23. 1. 2017

Split (2016)

   Režisér a scenárista M. Night Shyamalan prežíval v posledných 10 rokoch určite svoje najmenej úspešné obdobie vo svojej kariére. Začalo to The Happening (2008), ktoré sklamalo a zaostalo za svojimi očakávaniami, no a potom nasledovali fantasy The Last Airbender (2010) a sci-fi After Earth (2013), ktorými sa Shyamalan dostal až na takpovediac samé dno. Čiastočne sa mu od neho podarilo odraziť a napraviť tak aspoň trochu svoju reputáciu, keď sa vrátil k hororu a thrilleru, výsledkom čoho bol The Visit (2015). Momentálne je v kinách jeho najnovší projekt, ktorým sa zrejme snaží o veľký comeback a určite rád by nadviazal na začiatok predošlej dekády, kde kraľoval hororu a thrilleru. Týmto počinom, kam zjavne vkladá svoje nádeje, je práve Split (2016).

STORY LINE

   Snímky venujúce sa chorobe rozštiepenej ľudskej mysli, ktorá sa u dotyčného prejavuje mnohopočetnými osobnosťami (3 a viac) sa v kinematografii vôbec po prvýkrát objavili už v roku 1957, keď vznikli dokonca až dve takéto diela, navyše v oboch prípadoch išlo o drámy, Lizzie (1957) a The Three Faces of Eve (1957). Shyamalan sa však túto látku rozhodol spojiť spolu s hororom a thrillerom, výsledkom čoho bol tento „áčkový“ projekt, keďže zvučné meno režiséra, hlavná herecká hviezda a samotný námet skrývali v sebe značný potenciál. Režisér vsadil na atmosféru, ktorú sa mu aj kvôli faktu, že celá zápletka sa z veľkej časti odohráva iba v zopár miestnostiach, podarilo navodiť. V tomto sa toto dielo podobá na iný horor, 10 Cloverfield Lane (2016), ktorý rovnako vsadil na malý a obmedzený priestor, kde sa snaží rozprávať dej. V oboch prípadoch to zdarilo funguje a obe snímky stoja do veľkej miere práve na tejto špecifickej atmosfére. Režisér sa tu vracia ku svojim koreňom, čo je len dobre, pretože sa mu darí vytvárať a udržiavať túto atmosféru po celý čas. Z technických vecí nie je čo vyzdvihnúť, ale ani čo vytknúť, keďže tu nehrajú až takú dôležitú úlohu. Po príbehovej stránke je tu už určitý problém, a to hneď z niekoľkých dôvodov. V prvom rade, to síce ako thriller funguje bez váhania, avšak, ako horor to nenaplnilo očakávania. Za horor tu možno brať iba cca. záverečných 20 minút, čo je pri takmer dvojhodinovej minutáži veľmi málo. Zopár ľakačiek tu síce je aj predtým, ale jednak, je ich tu málo a jednak, ani veľmi nevydesia. Za ďalší problém možno považovať minutáž a tempo. Zo začiatku, sa síce režisér s ničím nezdržuje a ide priamo k veci, avšak postupom času (zhruba po hodine) začína tempo upadať a snímka začína pôsobiť zdĺhavo, pričom ju zachraňuje až spomínaných záverečných 20 minút, kedy znovu naberie tie potrebné grády. Dve hodiny boli skutočne moc, ideálne by bolo skôr tak 90, maximálne 100 minút. O tom, že 120 minút bola chyba svedčí aj posledné negatívum, ktorým sú zbytočné dejové odbočky, ktoré len naťahujú minutáž a nad ich významom môžeme polemizovať, či už sú to flashbacky hlavnej hrdinky z detstva alebo línia s doktorkou, ktorá mohla byť podstatne kratšia. Osobne by som si vedel predstaviť komorné a minimalistické uchopenie, odohrávajúce sa v pár miestnostiach, s dvomi, maximálne tromi hercami, ako v prípade 10 Cloverfield Lane (2016) a dĺžkou 90-100 minút.


   Práve tým, keď u 10 Cloverfield Lane (2016) dianie vyšlo z bunkra von, tak stratil na napätí, navyše aj dovtedajšiu komornosť a uveriteľnosť vystriedala prehnaná akcia a snaha o veľkoleposť. Našťastie v prípade Split (2016) nedošlo, ani k prehnanej akcii, ani k veľkoleposti, ktorá by to nejak pochovávala, ale tu takisto platí, že pokiaľ sa dianie presunie mimo „väzenie“, tak stráca na napätí a pôsobivosti. Čo však u príbehu musím vyzdvihnúť sú okrem atmosféry aj pohrávanie sa s diváckymi očakávaniami, snaha byť neustále pred divákom, nepredvídateľnosť (v podobe toho, že nevieme akú osobnosť bude mať najbližšie hlavná postava) a záver, ktorý možno označiť za nečakaný, resp. až šokujúci. Oceniť treba aj to, že režisér sem zakomponoval aj prvky drámy, ktorá tu nie je vôbec rušivou, ale presne opačne, dáva tomuto filmu aj taký ľudský rozmer. Ten, kto si myslel, že Shyamalan sa vyčerpal už pred viac ako 10-timi rokmi, bude musieť uznať, že ešte stále vie prekvapiť. Napriek tomu, že tentoraz sa síce svojim najlepším počinom, The Sixth Sense (1999) a Unbreakable (2000) nevyrovnal, tak Split (2016) je rozhodne lepší než jeho posledné 4 projekty spomenuté v úvode. Z postáv stojí všetko len na jednej, ktorou je hlavný hrdina Kevin. Vo veľkej miere je to samozrejme aj kvôli jeho hereckému predstaviteľovi, ale aj taktiež pre svoju chorobu, kde divák môže vidieť, ako sa tieto mnohopočetné osobnosti prejavujú a aké temné stránky sa pri rozštiepenej mysli odhaľujú. Za pozornosť však stojí aj jeho nevyspytateľnosť, keď divák nedokáže odhadnúť, ktorá z jeho osobností sa najbližšie prejaví. Ďalšie postavy sú tu viac-menej už len do počtu. Jednak, to nie je o nich a jednak, ani nemajú čo ponúknuť, a to ani po hereckej stránke. Myslím si, že keby to iba o dvoch, maximálne troch postavách, tak by to bolo určite lepšie. Celkovo sa jedná o nadpriemerný hororový thriller, ktorý ponúka skvelú atmosféru, herecký koncert hlavného predstaviteľa, trefnú hudbu, avšak dokáže aj udržiavať diváka v napätí, pracovať s jeho očakávaniami a prekvapí v závere, ktorý si zrejme pripravuje pôdu pre sequel alebo crossover. Škoda dosť nevyrovnanej zápletky, slabých vedľajších postáv a hercov. Shyamalan je viac-menej späť a ostáva už len dúfať, že jeho ďalší projekt bude ešte lepším než tento.

HERCI a HUDBA

   James McAvoy tu predvádza výborný a povedal by som, že aj nezabudnuteľný výkon. Určite je to jedna z jeho najlepších úloh, v ktorej síce nestvárnil až 23 resp. 24. rôznych charakterov, ale „iba“ 8, ale aj tak to bolo celkom dosť a pri každom bol presvedčivým. Pre herca je veľkou výzvou hrať takýto typ postáv, kde sa musí predviesť v tak odlišných postavách. McAvoy to mal ťažké, ale zvládol to a potvrdil svoje herecké kvality. Ja som rád, pretože je to kvalitný herec a v posledných troch rokoch (2014-2016) nemal toľko príležitostí naplno prejaviť svoj talent, ale teraz sa mu to podarilo. Z ďalší hercov nie je ani koho spomenúť, keďže McAvoy si nielenže kradne celý film pre seba, ale taktiež sa mu ani len zďaleka nevyrovnajú a ich prípadoch o nejakých výkonoch, ktoré by aspoň trochu zaujali, nemožno hovoriť. Hudbu k filmu zložil West Dylan Thordson, ktorého skladby sa nesú v temných a znepokojivých tónoch, ktoré mne osobne trochu miestami pripomínali, ale ozaj len trochu, hudbu z hororu Sinister (2012). Thordson je úplný nováčik na poli filmovej hudby pre celovečerné hrané snímky. Na tomto poli debutoval pred dvomi rokmi (v 2015), pričom doteraz jeho najväčším projektom bola dráma Joy (2015). Myslím si, že sa mu podarilo vo svojich skladbách nielen vystihnúť atmosféru, ale dať do nich aj napätie (pre horor a thriller) a emócie (pre drámu). Thordson sa zatiaľ javí ako sľubný skladateľ, ktorý môže napredovať a zlepšovať sa, samozrejme ak bude na sebe pracovať. Najlepšie skladby podľa mňa sú Meeting the Others a The Standoff.


HODNOTENIE

65%

17. 1. 2017

Live by Night (2016)

   Ben Affleck ako režisér debutoval na poli celovečerných hraných filmov drámou Gone Baby Gone (2007), ktorá odhalila, že možno pozícia za kamerou mu sadne lepšie než pred ňou. Tento „trend“ potvrdili aj jeho nasledujúce dva projekty The Town (2010) a Argo (2012). Za svoj najnovší počin si vybral gangsterku resp. mafiánsky film, ktoré už v dnešnej dobe nie sú tak v „kurze“ resp. žiadané, ako kedysi. No a práve jeho Live by Night (2016) sa zrejme malo pokúsiť „oživiť“ tento subžáner.

STORY LINE

   Gangsterky resp. mafiánske filmy odohrávajúce sa v 20-tych až 70-tych rokoch nie sú v dnešnej dobe „in“. Takzvaných áčkových projektov, ktoré by oslovili čo najširšiu masu ľudí už v Hollywoode nevzniká toľko, ako tomu bolo ešte v 90-tych rokoch. Veď len za posledných 10 rokov vznikli iba tri: American Gangster (2007), Public Enemies (2009) a Gangster Squad (2013). Affleck sa svojim Live by Night (2016) pokúsil znovu prinavrátiť tento subžáner. Podarilo sa mu naplniť tento svoj cieľ? Po technickej stránke možno povedať, že jednoznačne áno. Očarí tu predovšetkým výprava, v podobe dobových automobilov, zbraní a atď., ktoré verne odrážajú dobu, v ktorej sa zápletka odohráva, konkrétne prelom 20-tych a 30-tych rokov. Úchvatnú výpravu dopĺňajú ešte nádherné dobové kostýmy, tie však nereflektujú len dobu, ale aj prostredia, do ktorých je zasadený príbeh. Kostýmy resp. oblečenie tu možno rozdeliť do dvoch skupín. Pokým je príbeh v Bostone, tak tu prevláda uniformita, v podobe typických mestských odevov v „chladných“ farbách, tak akonáhle sa dianie presunie do Tampy, tak táto uniformita sa vytráca a prevládajú tu rôzne typy odevov v rôznych, „živších“ farbách. Ďalším, čo by sa tu dalo vyzdvihnúť je R-kový rating, takže nie je núdza o drsné scény, krv alebo nadávky. Výborne spracované sú aj dve akčné scény. Je veľkou škodou, že sú tu len dve, čo je pri viac ako dvojhodinovej minutáži pomerne málo. Nepredstavovalo by to však žiadny problém, keby táto snímka to vynahradzovala zápletkou. Po príbehovej stránke však ide o dosť veľké sklamanie, čo je spôsobené hneď niekoľkými faktormi. V prvom rade je to zbytočne dlhý prológ, ktorý tu trvá viac-menej polhodinu a okrem skvelej akčnej scény (automobilová naháňačka) už nemá čo iné ponúknuť. Tento prológ je tu vlastne úplne zbytočný a s menšími úpravami by sa dalo existovať aj bez neho. Toto dielo tak teoreticky začína až po úvodnej polhodine, po prepustení hlavného hrdinu z nemocnice. Smutnejšie a zarážajúce, je hlavne to, že ani potom neprichádza k žiadnej zmene, práve naopak. Celý čas to pôsobí ako keby sa to len rozbiehalo alebo nevedelo rozbehnúť a potom štvrťhodinu pred koncom sa to z ničoho nič len tak uzavrelo. Celú dobu to balansuje niekde medzi gangsterkou a drámou, ale nakoniec nie je neuspokojí ani v jednom z nich. Ako gangsterka má okrem málo akčných pasáží aj nezaujímavý dej a narába s už dopredu predvídateľnými udalosťami (ukázanie fotky). Ako dráma si to zase berie až moc tém (emigranti, Ku-Klux-Klan alebo náboženský fanatizmus), ale to samé o sebe nestačí, treba s tými témami vedieť aj pracovať, rozvinúť ich a práve to sa stane viac-menej len u jednej z nich (náboženský fanatizmus).


   Nie je to len o tom dať si čo najviac tém a každú len nejak okrajovo načať a dúfať, že diváci to budú brať. Pokiaľ by sa to malo brať, ako vystihnutie daného obdobia, tak áno, ale na to sú aj dokumenty. Zápletka teda po pravde nič moc, na dve hodiny je to neuveriteľne rozťahané a nudné, ani práca s emóciami nie je dostatočne zvládnutá, keďže divákovi je osud postáv úplne ukradnutý. Nemôžem však povedať, že Affleck si ako režisér zobral príliš veľké „sústo“, keďže problém je už v samotnom scenári, ktorý vôbec nenaznačuje, že by vo výsledku malo ísť o nejakú veľkú gangsterskú drámu. Ak chcel Affleck gangsterku, tak si v prvom rade mal zvoliť úplne iný dej, lebo s týmto by nič nespravil ani oveľa skúsenejší režiséri, ako napr. Martin Scorsese alebo Francis Ford Coppola. Nemám v úmysle ospravedlňovať Afflecka, pretože skúsenejší režisér by sa aspoň pokúsil vložiť do filmu nejakú známku originality, avšak tu, podľa mňa, nie je žiadna. Originalitu bolo možné vidieť u Gone Baby Gone (2007) alebo Argo (2012), ale u Live by Night (2016) Affleck sklamal na plnej čiare. Všetky postavy nie sú pre diváka nejako atraktívne alebo zaujímavé. Niektoré z nich aspoň čiastočne zachraňujú ich hereckí predstavitelia, ale u tých ostatných nepomáha nič. Nie je možné si vybudovať nejaký vzťah k hlavnému hrdinovi, nedá sa mu fandiť na jeho ceste. Všetky postavy doplácajú na slabý scenár, ktorý im neumožňuje nejak vyniknúť a ani im nedá priestor na ich vývoj. Celkovo sa jedná o slabú krimi drámu, ktorá neohúri, ako klasická gangsterka, ale zároveň neoslní, ani ako dráma. Dvojhodinová nuda, ktorú zachraňuje akurát tak technické spracovanie. Zatiaľ najslabší Affleckov režisérsky počin.   

HERCI a HUDBA

   Affleck ako herec sa takisto, zrejme pod vplyvom úspechov na režisérskom poli, začal postupne zlepšovať. Dokazujú to Argo (2012), Gone Girl (2014), The Accountant (2016) alebo Batman v Superman: Dawn of Justice (2016). Práve ten posledný zdvihol nad jeho obsadením vlnu kritiky (aj z mojej strany), ale ako sa nakoniec ukázalo tak Affleck to zvládol výborne. Live by Night (2016) mal potvrdiť tento kladný vývoj, ale nestalo sa tak. Affleck nielen ako režisér, ale aj ako herec zaostal za očakávaniami, keď svojim výkonom sa, ako keby vrátil pred rok 2012, vo svojej úlohe nepôsobí vôbec presvedčivo a nepredvádza tu nejaký veľký výkon. Čo je prekvapujúce, tak dominujú tu vedľajší herci, ako Brendan Gleeson, Chris Cooper a Elle Fanning. Gleeson síce nemal veľa priestoru (je tu sotva pár minút), ale dokázal aj toto málo náležite využiť a potvrdiť svoje herecké kvality. Cooper ako vždy perfektný, tam nie je o čom. Fanning príťažlivá a ako náboženská fanatička naháňala hrôzu, ale zároveň miestami aj ľútosť. Z ďalších hercov už nikto nevyniká. Hudbu k filmu zložil Harry Gregson-Williams, ktorému sa až na jednu výnimku (skladba The Getaway pri spomínanej automobilovej naháňačke), nepodarilo vytvoriť zaujímavé motívy. Jeho skladby sú nevýrazné a v samotnom filme vôbec nedokážu vyniknúť. Ďalšou ich slabinou je, že vôbec nereflektujú dobu, v ktorej sa dej odohráva a ani jeho atmosféru. Za jediné pozitívum možno považovať pár piesní v latinsko-amerických tónoch, ktoré hrajú v kluboch v Tampe. Rovnako ako tomu bolo u kostýmov, tak aj pri hudbe sa ponúkala možnosť odlíšiť (zvukovo) jednotlivé miesta. Boston mohol vychádzať z jazzovej hudby 20-tych a 30-tych rokov (kľudne sa tu mohli použiť aj vtedajšie hity) a Tampa naopak mohla ešte viac vyťažiť z latinsko-americkej hudby 20-tych a 30-tych rokov.


HODNOTENIE

35%

9. 1. 2017

Passengers (2016)

   Nórsky režisér Morten Tyldum, ktorý vo svojej rodnej krajine stál za počinmi Buddy (2003), Varg Veum - Falne engler (2008) a Hodejegerne (2011) dostal vďaka ich úspechu možnosť pracovať v Hollywoode, kde sa mu podarilo preraziť už pri prvej príležitosti, v podobe životopisnej drámy The Imitation Game (2014), ktorej sa tiež dostalo kladného prijatia. Teraz je v kinách režisérov ďalší projekt, ktorým sa snaží pre zmenu skúsiť šťastie vo „vodách“, ktoré sa orientujú pre väčšinového diváka resp. masy a sú ním práve Passengers (2016). 

STORY LINE

   Projekty, obzvlášť sci-fi, ktoré pracujú s malým množstvom postáv (jednou, maximálne až tromi/štyrmi) sú v poslednej dobe dosť rozšírené, viď. Moon (2009), Apollo 18 (2011), Gravity (2013), Ex Machina (2015), 10 Cloverfield Lane (2016) alebo práve Passengers (2016). Všetky menované však spája jedno, že dokázali vytvoriť komornú a pôsobivú atmosféru z toho miesta, na ktorom sa odohrávali. Passengers (2016) samozrejme nie sú výnimkou a dokážu diváka svojim spracovaním, ale aj zopár zvratmi príjemne prekvapiť. Po technickej stránke tu treba hlavne vyzdvihnúť vizuálne efekty a výpravu. Efekty síce neponúkajú nejaké veľké vizuálne orgie a ani ich nemožno označiť za prelomové, ale napriek tomu si pozornosť zaslúžia, či už je reč o exteriéroch vesmíru, interiéroch lode alebo celkovom vzhľade lode ako takej. Tvorcovia si na nich dali záležať a divákom tak ponúknu najmä nádherné scenérie vesmíru, ktorých jedinou slabinou je to, že ich tu nie je viac. Efekty vhodne dopĺňa výprava, v podobe zariadenia celej lode, z ktorého je cítiť futuristického uchopenie takmer na každom kroku. Takmer z toho dôvodu, že občas autori zjavne prehliadli maličkosti, ako napr. strihanie veľkého strniska obyčajnými nožnicami, ale čo už narobíme. Ohľadom technického spracovania teda nie je až tak čo vytknúť, až na takéto drobnosti, ktoré ale výsledný dojem kazia len veľmi málo. Po príbehovej stránke možno povedať, že táto snímka sa už od úvodu snaží pohrávať s diváckymi očakávaniami. V prvom rade je to so samotnými žánrami, ktoré mnohým divákom možno sľubovali dobrodružné sci-fi, avšak vo výsledku sa im dostalo romantickej drámy odohrávajúcej sa v prostredí sci-fi. Niekomu tomu môže vyhovovať, inému zase nie. Je to individuálne, ale najlepšie je byť otvorený takejto zmene, pretože nakoniec môže byť tá zmena lepšia, než to, čo by sme pôvodne očakávali. Každopádne to funguje. V druhom rade je to so zápletkou, v ktorej dochádza ku jednému menšiemu a nečakanému zvratu za druhým, ale je veľká škoda, že sa to deje až na samom závere. Dej je prakticky až do záverečnej polhodiny vcelku jednoduchým, čo síce samo o sebe ešte nemusí znamenať problém, keďže niekedy aj v jednoduchosti je krása, avšak sú tu dve dôležité veci. Tá prvá, je menej dôležitá a súvisí s tým, že ani v dnešnej dobe nie je problém vytvoriť originálnu romantickú drámu, ako tomu bolo v prípade (500) Days of Summer (2009), About Time (2013), Her (2013), Brooklyn (2015) alebo The Age of Adaline (2015). Problém je ten, že Passengers (2016) sú originálny iba v zasadení príbehu, ale nepracujú s ním a to je chyba. Robia tak až v závere, ale to je už neskoro. Tá druhá, je viac podstatnejšia, lebo sa dotýka toho najdôležitejšieho, čo u romantických drám nesmie chýbať, teda emócii.


   Ich absencia sa dá vysvetliť dvojako. Jednak, kvôli hereckým predstaviteľom, ktorí tieto emócie nie sú, podľa mňa, schopní hodnoverne vyjadriť a jednak, kvôli daným scénam, ktoré mali byť dlhšie (napr. udalosti predchádzajúce „prebudeniu“ Aurory alebo záver). Čo však treba uznať je svižné tempo, ktoré režisér nastolil a tiež fakt, že stále sa tu niečo deje, čiže toto dielo ani vzhľadom na takmer dve hodiny nenudí a nepôsobí zdĺhavo. Tyldum nebol až takou dobrou voľbou na režisérsky post. Vedel by som si tu predstaviť niekoho z dvojice Alex Garland,[1] alebo Lee Toland Krieger.[2] Druhému menovanému by to najviac pomohlo, pretože by tak mohol vo svojej kariére napredovať a zlepšovať sa. Postavy sú tu teoreticky iba dve, Aurora a Jim, pri ktorých nemožno hovoriť o nejakom ich vývoji, ale je na nich zaujímavé to, ako môžeme sledovať ich vyrovnávanie sa so vzniknutou situáciou a ako sa snažia prežiť, vrátane ich vnútorných pocitov. Zásluhou nie veľmi presvedčivých hercov, predovšetkým ak ide o vyjadrenie emócii, však divák nedokáže plne sympatizovať s týmito postavami. Celkovo sa jedná o nadpriemernú romantickú sci-fi drámu, ktorá v sebe skrývala potenciál, ale ten sa vďaka nie príliš originálnej zápletke a hereckému obsadeniu, nepodarilo vyťažiť úplne na maximum. Napriek tomu si však zaslúži pozornosť už len z toho dôvodu, že to nie je tupé alebo na efektoch postavené sci-fi, ako by sa niekomu mohlo na zdať, ale romantická dráma so sci-fi nádychom.  

HERCI a HUDBA

   Herecké výkony sú tu minimálne, keďže hlavnú úlohu tu zohrávajú dvaja herci, Chris Pratt a Jennifer Lawrence. Pratt sa podľa môjho názoru do hlavných úloh vôbec nehodí a zveriť mu takúto úlohu bol krok vedľa. Lawrence zahrala už aj omnoho lepšie, v The Burning Plain (2008), Silver Linings Playbook (2012), American Hustle (2013) alebo v prequelovej trilógii X-men.[3] Sadli by mi tu herci, ako Jake Gyllenhaal alebo Joseph Gordon-Levitt a herečky, ako Saoirse Ronan alebo Alicia Vikander. Čo sa týka ostatných hercov, tak za zmienku stojí len Michael Sheen, ktorý svojho robota stvárnil dokonale. Laurence Fishburne a Andy Garcia tu majú strašne málo priestoru a mrhajú svojim talentom, Fishburne tu je pár minút a Garcia sotva pár sekúnd. Hudbu k filmu zložil Thomas Newman. Podarilo sa mu vytvoriť vcelku slušné motívy, v ktorých dokázal vystihnúť atmosféru a prostredie miesta, kde sa celý príbeh odohráva. Zároveň však jeho skladby výraznou mierou pomáhajú vytvárať, ale aj podporovať (keďže herci to sami nedokážu) tie správne emócie. Hudba síce funguje ako celok a vo filme sa hodí, ale na samostatné počúvanie veľmi neohúri. A to je asi jediná jej výrazná slabina.


HODNOTENIE

60%


[1] Okrem toho, že sa ako režisér a scenárista podieľal na sci-fi Ex Machina (2015), tak napísal scenáre aj pre ďalšie sci-fi, ako napr. 28 Days Later... (2002), Sunshine (2007) alebo Never Let Me Go (2010).
[2] Stojaci za spomínanou The Age of Adaline (2015).