi thriller The Outfit (1973), v novembri Executive Action (1973) a hneď po ňom ešte aj dráma The Iceman Cometh (1973).

11. 2. 2017

The Tall Target (1951)

   Film-noir si väčšina ľudí spája najmä s detektívkami, čo je síce v určitej miere aj pravda, keďže prevažnú väčšinu diel z tohto žánru tvoria noirové kriminálky, avšak stretnúť sa môžeme aj s mnohými ďalšími typmi noirových snímok, ktoré v sebe kombinujú resp. spájajú aj iné žánre, než len krimi. Narazíme tu tak na rôzne druhy noirových počinov, ako sú napr. dramatické,[1] gangsterské,[2] hororové,[3] komediálne,[4] psychologické,[5] semi-dokumentárne,[6] športové[7] alebo westernové.[8] Malú a zároveň veľmi jedinečnú skupinu tvoria historické noiry, pričom práve The Tall Target (1951) je jedným z nich.   

STORY LINE

   Do tejto skupiny historických noirov patrí ešte aj Reign of Terror (1949), za ktorým, rovnako ako v prípade The Tall Target (1951) stál režisér Anthony Mann. Historický noir označuje snímky, ktoré pre noir charakteristické prvky, ako postavy (napr. femme fatale), príbeh (napr. vyšetrovanie) alebo technické spracovanie (napr. hra so svetlom a tieňmi) dávajú ich do historického kontextu. Výsledkom sú diela, ktoré možno nazvať ako „rekonštrukcia“ historických udalostí realizovaná v noirových „kulisách“. Zatiaľ čo, Reign of Terror (1949) sa odohráva na konci 18-steho storočia a pojednáva o Veľkej francúzskej revolúcii, presnejšie o jakobínskej diktatúre, známej tiež aj ako vláde teroru (odtiaľ názov filmu) na čele ktorej stál Maximilien Robespierre, tak The Tall Target (1951) pojednáva o atentáte na amerického prezidenta Abrahama Lincolna, avšak nie k tomu, ku ktorému došlo na začiatku jeho druhého funkčného obdobia, 14.4.1865, ale k plánovanému atentátu, ku ktorému malo dôjsť na konci februára 1961, teda ešte pred začatím jeho prvého funkčného obdobia. Toto tzv. „Baltimorské sprisahanie“ totiž malo za cieľ zavraždiť Lincolna v Baltimore, kde sa mal údajne zastaviť predtým, než bol vo Washingtone, 4.3.1861, slávnostne inaugurovaný. Noirových atribútov je tu niekoľko. V prvom rade zápletka, ktorá je síce zo začiatku vyšetrovaním, keď hlavný hrdina pátra po svojom zmiznutom kolegovi, avšak toto pátranie sa neobmedzuje len na objasnenie jeho osudu, ale odhalí aj tajný komplot proti prezidentovi. Ďalším noirovým znakom je postava hlavného hrdinu, policajného vyšetrovateľa, ktorý má zmysel pre česť, právo a spravodlivosť, navonok síce vystupuje ako drsňák, ale vo vnútri je dobrák, nechýba mu ani mierny cynizmus a vďaka hereckému predstaviteľovi disponuje aj charizmou. No a v poslednom rade sú tu prítomné, ako atmosféra, tak aj vizuálna stránka, špecifické pre noir. Obe tieto zložky čerpajú predovšetkým z toho, že táto snímka sa jednak prevažne odohráva v noci (s výnimkou posledných 15 minút) a jednak je prevažne situovaná do prostredia jedného vlaku (s výnimkou pár minút na rôznych vlakových staniciach). To umožňovalo vytvoriť napínavú, miestami až stiesnenú atmosféru, plnú neistoty (komu dôverovať) a tajomna. Vizuálnu stránku tu tvorí ako inak hra so svetlom a tieňmi, napr. v podobe prenikajúceho svetla z vlakového kupé do tmavej a neosvetlenej chodby alebo pary vychádzajúcej z lokomotívy počas bitky. Po príbehovej stránke ide o svižné dielo, ktoré drží diváka, aj vďaka skvelej atmosfére, neustále v napätí. Napriek tomu, že je jasné, ako film nakoniec skončí, tak vôbec netreba brať ako slabinu, pretože celé dianie je pútavé od začiatku až do konca. Svoju úlohu tu nezohrala iba rozumne zvolená dĺžka (necelých 80 minút), vďaka ktorej to celkom rýchlo ubehne, ale takisto aj zručná réžia. Mann mal totiž s noirovým žánrom bohaté skúsenosti, keďže od druhej polovice 40-tych rokov režíroval výlučne len takéto tituly.[9] Z toho dôvodu si na prelome 40-tych a 50-tych rokov mohol dovoliť „experimentovať“ s noirom a dávať ho do spojitosti, či už s westernom, kde Mann patril medzi dôležitých tvorcov, keď noirový western a jeho podobu zadefinoval[10] alebo s historickým žánrom. Mann ukázal, že práve tieto noirové kombinácie mu sadli podstatne lepšie než klasické noiry. Dalo by sa povedať, že príbeh nejakú veľké negatívum ani nemá. Je napínavý, pútavý, má rozumnú dĺžku, ide priamo k veci a miestami dokonca prinesie aj menšie dejové zvraty resp. neočakávané situácie. Je síce pravda, že odhaľovanie sprisahancov mohlo byť aj zamotanejšie, ale vzhľadom na danú minutáž je to vcelku postačujúce. Pokiaľ ide o postavy, tak dôležité sú tu najmä dve. Prvým je hlavný hrdina John Kennedy, ktorý má všetky typické znaky klasických noirových hrdinov. Táto postava si navyše film kradne iba pre seba (nemyslené v zlom), za čo môže samotný dej, ktorého dianie sledujeme zväčša z jeho perspektívy, teda tak, ako postupne pátra po sprisahancoch. Druhým je plukovník Caleb Jeffers, presný opak hlavného hrdinu (uhladený, štítiaci sa násilia). Mohli by sme tu nájsť aj femme fatale, v podobe Ginny Beaufort, ale je tu veľmi krátko. Ďalšie postavy nemajú toľko priestoru na to, aby na seba nejak upútali pozornosť. Celkovo sa jedná o kvalitný historický noir, ktorý disponuje skvelou atmosférou a vizuálnou stránkou, napínavým dejom, svižným tempom a drsným hlavným hrdinom. Zároveň je to vhodný dôkaz toho, že noir sa môže spojiť s prakticky akýmkoľvek iným žánrom a bude fungovať (samozrejme musí mať aj kvalitný príbehom a režiséra).     

HERCI a HUDBA

   Dick Powell síce nemá status veľkej noirovej hviezdy, akým sa pýšia Humphrey Bogart, Robert Mitchum alebo Glenn Ford, avšak napriek tomu svoje noirové postavy nielenže zvládal, ale tiež mu aj náramne sadli a hodil sa do nich.[11] Výnimkou nie je ani The Tall Target (1951), kde síce nepredvádza veľký herecký výkon, ostatne to nikto z hercov, ale je vo svojej úlohe presvedčivým a nespolieha sa iba na svoju charizmu, ako Adolphe Menjou. Z ďalších hercov už nie je koho vyzdvihnúť. Hudba vo filme nie je, ale napriek tomu by som sa k tomu rád vyjadril. Niekde je správne nepoužiť žiadnu hudbu, pretože to pridáva na atmosfére. Inde je naopak toto rozhodnutie na škodu, keďže hudba mohla podporiť emócie. The Tall Target (1951) by som zaradil do tej prvej skupiny, lebo si vystačí aj bez nej, o čom svedčia už štýlové úvodné titulky, ktoré využívajú ruch stanice a prichádzajúci vlak. Tieto zvuky sa tu potom objavujú aj naďalej a hrajú dôležitú úlohu v deji, pretože predznamenávajú blížiace sa menšie zvraty.     


HODNOTENIE

75%


[4] Označiť ich tiež možno ako noirové paródie: Lady on a Train (1945), Murder, He Says (1945), My Favorite Brunette (1947) alebo Unfaithfully Yours (1948).
[6] The House on 92nd Street (1945), Call Northside 777 (1948), The Naked City (1948) alebo Panic in the Streets (1950).
[7] Najčastejšie boli z boxerského prostredia: Body and Soul (1947), Champion (1949), The Set-Up (1949) alebo The Harder They Fall (1956).
[8] Pursued (1947), Blood on the Moon (1948), The Secret of Convict Lake (1951) alebo Bad Day at Black Rock (1955).
[9] Strangers in the Night (1944), The Great Flamarion (1945), Two O'Clock Courage (1945), Strange Impersonation (1946), Desperate (1947), Railroaded! (1947), T-Men (1947), He Walked by Night (1948), Raw Deal (1948), Border Incident (1949), Follow Me Quietly (1949) a Side Street (1950).
[10] Devil's Doorway (1950), The Furies (1950), Winchester '73 (1950), The Naked Spur (1953) alebo The Man from Laramie (1955), no a zopár prvkov noirového westernu taktiež môžeme nájsť aj u Border Incident (1949).
[11] Murder, My Sweet (1944), Cornered (1945), Johnny O'Clock (1947), Pitfall (1948), To the Ends of the Earth (1948), Cry Danger (1951) alebo aj noirový western Station West (1948).