31. 10. 2016

The French Connection (1971)

   V roku 1971 boli do kín uvedené dve známe snímky o drsných policajtoch (detektívoch). V decembri to bol Dirty Harry (1971), avšak ešte predtým, v októbri, mala premiéru práve The French Connection (1971).

STORY LINE

   Od druhej polovice 60-tych rokov, teda na konci tzv. Klasického Hollywoodu, zažívali kriminálky s postavami drsných detektívov boom, čoho výsledkom boli diela ako napr. Harper (1966), Tony Rome (1967), Madigan (1968) alebo The Detective (1968). Pre tieto kriminálky bolo typické, že sa odohrávali z veľkej časti v interiéroch, boli natáčané v štúdiových kulisách a využívali zadnú projekciu. Dôvodom bol v tej dobe ešte stále platný tzv. Produkčný kódex, ktorý určoval pravidlá cenzúry v americkej filmovej distribúcii a produkcii. Ten platil od roku 1930, ale postupne v druhej polovice 60-tych rokov sa začal zmierňovať, až ho nakoniec v roku 1968 úplne zrušili a nahradil ho rating (klasifikácia filmov). Tým sa ukončilo obdobie tzv. Klasického Hollywoodu a nastúpila éra tzv. Nového Hollywoodu (do začiatku 80-tych rokov). V dôsledku toho, sa snímky neodohrávali len v interiéroch, ale aj exteriéroch, štúdiové kulisy nahradili skutočné reálie miest (New York alebo San Francisco) a upustilo sa taktiež aj od zadnej projekcie. Takto boli natočené počiny ako napr. Bullitt (1968), Dirty Harry (1971), Shaft (1971) alebo práve The French Connection (1971). Rovnako ako u drámy Midnight Cowboy (1969), tak aj u krimi Shaft (1971) a The French Connection (1971) sledujeme odvrátenú stranu veľkomesta New York. V prípade toho prvého je to prostredníctvom mladíka, ktorý do tohto mesta prišiel skúsiť šťastie, ale na miesto toho spoznáva jeho skutočnú tvár a vytriezvenie z ilúzii, ktoré o ňom mal. U zvyšných dvoch sa však jedná o hrdinov, ktorí celý svoj život alebo aspoň jeho veľkú časť žijú v tomto meste a zároveň sa z jeho temnou stránkou stretávajú každodenne, v podobe rôznych kriminálnych živlov, od drobných zlodejov, až po drogových priekupníkov. A najmä to zachytenie policajnej práce a zločineckého sveta posilňuje realistickosť u The French Connection (1971). Nečudo, veď zápletka vychádza zo skutočných udalostí, ktoré sa odohrali na začiatku 60-tych rokov a navyše obaja hlavní aktéri, protidrogový detektívi, Eddie Egan a Sonny Grosso sa podieľali na tejto snímke ako technickí poradcovia. Čím sa však toto dielo stalo slávnym bolo najmä vďaka dnes už legendárnej automobilovej naháňačke, ktorá sa zaraďuje k tým najlepším. Paradoxom je, že v tomto prípade nejde o klasickú naháňačku, v ktorej sa prenasledujú dve autá alebo viac, ale auto (konkrétne 1971 Pontiac LeMans Hardtop Sedan) stíha vlak. Táto scéna okrem toho, že celá vznikla v reálnych exteriéroch New Yorku, je pozoruhodnou predovšetkým tým, ako tu používa kameru a strih. Vďaka použitiu viacerých kamier je celá sekvencia zabraná z viacerých uhlov. Kamery sa nachádzali pred autom, za ním, dokonca boli umiestnené aj priamo na kapote, ale aj vo vnútri vozidla, či už na zadnom sedadle na strane vodiča, hneď za jeho hlavou alebo vedľa vodiča na strane spolujazdca. Vytvára sa tým dojem, ako keby samotný divák bol v aute a prežíval celé dianie spolu s hlavným hrdinom. Strih tu má takisto významnú úlohu, najmä prestrihy medzi tým, čo sa deje na ceste a situáciou vo vlaku nielen pridávajú na napätí, ale zásluhou strihu pôsobí celá táto sekvencia živo a má rýchle tempo.


   Za konečnú podobu tejto naháňačky do veľkej miery môžu okrem režiséra hlavne dvaja ľudia, a to producent Philip D'Antoni, ktorý trval na čo najvyššej miere autentickosti a koordinátor kaskadérov Bill Hickman,[1] ktorý tu riadil auto hlavnej postavy pri tých najnáročnejších/najnebezpečnejších pasážach.[2] Zážitok z tejto pasáže umocňuje aj to, že v nej nebola použitá žiadna hudba, čo dáva možnosť vyniknúť zvuku motorov, nárazov a hluku ulice.[3] Ja by som túto naháňačku zaradil medzi 5  najlepších, aké kedy boli nakrútené. Čo sa týka príbehu tak možno hovoriť, že sa tu miesi pracovný život so súkromným. Nie sú to však dve dejové linky, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať, ale jedna tu plynule nadväzuje na tú druhú (napr. nevinný drink po práci sa po chvíli zmení na sledovaciu akciu alebo cesta z práce na naháňačku). Súkromný život tu síce dostáva pomerne málo priestoru, ale to nevadí, keďže aj z tých pár krátkych scén si divák dokáže celkom ľahko spraviť obraz o hlavnom hrdinovi. Pracovný život tvorí vyšetrovanie, kde je táto linka výborne spracovanou, nechýba v nej okrem detailného popisu každodennej policajnej práce aj poriadna dávka napätia. Teraz nemám na mysli len spomínanú naháňačku, ale aj sledovanie Sala alebo neskôr aj Charniera, ktoré sú rovnako napínavo spravené. William Friedkin ako režisér zvládol pracovať s napätím a držať diváka v strehu od začiatku až do konca, čo mimochodom potvrdil aj o dva roky neskôr, pri horore The Exorcist (1973). Plusom je aj vhodne zvolená dĺžka, čítajúca necelých 100 minút, vďaka ktorej táto snímka veľmi rýchlo ubehne a vôbec nenudí. Za jedinú výraznú slabinu príbehu by som tu považoval vsuvky z pohľadu Charniera, ktorých úlohou je zrejme zobrazovať situáciu u zločincov, avšak mne tieto krátke scény prišli zbytočné, pretože nemajú žiadny veľký význam pre dej ako taký a divák by sa pokojne obišiel aj bez nich. Čo sa týka postáv, tak hlavný hrdina Jimmy Doyle prezývaný Popeye je správne drsný, má vtipné hlášky a nezachádza so zločincami v rukavičkách, práve naopak. Je policajtom dušou a telom, po celý deň a to dokonca aj v čase, keď nepracuje. Jeho partner Buddy Russo mohol mať viac priestoru, keďže o jeho súkromí sa vôbec nič nedozvieme (ako žije a s kým). Inak sa dá povedať, že Doyle a Russo vytvárajú zohranú dvojku. Alain Charnier ako hlavný zloduch takisto výborný, presne ten nenápadný typ, o ktorom by človek nepovedal, že je mozgom celej operácie. No a nesmiem zabudnúť ani na postavu zabijaka menom Pierre Nicoli, ktorý bol správne nebezpečný a tichý. Celkovo sa jedná o výbornú kriminálku s drsným a cool hlavným hrdinom, perfektnou atmosférou a exteriérmi New Yorku, neustálym napätím a hlavne jednou z najlepších automobilových naháňačiek.

HERCI a HUDBA

   Gene Hackman v jednej zo svojich najlepších úloh podáva excelentný výkon, svoju rolu si náramne užíva, navyše počas naháňačky sa nechal zastúpiť kaskadérom len pri tých najnebezpečnejších scénach, inak šoféroval on sám. Hackmanovi sa takýto typ drsných postáv hodil a vedel ich veľmi presvedčivo stvárniť. Roy Scheider ho výborne dopĺňa, hoci nepredvádza taký veľký výkon ako Hackamn, ale tá partnerská chémia medzi nimi funguje dokonale. Fernando Rey si tu prakticky vystačí iba so svojou charizmou, kvôli ktorej mu jeho úlohu, prešibaného kriminálnika vcelku ľahko uverí každý. Z ostatných hercov stojí za zmienku už len Marcel Bozzuffi ako nemilosrdný zabijak. Hudbu k filmu zložil Don Ellis, ktorého skladby sa nesú v jazzových tónoch. Možno povedať, že ide o jedno z jeho najlepších diel, ktoré vo svojej pomerne krátkej 10-ročnej kariére zložil.[4] Za pozornosť stoja predovšetkým skladby Copstail, Subway a This is It.   


HODNOTENIE

84%


[1] Hickman si tu zahral aj federálneho agenta menom Mulderig.
[2] D'Antoni a Hickman spolupracovali aj na ďalších významných automobilových naháňačkách: Bullitt (1968) a The Seven-Ups (1973).
[3] Mimochodom, kto videl noir Union Station (1950), tak možno mu pripomenie práve naháňačku u The French Connection (1971). Je to scéna, kde sledujú jedného z únoscov a určitú menšiu spojitosť možno nájsť pri nadzemnom vlaku, zastavovaní policajného auta na každej zastávke alebo pri sledovaní zločinca.
[4] Z ďalších projektov u ktorých skladal hudbu sú známe len dva a to The Seven-Ups (1973) a French Connection II (1975).

29. 10. 2016

The Search (1948)

   V roku 1948 režisér Fred Zinnemann do kín dva svoje počiny. V decembri to bol noirový thriller Act of Violence (1948), avšak ešte v marci, to bola práve táto vojnová dráma The Search (1948).

STORY LINE

   Tematika „deti a vojna“ je u vojnových snímok pomerne rozšírenou a stretávať sa s ňou môžeme po Druhej svetovej vojne. V dielach ako napr. talianske Sciuscià (1946) a Germania anno zero (1948) alebo americký The Search (1948) detskí hrdinovia musia čeliť následkom vojny a vysporiadať s tým, ako im vtrhla do životov a poznačila ich. Zatiaľ čo u prvých dvoch snímkach sa deti musia bojovať o každodenné prežitie a snažia sa pomôcť sebe a svojej rodine, tak u The Search (1948) sledujeme ako vojna rozdelila jednu Českú rodinu. Zatiaľ čo otec a sestra boli deportovaní, tak chlapca a jeho mamu poslali do koncentračného tábora. Po vojne sa matka rozhodne nájsť v zničenej krajine plnej chaosu svoje dieťa. Ide o jedno z prvých diel, ktoré spracúva holokaust a  koncentračné tábory,[1] ale aj tu možno nájsť určité špecifiká. The Stranger (1946) ako prvý celovečerný film použil dokumentárne zábery z koncentračných táborov a tiež sa ako prvý venuje problematike hľadania vojnových zločincov. Daleká cesta (1948) a Ostatni etap (1948) ako prvé zobrazujú priebeh holokaustu, fungovanie a „život“ v táboroch smrti. The Search (1948) sa zase ako prvý zameriava na tých, ktorí prežili tábory smrti a ako ich to poznamenalo, predovšetkým po psychickej stránke. V tomto prípade je to postava malého chlapca, ktorý v dôsledku toho, čoho bol svedkom v týchto táboroch, stratil nielen svoju reč (až na jednu vetu, ktorú stále opakuje), ale zabudol aj, že mal nejakú rodinu. Režisér sa pre svoje rozprávanie rozhodol na miesto interiérov použiť exteriéry zničeného Nemecka. V tej dobe boli vojnou zničené európske krajiny dosť často využívané v kinematografii na zachytenie skutočných pomerov, ktoré vtedy panovali. Začali s tým talianske neorealistické počiny, ako napr. Roma città aperta (1945) alebo Paisà (1946), ale stretnúť sa s tým môžeme aj inde, ako napr. nemecký Die Mörder sind unter uns (1946) alebo československý 13. revír (1946). Tieto exteriérové scény umocňujú na filmoch nielen ich atmosféru, ale takisto majú aj silné vyznenie a dopad na diváka. Z technickej stránky nie je čo vytknúť a dominujú v nej tri zložky. Prvou z nich je výprava, keď nakrúcanie prebiehalo v exteriéroch nemeckých miest Ingolstadt, Nürnberg a Würzburg. Druhú predstavuje kamera, vďaka ktorej sa divákom sprostredkuje množstvo nádherných záberov, či už v ruinách miest alebo pri davových scénach. Treťou sú desiatky detských, ale aj dospelých komparzistov, ktorých prítomnosť nielen posilňuje dojem z celého filmu, ale zároveň ukazuje, že podobných osudov boli stotisíce, ba až milióny. Po príbehovej stránke ide o rozprávanie, ktoré je rozdelené do dvoch dejových líniách. V tej prvej, „detskej“ alebo „hlavnej“ sledujeme putovanie malého chlapca od jeho príchodu do tranzitného tábora. Zinnemann tu servíruje jednu silnú scénu za druhou (napr. večera, identifikácia detí a rozprávanie o tom, čo prežili alebo útek z dodávky). Režisér vsádza na prirodzenosť a spontánnosť detských hercov, ktoré majú rôznu národnosť (československú, francúzsku, maďarskú alebo poľskú). Zinnemann tu vážne dramatické uchopenie aspoň čiastočne odľahčuje vtipnými scénami, ktoré však nie sú samoúčelné, ale vyplývajú z diania a rozdielov, či už tých národnostných (americkí vojaci a československý chlapec), alebo tých vekových (dospelí a dieťa). V tej druhej „dospelej“ alebo „vedľajšej“ sme svedkami toho, ako sa matka usiluje nájsť svoje dieťa. Ani tu nie je núdza o emócie a pôsobivé momenty, ktoré sa dotknú každého diváka. Pokiaľ ide o príbeh ako o celok, tak emócie sa režisér nesnaží dostať z každej scény, ani zbytočne netlačí na diváka. Všetko to pôsobí úplne prirodzene a uveriteľne. A to vďaka prostrediu (exteriérom), hercom a samozrejme deju, ktorý sa tu venuje tak dôležitým otázkam a témam. Je tu cítiť beznádej, tragédia, ale zároveň aj vďaka dobrým ľuďom, ochota pomôcť a tiež aspoň malá dávka nádeje, ktoré to vyvážia. Samotné spracovanie tejto látky (život preživších táborov smrti po vojne) je na vysokej úrovni a s neskorším The Pawnbroker (1964) ide o jednu z najlepších amerických drám na túto tematiku. V žiadnych iných amerických filmoch nemôžeme nájsť takú prepracovanú psychologickú stránku obetí táborov, ktoré prežili nacistické besnenie. Zároveň spolu s The Best Years of Our Lives (1946) je to jedna z najlepších drám, zasadená do povojnového obdobia. Práve v tejto súvislosti ma napadá, že ako asi by vyzeralo The Search (1948), keby ho režíroval buď William Wyler, ktorému dráma náramne sadla[2] alebo Billy Wilder, ktorý s ňou takisto vedel pracovať[3] a navyše sa ho táto problematika aj osobne dotýkala a nakrútil o nej dokument Death Mills (1945).[4] Nevravím, že Zinnemann bol zlou voľbou, ale vtedy ešte nemal takú formu a kvalitu, ako Wilder alebo Wyler. Každá z postáv má v deji svoje miesto a význam, aj keď má jednu alebo zopár scén. Týka sa to najmä detských úloh, ktoré zapôsobia aj na takomto malom priestore. Všetky postavy dospelých sú sympatické a ukazujú, že dobro v tomto svete ešte nevymrelo a zároveň dávajú deťom nádej na novú, lepšiu budúcnosť a život. Celkovo sa jedná o výbornú drámu, jednu z najlepších, ktoré sa venujú tejto látke. Je to o osude jednej z mnoho miliónov rodín, ktoré boli vojnou rozdelené a poznačené. Je o dopadoch vyhladzovacích táborov na psychickú stránku detí, ktoré mali to šťastie, že ich prežili. A v neposlednom rade je o nádeji a znovunadobudnutom detstve, radosti a smiechu.                                   

HERCI

   Bezpochyby najväčšou hereckou hviezdou tu je Ivan Jandl. Na to, že v dobe vzniku mal iba 10 rokov, tak podáva vynikajúci výkon, ktorým zatienil všetkých, vrátane starších hereckých kolegov. Veľká škoda, že potom mu už nebolo umožnené prejaviť svoj talent aj v iných filmoch. Mnohí detskí herci už od čias nemej éry, konkrétne The Kid (1921) boli schopní dať svojim postavám prirodzenosť a uveriteľnosť. Inak tomu nie je ani tu, kde aj detskí herci v menších úlohách sú výborní a podporujú vierohodnosť filmu ako takého. Pokiaľ ide o dospelých hercov, tak tam nemožno očakávať nejaké veľké herecké výkony, napriek tomu nemožno povedať, že by niekto z nich hral zle, práve naopak, len oproti deťom nemajú šancu vyniknúť. To však nie je až taká veľká chyba, keďže zápletka sa primárne orientuje práve na deti. 


HODNOTENIE

90%


[1] Ďalšími boli napr. americký The Stranger (1946), československý Daleká cesta (1948), nemecký Morituri (1948) alebo poľský Ostatni etap (1948).
[2] Wyler bol v druhej polovici 40-tych rokov na svojom vrchole, okrem spomínanej vojnovej drámy The Best Years of Our Lives (1946) stál v tomto období ešte za romantickou drámou The Heiress (1949).
[3] V tej dobe mal Wilder za sebou noirovú drámy Double Indemnity (1944) a The Lost Weekend (1945).
[4] V koncentračných táboroch zomrela jeho matka, babka a nevlastný otec.