27. 11. 2016

Sweet Smell of Success (1957)

   V priebehu 50-tych rokov vznikli v USA dve významné noirové drámy, ktoré ukazovali odvrátenú stranu novinárčiny resp. žurnalistiky. Najprv, to bol noir Ace in the Hole (1951), ktorého o 6 rokov neskôr nasledoval práve Sweet Smell of Success (1957).

STORY LINE

   Niekedy sa podarí spracovať nejakú tému tak perfektne, že ďalšie diela už takto vysoko nastavenú latku kvalitu jednoducho nedokážu prekonať. To isté sa stalo napr. aj tu, kde tému odvrátenej strany novinárčiny resp. žurnalistiky bravúrne spracoval režisér Billy Wilder v spomínanom noire Ace in The Hole (1951). Nasledujúce snímky, ktoré sa jej potom neskôr venovali, ako napr. Medium Cool (1969), The Network (1976), Wag the Dog (1997) alebo nedávny Nightcrawler (2014), ktoré aj napriek svojim nesporným kvalitám neboli schopné Ace in the Hole (1951) prekonať. Sweet Smell of Success (1957) za ním zaostáva iba trochu, lebo takisto môže šokovať a zasiahnuť diváka. Oba tieto počiny sa síce venujú rovnakej problematike, ale rozoberajú ju z iných uhlov. Zatiaľ čo, Ace in the Hole (1951) zobrazuje novinárov, ako tých, čo sa neboja ísť, kvôli hľadaniu svoji správ (senzácii) a získaniu čitateľov, aj cez mŕtvoly, tak Sweet Smell of Success (1957) ich predstavuje, ako tých, čo sú si vedomí moci, ktorej majú, keď svojimi článkami môžu ovplyvňovať mienku miliónov čitateľov (ľudí). V ich očiach tak môžu jednému človeku pomôcť rozbehnúť alebo udržať jeho kariéru, avšak druhého môžu zdiskreditovať a úplne ho zničiť. Táto noirová dráma nahliada do tohto sveta, kde novinári zneužívajú moc, ktorú im noviny umožňujú na dosiahnutie vlastných cieľov, pracovných alebo osobných. Nepíšu o udalostiach, ale hlavne o ľuďoch na základe toho, či majú resp. nemajú talent alebo či ich konanie je správne resp. nesprávne, ale podľa toho, ako s danými ľuďmi vychádzajú, ako sa s nimi vedia dohodnúť (niečo za niečo) alebo, aké veci na nich vedia (ktorými by im mohli zruinovať kariéru alebo súkromie). Žurnalistika je tu vykreslená vo veľmi negatívnom, ale za to pravdivom svetle. Novinár je tu zobrazený ako osoba, ktorá vie o slabinách druhých a všetkej možnej špine, ktorú môže využiť. Z toho dôvodu sa ho všetci boja, pretože každý z nich, či už je to politik alebo policajt, majú nejaký prehrešok z minulosti, ktorý by mohol proti nim použiť. Je to svet bez morálky a novinárskej etiky, ale za to naopak plný diskreditácie, klamstiev, vydierania, využívania ľudí vo svoj osobných prospech a zastrašovania. Z technických vecí treba vyzdvihnúť hlavne kameru, za ktorou stál James Wong Howe, ktorý už vtedy patril medzi legendy vo svojom obore, nielen kvôli tomu, ako s ňou vedel pracovať, ale aj kvôli inováciám, ktoré priniesol.[1] Howe mal s noirom bohaté skúsenosti, keď stál za boxerským noirom Body and Soul (1947)[2] alebo westernovým noirom Pursued (1947).[3] Howe tu pri práci s kamerou využíva hlavne tzv. low key štýl (osvetlenie scény s výraznou prevahou tmavých tónov a vysokým kontrastom medzi svetlom a tieňom), keďže si vystačí len s minimom osvetlenia, napr. exteriérové scény používajú iba svetlo z pouličných bilbordov alebo lámp. Tento tzv. low key štýl navyše veľmi trefne odráža nielen skazený svet, v ktorom sa zápletka odohráva, ale aj skazené charaktery hlavných postáv.


   Kľúčovú úlohu tu zohráva aj prostredie veľkomesta New York, v ktorom sa dej odohráva. Nádherné exteriéry nočného New Yorku alebo interiéry barov a podnikov tu vytvárajú jedinečnú, pôsobivú a špecifickú atmosféru. Jedným z najkrajších záberov je scéna, v ktorej Hunsecker sleduje nočný New York. Po príbehovej stránke ide o skvelo vystavanú drámu, ktorá predostiera divákom jednu silnú scénu za druhou a pracuje s emóciami, prevažne s tými, ktoré majú diváka šokovať a znechutiť z fungovania tohto sveta žurnalistiky. Veľmi prekvapujúce je hlavne to, že takúto noirovú drámu dokázal vytvoriť režisér, Alexander Mackendrick, ktorý predtým natočil iba 5 diel, z čoho až 4 boli komédie.[4] Tým zvyšným počinom bola síce dráma, Mandy (1952), avšak možno povedať, že aj napriek tomu nemal Mackendrick s drámou až také veľké skúsenosti, no a s noirom už vôbec nie. Možno, alebo práve kvôli týmto minimálnym skúsenostiam sa mu podarilo vytvoriť pôsobivú a strhujúcu noirovú drámu, kde takmer úplne všetko do seba perfektne zapadlo (od hlavných hereckých predstaviteľov, cez dej a scenár, až po vizuálnu stránku). Môžem prehlásiť, že ide o Mackendrickov najlepší režisérsky počin. Škoda, že nenakrútil viac noirov, možno by prišiel ešte s ďalšími kvalitnými kúskami. Z postáv sú najzaujímavejšie hlavne dve, pričom charaktery oboch z nich sú najhorším s čím sa v žurnalistike môžeme stretnúť. Prvým je Sidney Falco, tlačový agent, ktorý sa snaží dostať svojich klientov na predné stránky novín a to za akúkoľvek cenu, pričom neváha rozohrať hry plné intríg, klamstiev a obvinení, len aby mal z toho aspoň nejaký kariérny úžitok. No však to je celkom nič, v porovnaní s druhou postavou, ktorou je J.J. Hunsecker. Drsný, tvrdý a nekompromisný novinár, ktorý vie na každého niečo, aby to potom niekedy v budúcnosti mohol použiť proti nim. On nevyužíva noviny na kariérny prospech, ale na osobný, kde sa prostredníctvom svojich článkov ničí resp. zbavuje sa ľudí, ktorí mu vadia. Dovolím si tvrdiť, že ide o jedného z najväčších filmových hajzlov, akí sa kedy na plátne objavili. Ďalšie postavy sú tu menej dôležitými a slúžia väčšinou na zobrazenie toho, ako funguje celá žurnalistická mašinéria a taktiež toho, akú úlohu v nej majú (Susan alebo seržant Kello). Celkovo sa jedná o vynikajúcu noirovú drámu, ktorá odhaľuje skutočnú tvár zákulisia novinárčiny resp. žurnalistiky. Okrem silného príbehu, ale ponúka aj vynikajúce herecké výkony, krásny vizuál a podmanivú jazzovú hudbu.      

HERCI a HUDBA

   Vynikajúce hlavné herecké duo Burt Lancaster a Tony Curtis, v ktorom obaja podávajú jeden z najlepších výkonov vo svojej kariére. Lancaster pôsobí vďaka pohľadu a výrazu tváre doslova démonicky a vzbudzuje strach, čo ešte viac umocňujú jeho okuliare, ktoré tu nosí. Curtis správne cynický, dotieravý a slizký. Susan Harrison vcelku presvedčivá. Z ostatných postáv zaujme ešte pekná Barbara Nichols a drsný Emile Meyer. Jedinou hereckou slabinou je nevýrazný a nevhodne obsadený Martin Milner. Na miesto neho by sa sem, podľa mňa, viac hodil niekto z dvojice: Sal Mineo[5] alebo Anthony Perkins.[6] Hudbu k filmu síce zložil Elmer Bernstein, ale okrem jeho skladieb tu zaznejú aj piesne od formácie Chico Hamilton Quintet.[7] Hudba sa z veľkej časti nesie v jazzových tónoch, pričom musím zdôrazniť, že tento hudobným žáner sa k noiru náramne hodil. Výborne totiž vystihuje atmosféru veľkomesta New York, jeho nočného života, ale aj samotného deja a postáv. Najlepšie skladby podľa mňa sú: The Street (Main Title), Goodbye Baby Blues alebo Love Scene (Susan - The Sage).


HODNOTENIE

91%


[1] Trebars dráma Picnic (1955) obsahovala jednu z prvých scén, ktoré boli natočené z vrtuľníku a navyše použitie širokouhlej kamera bolo v tej dobe vnímané za veľmi trendové.
[2] Novátorstvo tohto kameramana sa tu prejavilo tak, že išlo o jednu z prvých boxerských snímok, ktoré obsahovali scény nakrútené priamo v ringu, kde ich vytvoril sám Howe, za využitia kolieskových korčúľ a ručnej kamery. 
[3] Ďalšími noirovými projektami, kde Howe ako kameraman pôsobil boli napr. Out of the Fog (1941), Danger Signal (1945), Nora Prentiss (1947) alebo He Ran All the Way (1951).
[4] Whisky Galore! (1949), The Man in the White Suit (1951), The 'Maggie' (1954) a The Ladykillers (1955).
[5] V tej dobe mal za sebou už niekoľko vedľajších úloh, tie najznámejšie boli v Rebel Without a Cause (1955), Giant (1956) alebo Somebody Up There Likes Me (1956).
[6] Vtedy bol už trochu známym, vďaka vedľajším úlohám vo Friendly Persuasion (1956) a The Tin Star (1957).
[7] Oba tieto soundtracky boli vydané o rok neskôr hudobným vydavateľstvom Decca. Ten prvý obsahuje 14 a ten druhý 7 skladieb.

19. 11. 2016

Hacksaw Ridge (2016)

   V roku 2002 počas propagácie We Were Soldiers (2002) a Signs (2002) oznámil Mel Gibson, že zanecháva hereckú kariéru a bude sa venovať už len réžii. O dva roky na to mal premiéru jeho počin The Passion of the Christ (2004), ktorý o ďalšie dva roky neskôr nasledoval Apocalypto (2006), ale problémy, ktorým čelil v súkromnom živote ho predsa len prinútili zmeniť svoje plány a musel sa vrátiť späť pred kamery už v roku 2010, u Edge of Darkness (2010). Teraz, na jeseň, presne po jednej dekáde sa Gibson vracia ako režisér a v kinách uvádza svoj projekt, ktorým je práve Hacksaw Ridge (2016).

STORY LINE

   Gibsona ja osobne považujem za lepšieho režiséra než herca. Ako režisér nesklamal ani raz a všetko sú to kvalitné počiny, zatiaľ čo ako herec nie vždy a nie všade mu to vyšlo. Určite som nebol sám, kto mal pred Hacksaw Ridge (2016) pochybnosti, či dokáže nadviazať na svoju režisérku kvalitu, ktorá si udržiava vcelku vysoký štandard a nebude to ako pri jeho hereckom comebacku, kde sa nedá povedať, že ide o nejaký veľký návrat. Predsa len 10 rokov, to je jedna dekáda, za ten čas zmenil nielen filmový priemysel, ale aj samotný režisér. Ako ten dopadol režisérsky comeback Gibsona? Musím povedať, že akčné scény sú výborné a nie je im absolútne čo vytknúť, práve treba ich vyzdvihnúť, ako skvelo spracované. Akčné sekvencie sú tu síce len tri, nie sú však kúskované resp. prerušované, ale sú jednou dlhou pasážou, pričom tá prvá a druhá trvajú aj 15 minút, nie však dokopy, ale každá zvlášť, čo je vojnovú snímku celkom nezvyčajné, aby toľko trvali takéto scény. Divák si v nich však príde na svoje. R-kový rating je opodstatnený, pretože je v týchto scénach vidieť krv, ale aj chýbajúce končatiny, tvár alebo sú tu vidieť vnútornosti. Niekto by mohol namietnuť, že je to samoúčelné, aby bol divák šokovaný, ale nemyslím si, že by tomu tak bolo a vôbec by som to neoznačoval samoúčelné. Podľa mňa Gibson perfektne vystihol atmosféru vojnového pekla, pričom netreba zabúdať, že Okinawa bola už prakticky Japonské územie a čím bližšie sa dostávali Spojenci, hlavne USA ku Japonsku, tak tým s fanatickejším a tvrdším odporom sa stretávali. No a práve bitka o Okinawu bola jednou z najkrvavejších bitiek, ktorú Spojenci viedli s Japonskom počas Druhej svetovej vojny.[1] Technické spracovanie je na vysokej úrovni, ostatne, ako to u Gibsonových režisérskych počinov býva zvykom. Hacksaw Ridge (2016) vyniká po tejto stránke najmä kamerou a strihom, ktoré diváka takpovediac prevedú bojiskom počas bitiek a zároveň mu sprostredkujú surový pohľad na celé toto vojnové peklo. Po príbehovej stránke ide predovšetkým o biografickú drámu, ktorá sa sústredí na takmer neznámu osobu a udalosti Druhej svetovej vojny (myslené samozrejme mimo USA), to je veľké plus, keďže neamerický divák o tom nie je oboznámený a preto mu táto snímka odhalí ďalšiu kapitolu a osobný príbeh z Druhej svetovej vojny. Spočiatku sa pozornosť režiséra sústredí na hrdinove detstvo a udalosti pred jeho vstupom do armády. Niekto môže tieto pasáže považovať za nudné a zdĺhavé, ale je tu jeden podstatný rozdiel. Tieto sekvencie majú svoje opodstatnenie, pretože režisér sa nimi snaží ukázať to, kde resp. z čoho, pramenia názory a postoje hlavnej postavy, navyše Gibson ich výborne podporuje emóciami, ktoré diváka, buď prekvapia (bitka malých chlapcov) alebo zhrozia (scény s otcom). Romantika, ktorá by v mnohých iných prípadoch (vojnových) bola braná ako rušivá vsuvka tu má takisto svoje miesto. Jednak, pôsobí ako protiklad udalostí, ktoré sa odohrajú neskôr (boj) a jednak, funguje a svojim humorom aj pobaví. Práve na tejto romantike je nádherne vidieť to, že nie je režisér ako režisér, pretože 9 z 10 z nich by to spravilo ako nudné a trápne klišé, avšak ten posledný, medzi ktorých môžeme zaradiť aj Gibsona, dokázal toto klišé podať tak, že nielenže dokáže osloviť diváka, ale ho taktiež aj pobaví. O tom, že spôsob podania je dôležitým a rozhodujúcim faktorom, svedčí aj výcvik na vojenskej základni. V mnohých vojnových dielach (viac ako desiatke určite), či už tých z obdobia Druhej svetovej vojny alebo z iných vojnových konfliktov, sme sa mohli stretnúť s veliteľom, ktorý buzeruje, kričí a má vtipné poznámky na vojakov. Ani tu tomu nie je inak, ale čo je najzaujímavejšie tak Gibson aj toto dokázal spraviť, vcelku originálnou a vtipnou formou.


   Vojnová dilógia Flags of Our Fathers (2006), avšak hlavne Letters from Iwo Jima (2006), ktorá zobrazuje bitku o Iwo-džimu[2] (prvé dielo z americkej a druhé z japonskej perspektívy) a ktorú zrežíroval Clint Eastwood sa, aspoň podľa mňa, mala dočkať „pokračovania“, v podobe bitky o Okinawu. Zatiaľ čo o Iwo Jime vzniklo aspoň zopár známych počinov,[3] tak o Okinawe iba jeden známy, a to Gekido no showashi: Okinawa kessen (1971). Moje očakávania ohľadom spracovania tejto bitky aspoň čiastočne naplnila 9. epizóda seriálu The Pacific (2010), ale nebolo to až tak ono, keďže za tých cca. 55 minút sa toho veľa stihnúť ani nedá o tak významnej bitke. Môžem vyhlásiť, že Hacksaw Ridge (2016) naplnil tieto očakávania do bodky, teraz už treba iba dúfať, že niekto, najlepšie znovu Gibson ponúkne divákom pohľad aj z japonskej perspektívy. Práca s emóciami je taktiež zvládnutá, pričom je tu hneď niekoľko silných a pôsobivých scén. Je síce pravda, že na niektorých miestach sa mohlo pritlačiť trošku viac a záverečnú scénu (znášania nosidlami) si tvorcovia mohli odpustiť, ale inak to funguje. Gibson mal s historickými drámami bohaté skúsenosti, o čom svedčia jeho 3 snímky: Braveheart (1995), The Passion of the Christ (2004) a Apocalypto (2006), pričom tie prvé dve by sa pokojne dali označiť za najlepšie v historickom žánri. Hacksaw Ridge (2016) má takisto vysokú kvalitu a ešte k tomu okrem historického, pridáva aj ďalší, vojnový žáner. Mohlo by sa zdať, že dĺžka takmer 2 a štvrťhodiny bude veľa, ale Gibsonovi takto dlhé filmy, ktoré režíroval, nerobili problém a aj tu to zvládol. O niečo zložitejšie je to už s postavami. Vzhľadom na to, že ide o biografiu, tak je celkom prirodzené, že najväčšia pozornosť sa sústreďuje na hlavného hrdinu (Desmond Doss) a treba oceniť, že tvorcovia sa zameriavajú na tie najdôležitejšie udalosti v jeho živote, ktoré ho jednak formovali (mladosť) a jednak ho zapísali do histórie (záchrana životov). Ostatné postavy nie sú nejak zvlášť prepracované a možno ich označiť za „stereotypy“ postáv, ktoré sa objavujú vo vojnových dielach. Je tu však vidieť režisérova snaha podať ich ináč, aby boli divácky atraktívnejšie, čo sa mu podarilo hlavne u dvoch: buzerujúci seržant Howell a otec hlavného hrdinu Tom Doss, veterán z Prvej svetovej vojny, ktorý prechádza svojim vlastným, osobným peklom. Celkovo sa jedná o výbornú biograficko-historicko-vojnovú drámu, ktorá nielenže ohúri diváka akčnými scénami, ale zaujme ho aj svojim dejom, ktorý predstavuje málo známu osobu a jej príbeh z Druhej svetovej vojny. Gibson je späť a vytvoril nielen najlepší vojnový počin za posledných 10 rokov, ale zároveň zatiaľ aj najlepší vojnový počin v tejto dekáde (2010-2019). 

HERCI a HUDBA

   Andrew Garfield ma po pozretí The Amazing Spider-Man (2012) a The Amazing Spider-Man 2 (2014) nepresvedčil že vie hrať, nehodil sa do úlohy Spider-Mana a aj o jeho charizme by sa dalo polemizovať. Myslel som, že ako herec nie je dobrým, najmä v dramatických úlohách som si ho nevedel vôbec predstaviť a mal som dojem, že v nich bude prehrávať. Mýlil som sa, Garfield ma prekvapil svojim hereckým výkonom a vo svojej úlohe pôsobí úplne prirodzene a uveriteľne po celý čas, rovnako to platí aj o jeho emóciách, či už tých, keď balí zdravotnú sestričku alebo tých na bojisku, kde sa snaží pomôcť a zachrániť ľudí. Po tejto snímke už nemám obavy o to, že by Garfield nezvládol vážnu úlohu. Som zvedavý, že či tieto kvality potvrdí aj v historickej dráme Silence (2016), ktorá by v USA mala mať premiéru už o mesiac, na konci decembra. Vince Vaughn je hlavne komediálny herec, ale už pred rokom, v druhej sérii True Detective ukázal, že vie zahrať aj vážne úlohy. Hacksaw Ridge (2016) mu umožnilo predviesť obe tieto stránky, ako tú komediálnu, keď má vtipné poznámky na adresu vojakov, tak aj tú dramatickú, keď dohovára hlavnej postave. Hugo Weaving potvrdil svoje herecké kvality a je tu veľmi presvedčivý. Teresa Palmer je roztomilá a uniforma zdravotnej sestričky jej náramne pristane. Hudbu k filmu zložil Rupert Gregson-Williams,[4] ktorý sa posledných 10 rokov venoval skladaniu prevažne ku komédiám. Jeho doterajším najambicióznejším filmom bola ešte spred 12 rokov dráma Hotel Rwanda (2004). Jeho návrat k väčším a zároveň aj vážnejším projektom dopadol viac celkom dobre, čo dokazujú nielen tie dramatické, kde nechýbajú emócie (napr. Rescue Continues alebo Praying), ale aj tie akčné motívy, ktoré sú zase napínavé (napr. Hacksaw Ridge alebo Japanese Retake the Ridge). Škoda, že 10 rokov „mrhal“ čas komédiami, ale hádam po Hacksaw Ridge (2016) dostane viac príležitostí, keďže talent má. Budúci rok, v júni, ho čaká blockbuster Wonder Woman (2017), takže bude zaujímavé sledovať ako si podarí s komiksom.


HODNOTENIE

83%


[1] Bitka o Okinawu trvala od 1.4.1945 do 22.6.1945, pričom straty na americkej strane boli okolo 12 500 a na japonskej až nad 100 000, lebo okrem vojakov sa sem započítavali aj straty domáceho obyvateľstva Okinawy. Táto bitka bola poslednou veľkou bitkou za Druhej svetovej vojny, pretože zakrátko, v polovici augusta, oznámilo Japonsko svoju kapituláciu, ktorú podpísali 1.9.1945.
[2] Bitka o Iwo-džimu trvala od 19.2. do 26.3.1945, pričom straty na americkej strane boli okolo 6800 a na japonskej okolo 18 000 mužov.
[3] Štyri celovečerné hrané snímky: Sands of Iwo Jima (1949), The Outsider (1961), Flags of Our Fathers (2006) a Letters from Iwo Jima (2006), plus ešte k tomu 8. epizóda seriálu The Pacific (2010).
[4] Jeho starším bratom je takisto známy skladateľ filmovej hudby, Harry Gregson-Williams.