23. 6. 2017

An American in Paris (1951)

   V roku 1951 stál americký režisér Vincente Minnelli za dvomi dielami. Začiatkom apríla sa uvedenia dočkala romantická komédia Father's Little Dividend (1951),[1] no o pár mesiacov neskôr, na začiatku augusta, mala premiéru práve jeho najznámejšia snímka, romantický muzikál An American in Paris (1951).

STORY LINE

   Začiatky muzikálu, ako žánru, sú úzko spojené s nástupom zvuku, lebo práve The Jazz Singer (1927) je pokladaný nielen za prvý celovečerný zvukový film, ale zároveň aj za prvý celovečerný muzikál. Vo vtedajšej dobe sa mu dostalo veľkého diváckeho úspechu, ktorý znamenal pre ďalší vývoj filmu dve podstatné veci. Prvou bolo to, že tým skončila nemá éra, pretože v priebehu dvoch rokov sa americký filmový priemysel preorientoval na zvukové snímky. Druhou bolo to, že v nasledujúcej dekáde, v 30-tych rokoch, sa stal muzikál, jedným z najdôležitejších žánrov, ktoré v americkej filmografii v tejto dekáde určovali smer.[2] V tomto období vzniklo viacero významných muzikálov a z toho dôvodu možno hovoriť o tzv. „prvej zlatej ére“ muzikálov.[3] Ďalšia, tzv. „druhá zlatá éra“ nastala v 50-tych a 60-tych rokoch, kedy sa taktiež vytvorilo niekoľko známych muzikálov,[4] no a An American in Paris (1951) spadá do tohto druhého obdobia, pričom dalo by sa povedať, že ho v podstate odštartoval. Väčšina amerických muzikálov z 30-tych až 60-tych rokov má výborne zvládnutú technickú stránku a výnimkou v tomto ohľade nie je ani An American in Paris (1951). Nádherné a pestrofarebné kulisy, kostýmy, vizuál, k tomu ešte množstvo komparzistov a veľkolepá výprava. Minnelli mal pomerne bohaté skúsenosti s muzikálmi už pred rokom 1950, keďže dovtedy ich režíroval celkovo až 8, z nich najznámejším je Meet Me in St. Louis (1944).[5] Režisér tu využil svoje znalosti z prechádzajúcich diel a technickému spracovaniu, nie je, až na choreografiu tanečných scén, čo vytknúť a udržuje si vysokú kvalitu muzikálov vtedajšej doby. Choreografia má slabinu v tom, že s výnimkou záveru, nie je veľmi prepracovaná. Prišla mi miestami až moc komorná a po skončení som mal dojem, že tvorcovia všetko šetrili až na záverečnú, takmer 20 minútovú sekvenciu, ktorá, pokiaľ ide o muzikály, nemá medzi nimi obdoby a vyniká svojou dĺžkou, choreografiou alebo vizuálom. V nočnej romantickej scéne, kde sa obaja hrdinovia nachádzajú pri brehoch rieky Seiny a katedrály Notre-Dame má táto komornosť a jednoduchosť opodstatnenie, avšak v iných scénach je proste vidieť, že ich mohli spraviť aj prepracovanejšie a väčšie. Iba o jeden rok mladší muzikál, Singin' in the Rain (1952), bol po tejto stránke oveľa lepším. Po príbehovej stránke som mal ja prvých 20-30 minút dosť problém s tým, že nie je jasné, o čom vlastne chce rozprávať, resp. na čo sa chce zamerať. Bude sledovať trojicu predstavených hrdinov, ako spoločne zažívajú nejaké dobrodružstvo? Bude sa zameriavať na jednotlivé ich príbehy? Bude sa sústrediť na hlavného hrdinu a zvyšní dvaja mu budú len „asistovať“/pomáhať?


   Napokon sa síce ozrejmí, o čom bude zápletka, avšak tým stráca úvodné predstavovanie zmysel, lebo vo výsledku je tu jeden z tej trojice zbytočným a druhému a sa zase dostáva vcelku málo priestoru. Čo sa týka samotného príbehu, tak ten je síce jednoduchý, dalo by sa povedať, že ak si odmyslíme hudobné čísla, tak by sa dal vyrozprávať za 60 minút, ale to vôbec nevadí. Romantická linka totiž funguje, aj keď by to podľa mňa chcelo inú hlavnú herečku, ale atmosféra Paríža, hoci sa nakrúcali v štúdiu, je tu cítiť a vďaka tomu potom aj romantika, ako taká pôsobí oveľa prirodzenejšie, pretože nielen Paríž, ale celé Francúzsko bolo vtedy očarujúce, priam stvorené pre romantiku. Zatiaľ čo, romantická linka do veľkej miery funguje, tak naopak tá muzikálová nenaplnila očakávania, nielen čo sa týka choreografie (rozoberanej vyššie), avšak ani piesňami (venujúcim sa nižšie). Z hudobno-tanečných čísel preto dokážu diváka osloviť iba, tie dve: nočná a záverečná. Z postáv je najzaujímavejším hlavný hrdina, Jerry Mulligan, vojnový veterán a maliar, žijúci si „bezstarostným“ a pokojným životom v Paríži. Treba však povedať, že tomu do veľkej miery vďačí svojmu hereckému predstaviteľovi. Tri postavy: Lise Bouvier, Henri Baurel a Milo Roberts mali mať iných hercov a potom by už romantická línia fungovala naplno. Zbytočným mi tu prišiel Adam Cook, ktorého postava mala zrejme prepojiť tie ostatné dve mužské charaktery, ale nepodarilo sa jej to, pretože dostala na to len veľmi malý priestor. Celkovo sa jedná o priemerný romantický muzikál, ktorý funguje svojou romantickou linkou a technickou stránkou, ale dopláca na väčšinu nevhodných hercov a muzikálovú zložku, ktorej čísla s výnimkou dvoch, nemajú šancu zaujať diváka.

HERCI a HUDBA

   Podobne, ako herec Fred Astaire je mužským symbolom muzikálov 30-tych rokov, hoci v nich hral aj v 40-tych a 50-tych rokoch, tak Gene Kelly je naopak mužský symbol pre muzikály z 50-tych rokov. Jemu tento filmový žáner náramne sadol, než sa stal hercom bol tanečníkom a tak mu rôzne kreácie, pohyby a tanečné vystúpenia nerobili problém. Osobne si síce myslím, že viac exceloval, resp. sa predviedol o rok neskôr, v Singin' in the Rain (1952), avšak aj tu, v An American in Paris (1951) podal výborný výkon, pričom sa dá povedať, že na ňom, aj vzhľadom na ostatných hercov, stojí celá snímka. Leslie Caron mne osobne prišla nevýrazná a kvôli nej nefunguje medzi obomi hercami ani chémia. Vedel by som si tu predstaviť aj inú francúzsku herečku, ako napr.: Michèle Morgan, Simone Signoret, Gina Lollobrigida alebo Jeanne Moreau. U všetkých štyroch platí, že debutovali ešte pred rokom 1951, navyše prvé dve: Morgan a Signoret boli ešte aj v tej dobe celkom známe (doma alebo v zahraničí). V prípade jazykovej bariéry by sa dalo vybrať z amerických herečiek, ako napr.: Doris Day alebo Judy Garland, ktoré mali s muzikálmi skúsenosti už pred rokom 1951.[6] Nina Foch taktiež nebola dobrou voľbou, hoci podľa mňa ani pôvodne zvažovaná Celeste Holm. Ideálnou by bola Joan Crawford alebo Bette Davis. Oni dve by tu ozaj excelovali. Georges Guétary taktiež nič po hereckej stránke nepredviedol a Maurice Chevalier, ktorému bola táto úloha najprv ponúknutá by bol na ňu už dosť starý (v dobe nakrúcania mal totiž už cez 60 rokov). Myslím si, že Fred Astaire by bol oveľa vhodnejším a zároveň by to bola ideálna príležitosť na ukážku, resp. porovnanie muzikálovej školy 30-tych rokov s tou novou, z 50-tych rokov. Astaire ako zástupca „staršej generácie“ a Kelly ako predstaviteľ „mladšej generácie“. Určite by bol zaujímavý ich tanečný duel, že ktorý z nich by mal navrch, keďže práve táto možnosť by sa tu potom ponúkala. Hudba tu zohráva dôležitú úlohu, pretože autori sa do veľkej miery inšpirovali (svedčí o tom aj názov filmu) a prevzali skladby, ktoré skomponoval George Gershwin (texty k nim napísal jeho brat Ira Gershwin) ešte počas svojho života (zomrel v roku 1937). Čo sa týka samotných piesní, tak tie sú síce dobré, ale nie sú také, že by utkveli človeku v pamäti alebo by si ich pospevoval, ako tomu je u Singin' in the Rain (1952), kde čo pieseň, to automaticky sa človeku vryje do pamäte, vrátanej danej scény.[7] No a je chyba, ak muzikál nedokáže divákovi „predať“ tie piesne, ktoré sa v ňom objavia.


HODNOTENIE

56%


[1] Je to pokračovanie o rok staršej romantickej komédie Father of the Bride (1950).
[2] Ďalšie žánre, ktoré počas 30-tych rokoch zohrávali významnú úlohu v USA boli ešte: horor, gangsterka a screwball komédia.
[6] Day hrala v týchto: Romance on the High Seas (1948), It's a Great Feeling (1949), My Dream Is Yours (1949), alebo Tea for Two (1950) a Garland v: The Wizard of Oz (1939), Meet Me in St. Louis (1944), Easter Parade (1948) alebo Summer Stock (1950).
[7] Piesne ako napr.: Good Morning; Make 'Em Laugh; Moses Supposes alebo Singin' in the Rain.

Night and the City (1950)

   V druhej polovici 40-tych rokov až do druhej polovice 50-tych rokov začala v USA éra, resp. obdobie Mccarthizmu, vyznačujúce sa silným antikomunizmom, kedy ľudia, ktorí boli komunistami, sympatizovali s nimi alebo boli s nimi nejak spojení, boli kvôli tomu prenasledovaní. Mnohí z nich stratili svoje zamestnanie alebo im obmedzili ich činnosť. Ďalší boli odsúdení a niektorí dokonca aj deportovaní z krajiny. Vytvárali sa tzv. čierne zoznamy s menami nežiadúcich osôb, pričom pozornosti neušiel ani filmový priemysel a skončilo na nich množstvo známych hercov, režisérov alebo scenáristov. Patril medzi nich aj režisér Jules Dassin, ktorému to ešte predtým než ho na túto tzv. čiernu listinu zaradili povedal Darryl F. Zanuck, producent a šéf filmového štúdia 20th Century Fox, ktorý si ho v roku 1948 zavolal do svojej kancelárie, kde mu to oznámil a zároveň dodal, že dokým sa tak stane, tak má ešte dostatok času pre nakrútenie filmu pre štúdio. Touto snímkou bol práve americko-britský športový noir Night and the City (1950).[1]

STORY LINE

   Športový noir je najčastejšie situovaný do prostredia boxu.[2] V ringu sa síce odohráva aj Night and the City (1950), hoci tentoraz to nie je box, ale wrestling. Táto snímka je zároveň jedným z úplne prvých diel, ktoré sa tomuto športu venujú. Režisér tu neukázal iba scény zápasenia, ale nahliadol aj do „vnútra“, resp. fungovania wrestlingu a zobrazil tréningový proces, organizovanie zápasov a stret dvoch rôznych štýlov (starej klasickej školy s novým moderným prístupom). Rozhodne treba oceniť, že režisér si vybral tento,  vcelku netradičný šport a podujal sa ho bližšie predstaviť divákom, pričom poukázal aj na jeho odvrátenú tvár. Rovnako, ako boxerské noirové sníky ukázali prepojenie tohto športu s organizovaným zločinom a nekalé praktiky, ktorými je poznačený, ako sú napr. korupcia, podvody a iné ovplyvňovania zápasov), tak o to isté sa pokúsil aj Dassin, keď nevykreslil wrestling v pozitívnom svetle, ale odhalil jeho zákulisie, aj so špinavosťami, ktoré sa v ňom dejú. Po technickej stránke treba vyzdvihnúť hlavne pôsobivé (schválne používam toto slovo) exteriéry Londýna, ktoré neukazujú len jeho krásy, ale aj to, čo sa skrýva pod jeho blýskavým povrchom. Treba však povedať, že toto prostredie, v ktorom sa nachádzame je v podstate iba odrazom toho, v akých kruhoch sa pohybujeme. Tie sú plné morálne skazených postáv, nachádzajúcich sa vo svete, ktorý im patrí, resp. ktorý si zaslúžia. Režisérove noirové diela sa zväčša odohrávajú vo svetových veľkomestách, New York v semi-dokumentárnom noire The Naked City (1948); Paríž v heist/krimi noire Du rififi chez les hommes (1955) a v tomto športovom noire Night and the City (1950) je to zase Londýn. Zaujme tu aj kamera, ktorá ponúka okrem typickej hry so svetlom a tieňmi aj pôsobivo nakrútené zábery Londýna (zväčša nočné, ale aj denné zábery tohto mesta); ďalej aj v exteriéroch vytvorenú a 30 sekúnd neprerušovanú scénu jazdy autom alebo takmer 5 minút dlhú scénu zápasenia (Gregorius verzus Strangler). Po príbehovej stránke sa dá povedať, že výrazná slabina by sa tu hľadala márne. Režisér dokáže zaujať diváka, čomu napomáha aj atraktívne prostredie wrestlingu. Už hneď po úvodných titulkoch a dosť stručnom predstavení všetkých zainteresovaných postáv, sa Dassin sústreďuje na rozvíjanie deja a vzťahov medzi postavami. Samotný príbeh udrží divákovu pozornosť od začiatku až do konca a to vďaka rýchlemu tempu, napätiu, ktoré pramení z diváckeho očakávania ďalšieho vývoja a zručnej réžii. Dassin mal totižto dosť skúseností s noirovým žánrom už predtým, keď nakrútil „väzenský“ noir Brute Force (1947), polo-dokumentárny noir The Naked City (1948) a noirovú drámu Thieves' Highway (1949). Z režisérovej filmografie je však práve Night and the City (1950) jeho „najtemnejším“ noirom, lebo je plný morálne skazených, až prehnitých ľudí, ktorí klamú, kradnú, podvádzajú, neštítia sa násilia a sú ochotní pre svoj cieľ ísť cez mŕtvoly. S týmto sa spája niekoľko silných momentov, ktoré neukazujú len charakter postáv, ale kam až niektorí sú schopní zájsť, keď druhých podrážajú alebo sa im len chcú pomstiť.


   Z postáv je najzaujímavejším Harry Fabian, typický noirový hrdina, v tom zmysle, že je smoliar a zároveň aj skrachovanou existenciou, ktorá pre peniaze dokáže urobiť všetko. Divák mu na jednej strane dokáže fandiť, keď sa mu ostatní posmievajú alebo keď môže niečo konečne dokázať, ale na druhej strane ho aj znenávidí, pre jeho správanie, napr. ku svojej priateľke Mary. Veľký podiel na tom, že táto postava vyvoláva tak protichodné emócie, má predovšetkým jej herecký predstaviteľ. Každopádne je Fabian ako postava jeden z najväčších hajzlov, aký sa kedy, a to nielen v noiroch objavili. Ďalšie postavy na tom nie sú o nič lepšie. Philip Nosseross, majiteľ nočného podniku, pre neho je Fabian len obyčajný poskok, vysmieva sa mu, ale neskôr sa mu chce pomstiť. Helen Nosseross, femme fatale, ktorá voči manželovi cíti odpor a práve Fabian jej má dopomôcť k tomu, aby sa od neho osamostatnila. Kristo, kontrolujúci wrestling v Londýne, ktorý si neželá žiadnu konkurenciu a o svoje výsostné postavenie/monopol sa nehodlá s nikým ďalším deliť. Strangler, „výbušný“ wrestler, ktorý nemá rešpekt k súperovi a ani ku starej škole wrestlingu. Nájdu sa tu však aj vyslovene kladné postavy, ale tie, buď ovládajú záporné, ako Gregorius, bývalý wrestler, ktorého si Fabian dokázal spracovať a nakloniť na svoju stranu, alebo nedokážu nič spraviť, ako Mary Bristol, ktorá sa môže len nečinne pozerať na to, ako jej priateľ Fabian neustále lieta v problémoch. Tieto kladné postavy, čo však nie je myslené ako nejaká slabina alebo výčitka, sú len v pasívnych pozíciách, kde toho veľa spraviť nezmôžu a tak sú v podstate len bábkami v rukách tých záporných. Dal by sa sem ešte zaradiť aj Adam Dunn, ale táto postava mi tu prišla úplne zbytočnou a mohli ju vynechať. Celkovo sa jedná o výborný športový noir, ktorý má perfektnú atmosféru a prostredie Londýna, navyše je spojený s wrestlingom a pohľadom do jeho zákulisia. Zároveň je to dosť temný, až depresívny noir, ukazujúci odvrátenú ľudskú stránku, kde jednotlivé postavy majú doslova prehnité charaktery. Žiadalo by to však lepšiu herečku v roli femme fatale a výraznejšiu hudbu, potom by bol tento noir už zrejme „dokonalý“.

HERCI a HUDBA

   Richard Widmark v jednej zo svojich najlepších úloh, kde po celý čas podáva vynikajúci a uveriteľný výkon, miestami ide z neho až strach. Neviem si vôbec predstaviť iného herca v tejto postave, než jeho. Spôsob akým sa dokáže pretvarovať a rýchlo meniť svoje emócie (úsmev na hnev a naopak) je niečo neuveriteľné. Treba však povedať, že takýto antihrdinovia v noiroch mu perfektne sadli[3] a už výzorom sa do nich nielenže hodil, ale bol k nim aj predurčený. Googie Withers, ako femme fatale síce ujde, avšak oveľa radšej by som tu videl herečky, ako napr.: Gene Tierney alebo Rita Hayworth, ktoré sa do úloh femme fatale hodili viac. Určitým paradoxom je to, že Gene Tierney v Night and the City (1950) hrá, dokonca je aj v úvodných titulkoch označovaná za hlavnú úlohu, ale dokopy je v celej snímke ani nie 10 minút. Dôvodom prečo bola obsadená do tejto malej úlohy bolo to, že režiséra o to požiadal Darryl F. Zanuck, ktorý sa obával, že herečkine osobné problémy by mohli viesť k samovražde a dúfal, že práca by mohla zamestnať jej myseľ.[4] Tierney zahrala svoju postavu dobre, avšak veľa priestoru nedostala. Na jednej strane by jej viac pasovala femme fatale, ale na druhej strane vzhľadom na jej zdravotný stav v dobe je to vcelku pochopiteľné a treba uvítať, že aspoň takto sa mohla predviesť na plátne. Ostatní herci boli trefne obsadení a do svojich úloh sa náramne hodili, či už, Herbert Lom, Mike Mazurki, Francis L. Sullivan alebo Stanislaus Zbyszko.[5] Zbytočným mi tu prišila postava, ktorú stvárnil Hugh Marlowe a tým pádom tu on ani nemusel byť. Hudbu k filmu zložil Benjamin Frankel a Franz Waxman.[6] Budem hodnotiť len hudbu, ktorú robil Waxman, ktorému sa nepodarilo vytvoriť výraznejšie skladby a čo je horšie, tak hudbu som zaregistroval až v záverečných 25 minútach, po súboji (Gregorius verzus Stranler), dovtedy ju počuť takmer nebolo. Je to dosť sklamanie, Waxman bol kvalitný skladateľ, ale zároveň veľmi prekvapujúce, lebo v rovnakom roku vytvoril, podľa môjho názoru, svoje najlepšie dielo, v inom noire, Sunset Blvd. (1950), ktoré sa určite radí k vrcholom jeho tvorby. Škoda, že sem nepatrí aj Night and the City (1950).


HODNOTENIE

86%


[1] Existujú dve verzie tohto filmu: americká s dĺžkou 96 minút a potom britská 101 minútová. Obe sa líšia predovšetkým v závere, ktorý je u tej britskej viac optimistickejším. Dassin preferoval tú americkú, ktorá bola bližšie k jeho predstavám/vízii. 
[2] Patria sem diela, ako napr.: Body and Soul (1947), Champion (1949), The Set-Up (1949), Iron Man (1951), Killer's Kiss (1955) alebo The Harder They Fall (1956).
[3] Dôkazom toho sú noiry, ako napr.: Kiss of Death (1947) alebo Pickup on South Street (1953).
[4] Jej prvá dcéra Daria, ktorá sa narodila v roku 1943, bola hluchá, čiastočne slepá a mentálne postihnutá, čo sa odrazilo aj na samotnej herečke, začala trpieť bipolárnou afektívnou poruchou, v minulosti známou aj ako maniodepresívna psychóza, vyznačujúca sa výkyvmi nálad a zmenami stavov.
[5] Mazurki a Zbyszko boli v skutočnom živote profesionálnymi zápasníkmi.
[6] Frankel skladal pre britskú a Waxman zase pre americkú verziu.