27. 8. 2016

Star Trek Beyond (2016)

   V roku 2009 režisér J.J. Abrams úspešne zreštartoval svojou snímkou Star Trek (2009) kultovú sci-fi sériu STAR TREK. Potom na ňu nadviazal rovnako úspešným pokračovaním s názvom Star Trek Into Darkness (2013). V týchto dňoch prišiel do kín práve Star Trek Beyond (2016), kde na režisérskej stoličke Abramsa nahradil Justin Lin.

STORY LINE

   Každému bolo jasné, že tento nový STAR TREK bude, na rozdiel od predošlých dvoch, iným. Je to logické, keďže za ním stál nový režisér, preto jedinou otázkou zostáva či je lepším alebo horším, než tie predchádzajúce. Vizuálne efekty, obzvlášť vzhľad základne Yorktown a planéty Altamid, sú na vysokej úrovni. Napriek tomu, že tento rok by sme mohli nájsť aj iné snímky, ktoré majú lepšie efekty, tak pre divákov, ktorí poznajú  predchádzajúce diely nepôjde o nič prekvapujúce a musia uznať, že táto séria si udržuje ohľadom efektov svoj vysoký štandard. Vizuál sa tento raz obišiel bez tzv. lens flare (odlesku objektívu), takže komu toto vadilo v predošlých počinoch, tak tentoraz sa určite poteší ich absencii. Akcia je tu dostatok a na dvojhodinový film sa podarilo, rovnako ako predtým, vyvážiť akčné pasáže s tými dramatickými. Hlavnou slabinou akčných scén je to, že zatiaľ čo v Star Trek Into Darkness (2013) sa divák o členov posádky neustále obával a akčné sekvencie postupne gradovali až do veľkolepého finále, najlepšej akčnej scény z celého filmu, tak u Star Trek Beyond (2016) kvalita akcie klesá a svoju najlepšiu scénu ukáže naopak už v úvode (USS Enterprise), pričom až do konca sa ju nedarí vôbec prekonať. Po príbehovej stránke je to ešte väčšia slabota, ako oproti jednotke, tak aj oproti dvojke. Dej nadväzuje na koniec dvojky a zameriava sa na preskúmavanie doteraz neznámych končín vesmíru. Úvodná polhodina sľubovala jedinečný zážitok, v ktorom sa pred scenáristami a režisérom otváralo nekonečno možností kam príbeh posádky USS Enterprise nasmerovať. Bohužiaľ po spomínanej nádejnej polhodinke vyústi zápletka iba do rutinnej záchrany, najprv posádky a potom stanice. Potenciál tohto diela bol obrovský, keby sa scenáristi, štúdio a režisér nebáli riskovať a vyťažili z neho aspoň niečo, na miesto toho však rezignovali a zvolili ľahšiu možnosť, ktorá bola v podstate stávkou na istotu, akurát, že tým vôbec nevyužili potenciál vesmíru, ktorý sa teraz pred nimi otváral.


   Justin Lin sa síce ukázal ako zručný tvorca blockbusterov u ktorých treba vypnúť mozog, viď. 4 diely série Fast and Furious[1], ale prvé dve epizódy druhej série True Detective[2] vzbudzovali nádej, že Lin dokáže zvládnuť aj vážnejší projekt. Presne to potrebovala séria STAR TREK, ktorá je síce blockbusterom, ale takým u ktorého netreba vypnúť mozog. Lin zrejme v snahe čo najviac sa priblížiť Abramsovi a neuraziť fanúšikov sa rozhodol natočiť toto, aby si nikoho nepohneval. Jeho výsledok tak vyslovene neurazí, ale ani nenadchne. Lin mohol len prekvapiť, ale nestalo sa tak, hoci treba povedať, že to nie je iba jeho chyba. Oveľa viac sklamal jeden zo scenáristov, konkrétne Simon Pegg, od ktorého som rozhodne čakal viac. Skúsený a vtipný komediálny herec a scenárista má už za sebou niekoľko projektov,[3] ale nejakú originalitu a vtipnosť tu od neho nemožno očakávať, akoby aj on sám sa držal pri uzde. No a keď už hovorím o humore, tak vtipných momentov je tu v porovnaní s predošlými dielmi jednak pomenej a jednak len asi polovica z nich funguje a pobaví. Čiže to, čo zdobilo predchádzajúce snímky, teda skombinovanie dramatických a komediálnych scén, tu tentoraz chýba. Ani práca s postavami nie je zvládnutá tak ako predtým. Chémia medzi postavami síce naďalej funguje a doktor McCoy dostáva dosť priestoru, čo aj náležite zužitkuje, ale celkovo je vývoj postáv ako takých minimálny a ústredný záporný hrdina Krall je najslabším z celej tejto novej série, nielenže vôbec nemá na Khana z dvojky, ale ani na Nera z jednotky. Oproti ostatným postavám je zúfalo nevýrazný a vôbec nevzbudzuje rešpekt alebo obavy, pričom v tomto prípade za to jeho herecký predstaviteľ nemôže a všetko to ide na vrub scenáristu a režiséra. Celkovo sa jedná o priemerné akčné sci-fi, ktoré dosť zaostalo za očakávaniami a je najslabším dielom z tejto novej série. Štvorku, ktorej premiéra je stanovená na rok 2019 by som určite nevložil znovu do rúk Lina, ale buď Abrams, ktorý by mal mať v tej dobe čas, otázne je či má chuť vrátiť sa k tejto sérii alebo potom do rúk niekoho iného.

HERCI a HUDBA

   U hercov platí, to čo u efektov, proste v každom diele si držia svoj štandard. Členovia posádky, či už je to Chris Pine, Zachary Quinto, Karl Urban, Zoe Saldana, Simon Pegg, John Cho alebo Anton Yelchin sú vo svojich postavách aj v trojke stále presvedčivý a náramne sa do nich hodia. Potešilo, že Urban dostal teraz viac priestoru než obvykle, sklamalo, že Quinto bol trochu v úzadí a zamrzelo, že Yelchin svoju postavu stvárnil naposledy, keďže mesiac pred premiérou zomrel. Z ostatných hercov ešte stojí za zmienku Idris Elba, pretože aj keď je to kvalitný herec a snaží sa tu zo všetkých síl, tak proste dopláca na svoju postavou s ktorou nemôže nič spraviť a môže sa za to poďakovať scenáristom a režisérovi. Hudbu k filmu zložil Michael Giacchino, ktorý komponoval už aj pre jednotku a dvojku. Každému musí byť jasné, že ani teraz neprekonal hudbu, ktorú pre pôvodné snímky skladal Jerry Goldsmith. Napriek tomu sa o to znovu pokúsil, veď ako sa hovorí snaha sa cení, čo u niektorých skladateľov nemožno povedať. Za najlepšie skladby by som považoval dve, Hitting the Saucer a Little Hard, ktorá je správne akčná a dramatická a Krall-y Krall-y Oxen Free s trochu „hororovým“ nádychom.


HODNOTENIE

55%


[2] Ide o epizódy s názvom The Western Book of the Dead a Night Finds You.
[3] Napísal scenár k filmom ako napr. Shaun of the Dead (2004), Hot Fuzz (2007), Paul (2011) alebo The World's End (2013).

14. 8. 2016

Suicide Squad (2016)

   Warner Bros., ktoré v súčasnosti vlastný práva na hrdinov vydavateľstva DC Comics vrhlo tento rok do kín hneď dva veľké projekty. Prvým bol Batman v Superman: Dawn of Justice (2016), ktorý nemal byť len prvou hranou celovečernou snímkou, kde sa títo dvaja najznámejšími komiksovími hrdinovia mali stretnúť a postaviť proti sebe, ale takisto toto dielo malo viac prehĺbiť univerzum, na ktorom chceli Warneri ďalej stavať. Výsledok sa však dočkal väčšinou negatívnych ohlasov, čo čiastočne zmenilo až vydanie rozšírenej verzie. Druhým je práve Suicide Squad (2016), ktorá na plátna kín prináša vôbec prvú komiksovú tímovku antihrdinov.

STORY LINE

   S nápadom vytvoriť komiksovú tímovku zo záporákov prišli už v Sony, a to po premiére The Amazing Spider-Man (2012), kedy oznámili svoje veľké plány na vytvorenie vlastného univerza, ktoré malo konkurovať Marvelu, Foxu a neskôr aj Warnerom. To okrem troch sequelov malo zahrňovať aj tímovku Sinister Six, kde sa mali predstaviť hlavní spider-manový nepriatelia. Prípravu tejto tímovku však zmaril už hneď prvý počin z budovaného univerza, The Amazing Spider-Man 2 (2014). Ten nedosiahol také tržby, v aké štúdio dúfalo. Spočiatku to viedlo k odloženiu Sinister Six, ale neskôr sa Sony spojilo s Marvelom a tým pádom bol tejto projekt prakticky mŕtvy. Warnerom a ich Suicide Squad (2016) sa tak naskytla možnosť byť prvým, kto sa pokúsi o zmenu na poli komiksových adaptácii a priniesť na plátna tímovku záporákov. David Ayer bol nepochybne nečakanou a zvláštnou voľbou na post režiséra. Človek, ktorý doteraz režíroval prevažne iba akčné thrillery odohrávajúce sa v radoch polície, ako napr. Harsh Times (2005), Street Kings (2008) alebo End of Watch (2012), určite nepríde ako vhodná osoba, ktorá by sa hodila ku komiksovke. Ayer sa síce už pred dvomi rokmi snažil u zmenu žánru, ale jeho vojnová dráma Fury (2014) ponúkla okrem vynikajúcej hudby a akcie len predvídateľný príbeh plný klišé. Suicide Squad (2016) si vedie o trochu lepšie. Akcia možno nie je tak dych berúca a veľkolepá ako by sme čakali, ale asi by bolo dosť náročné a ťažké nejak tromfnúť Batman v Superman: Dawn of Justice (2016) alebo X-Men: Apocalypse (2016), pokiaľ sa bavíme o tohtoročných komiksoch, po prípade Warcraft (2016) alebo Independence Day: Resurgence (2016), pokiaľ by sme brali do úvahy aj iné žánre. Akčné scény v týchto 4 spomínaných snímkach považujem za tie najlepšie, ktoré sa v tomto roku natočili a prekonať ich by bolo jednak nemožné a jednak by sa pravdepodobne znovu objavili kritické ohlasy, podobne ako pri záverečnej deštrukcii v Man of Steel (2013). Ayer sa snaží o realistickejšiu akciu, čo sa mu vcelku darí a vďaka tomu tieto scény pôsobia uveriteľne a neprepálene. Jediné, čo by sa akcii dalo vytknúť je to, že tu chýba nejaká zapamätateľná scéna. Humor tu takisto funguje a pre každého je typicky svojským, či už je to Deadshot, Harley Quinn alebo Boomerang. Nevravím, že sa tu budete trhať od smiechu, ale mnohé hlášky alebo scény divákom určite vyčaria úsmev na tvári. Po príbehovej stránke to viditeľne zaostáva za očakávaniami. V prvej tretine sa dej sústreďuje na oboznamovanie diváka s postavami, vrátane ich minulosti, súčasného stavu a dávania celého tímu dohromady. V druhej tretine sa už ide priamo do akcie a tu v podstate ostaneme až do záveru. Na tom by samozrejme nebolo nič zlé, keby sa akcia strieda so scénami, ktoré niekam posúvajú príbeh, ale to sa bohužiaľ nestane a tak akčné sekvencie sú doplňované scénami, ktoré nikam nevedú. Jedinou výnimkou sú tie pasáže, v ktorých sa dozvedáme niečo o minulosti postavách (Diablo a Harley Quinn).


   Stručne by sa to dalo zhrnúť asi tak, že od druhej tretiny zápletka absentuje, pričom ju vypĺňajú len akčné sekvencie a prehlbovanie charakterov niektorých postáv. Prvá tretina pritom vyzerala veľmi nádejne (priame nadviazanie na udalosti z konca Batman v Superman: Dawn of Justice (2016) a minulosť jednotlivých hrdinov) a sľubovala napínavé a zaujímavé pokračovanie v ďalšej fáze, no nestalo sa tak. Ja osobne by som si zápletku vedel predstaviť asi tak, že by diváci po celý čas sledovali jednotlivých hrdinov ako „vznikli“ a ako žijú až dokým ich nechytia. V závere by potom prišla Amanda Waller a ohlásila by vznik Suicide Squad (2016), teda niečo podobné ako v The Man from U.N.C.L.E. (2015), kde na konci bol oznámené utvorenie organizácie U.N.C.L.E. Druhý diel Suicide Squad by potom mohol pojednávať práve o prvej spoločnej akcii tohto tímu. Na miesto dvoch filmov však máme iba jeden a treba povedať, že určite sa z toho dalo vyťažiť oveľa viac. Postavy to celé zachraňujú, keďže do veľkej miery to stojí práve na nich. Zloženie tímu záporákov sa podľa mňa nadmieru vydarilo. Každý z nich je pre diváka zaujímavým, či už po stránke svojich schopností alebo svojim charakterom. Jedinou výnimkou je Slipknot, ktorý je tu zbytočným a pre dej nepotrebným. Joker a Batman mohli pokojne dostať aj viac priestoru, nenahneval by som sa, ale možno sa tak stane v pripravovanej Batmanovej sólovke. Amanda Waller chladná žena, idúca aj cez mŕtvoly, ale presne sa to k nej hodí. Rick Flag ako vodca celého tímu zloduchov je dobrý, len dopláca na slabšieho hereckého predstaviteľa. Hlavní záporáci Enchantress, ktorá pripomínala ženskú verziu Apocalypseho z X-Men: Apocalypse (2016) a jej brat Incubus neboli podľa môjho názoru vhodne zvolenými, nejde z strach, ani nevzbudzujú obavy. Jokerovi, ktorý tam bol polovičný čas než oni nesiahajú ani po jeho smiech. V komiksoch, či už ide o sólovku alebo tímovku platí, že hlavný zloduch musí byť rovnako kvalitný ako jeho protivník resp. protivníci. Vo filmoch, obzvlášť ak sú to tímovky to nejde, viď. Avengers: Age of Ultron (2015) alebo Captain America: Civil War (2016). Čo by som však u postáv rád vyzdvihol je práca s emóciami, ktorá sa režisérovi vydarila. Divák má vďaka flashbackom z minulosti hrdinov možnosť preniknúť k nim a spoznať ich. Funguje to oveľa lepšie než tomu bolo u predchádzajúcemu režisérovmu počinu Fury (2014), kde si divák cestu k postavám nedokázal nájsť. Celkovo ide o nadpriemernú komiksovku, ktorá stojí na originálnom nápade (tímovka antihrdinov), emóciách, hercoch, humore a väčšine postáv, ale zráža ju slabá zápletka a duo záporákov.

HERCI a HUDBA

   Herci to mali pomerne komplikované. Na jednej strane s výnimkou Batmana a Jokera ide o úplne nové postavy, ktoré sa v celovečerných hraných filmoch objavujú vôbec po prvýkrát, preto herci neboli zaťažení predchádzajúcimi stvárneniami postáv. Na druhej strane keďže sa jedná o nové postavy, ktoré sa doteraz neobjavili bolo potrebné nájsť vhodné obsadenie, ktoré by dokázalo tieto postavy nielen predať divákom, ale zároveň ich aj náležite stvárniť. Will Smith, Margot Robbie, Jai Courtney, Jay Hernandez a Adewale Akinnuoye-Agbaje sa do svojich úloh náramne hodia. Každý z nich dáva do svojej postavy čosi vlastné a pre ňu typické. Obzvlášť príjemne ma prekvapil Jai Courtney, ktorého som po dvoch piatych dieloch, v podobe A Good Day to Die Hard (2013) a Terminator Genisys (2015) začal spájať s neúspešnými blockbustermi. Joel Kinnaman bohužiaľ nemá tú správnu a potrebnú dávku charizmy, akú by vodca tímu mal mať a tak sa právom nachádza len v tieni ostatných hercov. Tom Hardy, ktorý mal túto postavu pôvodne hrať alebo Jake Gyllenhaal, ktorý bol po Hardyho odchode oslovený, by sa sem hodili oveľa lepšie ako Kinnaman. Viola Davis bola naopak vhodne obsadená a častokrát z jej výzoru tváre nevie divák čo má očakávať. Ben Affleck potvrdil, že Bruce Wayne resp. Batman mu náramne sadne a koho nepresvedčil v Batman v Superman: Dawn of Justice (2016) alebo v Suicide Squad (2016), hoci v druhom menovanom má len obmedzený priestor, tak chystaná Batmanova sólovka hádam presvedčí už každého. Jared Leto to mal najťažšie zo všetkých hercov, vzhľadom na to, že Jokera už predtým perfektne stvárnili Jack Nicholson v Batman (1989) a Heath Ledger v The Dark Knight (2008). Napriek tomu môžem povedať, že sa mu podarilo dať tejto postave trošku iné uchopenie, avšak veľa sa toho o nej nedozvieme, snáď to napraví nadchádzajúca Batmanova sólovka. Hudbu k filmu zložil Steven Price. Po jeho hudbe ku Gravity (2013)Fury (2014) som ho označil za nádejného skladateľa s perspektívnou budúcnosťou. Ako sa však ukázalo Price asi nebude univerzálnym skladateľom, aspoň teda komiksy mu nesadli tak, ako sci-fi alebo vojnový žáner. Jeho skladby sú nevýrazné, pričom práve na tomto sa Price na rozdiel od predchádzajúcich počinov mohol ešte viac „vyhrať“ resp. odviazať. Nenájdeme tu žiadne zaujímavé motívy, pritom sa tu ponúkalo toľko možností, či už motív resp. hymna celého tímu, ďalej potom motívy jednotlivých antihrdinov, motívy záporákov, po prípade ešte aj nejaká Batmanova a Jokerova téma. Chápem že je tých motívov a tém veľa a určite nie je ich ľahké zložiť za pár hodín resp. dní, navyše prekonať Batmanove motívy z Nolanovej trilógie alebo Jokerovu tému z The Dark Knight (2008) je veľká výzva a hoci sa Price snažil, tak vo výsledku to vôbec nie je počuť.


HODNOTENIE

60%

11. 8. 2016

Detective Story (1951)

   V roku 1951 vznikli dva známejšie noirové počiny, ktoré zobrazovali prácu polície. V decembri bol uvedený On Dangerous Ground (1951), o ktorý sa postaral režisér Nicholas Ray, ale o dva mesiace skôr, v októbri, mal premiéru práve Detective Story (1951), za ktorým stál režisér William Wyler.

STORY LINE

   Noirové diela venujúce sa policajnej práci môžeme nájsť už krátko po Druhej svetovej vojne. Niektoré z nich boli natočené ako polo-dokumentárne, napr. The House on 92nd Street (1945) alebo The Naked City (1948). Ďalšie boli zase nakrútené ako klasicky hrané snímky, napr. Union Station (1950) alebo On Dangerous Ground (1951). Do tejto druhej skupiny by sa dal zaradiť aj Detective Story (1951), napriek tomu, že sa snaží dokumentárne znázorniť každodennú prácu a život detektívov. Táto dokumentárnosť a zároveň originalita spočíva v tom, že celý dej sa odohráva v priebehu pár hodín a je situovaný prevažne na jednom mieste, policajnej stanici, presnejšie na oddelení detektívov. Wyler divákom približuje s čím všetkým sa musia pri svojej práci vysporiadať a s akými rôznymi typmi ľuďmi (zločincov) prídu do styku (od paranoidnej staršej pani, cez drobných zlodejov pre ktorých je to prvý priestupok, až po mnohokrát trestaných zločincov). Ako to už u tohto režiséra býva zvykom, tak všetky jeho snímky boli prevažne drámy, ale obsahovali ešte jeden žáner. Tu je to noir a preto v tomto prípade možno hovoriť o noirovej dráme. Wyler mal s týmto žánrom skúsenosti už predtým, keď režíroval, noirovú drámu The Letter (1940), ktorá spolu s ďalšími dielami prvej polovice 40-tych rokov zadefinovala tento žáner (femme fatale alebo hra so svetlom a tieňmi). Podľa mňa sa tu však režisérovi nepodarilo dramatickú stránku spracovať tak, aby vyvolala nejaké emócie a zapôsobila na diváka. Detective Story (1951) sa toho úspešne vyvaroval a režisér z neho vytvoril silnú drámu s množstvom pôsobivých scén. Na svoju dobu sa tu Wyler venuje veľmi citlivým témam ako napr. interrupcie, kritika systému alebo odvrátená strana policajnej práce. Najviac by som vyzdvihol ten fakt, že divákovi je sprostredkovaný nezaujatý pohľad do pracovného života detektívov. Zobrazené sú ako pozitívne, tak aj negatívne stránky povolania detektíva, nechýba ani kritika pomerov resp. spoločnosti a prítomné sú tu aj emócie. U mnohých noirových drám,[1] vrátane spomínanej The Letter (1940), sa ich tvorcom podarilo zachovať vyváženosť oboch žánrov. V prípade Detective Story (1951) to ale neplatí. Dramatická zložka výrazne prevyšuje tú noirovú, pričom množstvo typických noirových prvkov, ako napr. femme fatale alebo hra so svetlom a tieňmi, tu absentuje. Za jediný charakteristický znak tohto žánru sa tu dá považovať iba postava hlavného hrdinu/anti-hrdinu, ktorý nesie viaceré črty noirových hrdinov, pretože je: 1. drsným detektívom; 2. prenasledovaný vlastnou minulosťou (spomienky na otca) a 3. tragickou postavou. Nebyť týchto faktov, tak akékoľvek ďalšie spojenie s týmto žánrom by sme tu hľadali len veľmi ťažko a aj tak by sme ho nenašli. Z trojice noirov resp. noirových drám,[2] ktoré Wyler režíroval je práve tento tým najlepším, pretože sa tu stretli silný príbeh a témy spolu s citlivou a zručnou réžiou, ktorá ich vedela podať tak, aby vyvolali emócie a zapôsobili na diváka, no a výdatne tomu pomáhajú ešte aj vynikajúci herci. Po príbehovej stránke sa jedná o počin, ktorý okrem hlavnej dejovej linky, obsahuje aj niekoľko vedľajších, v podobe menších mini-príbehov, ktoré spája iba miesto, kde sa všetky odohrávajú a tým je policajná stanica. Tieto mini-príbehy by v rukách iného režiséra pravdepodobne pôsobili len ako nutná a nezáživná výplň, ale Wyler ich spravil zaujímavými tým, že prostredníctvom nich si môže divák spraviť jasný obraz o tom, že nie je detektív ako detektív a taktiež, že nie je zločinec ako zločinec. Hlavná dejová linka zase ponúka pohľad na to, ako pracovný život môže zasiahnuť ten osobný. Táto hlavná linka spolu s vedľajšími vytvára akúsi mozaiku ľudských príbehov a osudov, ktorá má spoločné miesto (oddelenie detektívov) a čas (pár hodín). Z postáv je bezkonkurenčne najlepšou Jim McLeod. Mnohí ľudia vyzdvihujú najmä hereckého predstaviteľa tejto postavy, po prípade jeho charakter. Iste sú to takisto dôležité veci, ale podľa mňa tým najlepším čo robí túto postavu, je hlavne jej prerod z hrdinu na anti-hrdinu. Ten však nie je náhly, neočakávaný, ani sa nestane na základe nejakého zvratu, ale práve naopak, postupne sa jeho postava na plátne mení a zároveň spolu s tým sa postupne zmení aj pohľad divákov na túto postavu. Toto sa režisérovi naozaj vydarilo a môžem povedať, že takto spracovaná premena z hrdinu na anti-hrdinu som doteraz v noiroch nevidel a podľa mňa v nich asi ani nemá konkurenciu. Mary McLeod si taktiež prejde svojim vlastným vývojom z typickej domácej paničky 50-tych rokov na modernú, sebavedomú ženu. U ďalších postáv sa objavuje nevyváženosť pretože zločincom sa zápletka venuje viac než samotným detektívom. Dozvieme sa totiž niečo o ich minulosti, pohnútkach, ktoré ich viedli k daným zločinom a o ich živote (Karl Schneider, Charley Gennini alebo Arthur Kindred), ale na druhej strane, teda v prípade detektívov, toto absentuje. Okrem hlavného hrdinu sa pozornosť zameriava už len na jedného z nich (Lou Brody), čo je škoda. Spolu so záverom, kedy je posledných 5 minút podľa môjho názoru už celkom zbytočne naťahovaných, by sa tieto dve veci dali považovať za jediné menšie slabiny. Celkovo sa jedná o výbornú noirovú drámu, ktorá otvorene hovorí o vážnych témach, ako sú interrupcie a policajná práca, obzvlášť pri druhej menovanej objektívne kritizuje a ukazuje jej svetlé, ale aj temné stránky. Ani dnes, po viac ako 65 rokoch nestratil tento film nič na svojej sile a dokáže zapôsobiť na diváka, tak ako v dobe svojho uvedenia.    

HERCI

   Kirk Douglas je a bude pre mňa jedným z najlepších hercov tzv. Klasického Hollywoodu a práve 50-te roky patria medzi jeho vrcholové. On sa do úloh drsných mužov výborne hodil a v tomto filme to len potvrdil. Niekto môže namietať, že predovšetkým tie hlavné postavy stvárňoval rovnako, ale ja by som povedal, že nie. Dobrým dôkazom je iná jeho noirová dráma z rovnakého roku, Ace in the Hole (1951), kde mnohí ľudia určite budú vidieť v jeho výkone veľkú podobnosť s Detective Story (1951), ale je potrebné si uvedomiť, že do veľkej miery to závisí od charakterov týchto postáv a práve to dokázal Douglas dokázal vždy výborne vystihnúť. Do každej úlohy išiel naplno a prepožičiaval im presne také emócie, aké v daných scénach potrebovali. Záporné postavy sa nesnažil nejako prikrášliť, ale v plnej miere odhaľoval ich morálnu skazenosť, zlobu a mnohé ďalšie negatívne ľudské stránky. Platí to aj tu, kde sme svedkami jeho prerodu z hrdinu na anti-hrdinu. Ostatní herci, ako Eleanor Parker, William Bendix, Lee Grant, George Macready alebo Joseph Wiseman, boli taktiež perfektne obsadení a dokázali svojimi výkonmi na seba strhnúť pozornosť, ale napriek tomu na Douglasa nemajú, pretože on bol iná, vyššia liga.


HODNOTENIE

90%