31. 7. 2016

Jason Bourne (2016)

   Môj názor na predchádzajúce diely, ako aj ich zhodnotenie si môžete prečítať tu. Článok bol napísaný ešte v roku 2013 (na blogu publikovaný o rok neskôr). Spomínam to preto, lebo na konci, pri piatom Bourneovi sú niektoré informácie už neaktuálne (napr. úvahy o spoločnom filme Bournea a Crossa). Teraz už len nadviažem tam, kde som skončil. V septembri 2014 bolo definitívne potvrdené, že Paul Greengrass sa vráti na režisérsku stoličku a Matt Damon zase do hlavnej úlohy. Piaty diel s názvom Jason Bourne (2016) však nebude len o ich návrate, ale hlavne o tom, či dokáže toto duo uspieť aj takmer o dekádu neskôr. Medzi trojkou a päťkou ubehlo 9 rokov, pričom svety, ten reálny, ale aj ten filmový, sa za ten čas zmenili. Dokázali sa s týmito zmenami náležite vysporiadať a podarilo sa im ich odraziť aj priamo vo filme?

STORY LINE

   Návrat úspešnej a známej značky po dekáde alebo aj dekádach môže dopadnúť rôzne. Výborne ako tomu bolo napr. u Mad Max: Fury Road (2015) alebo katastroficky ako u Independence Day: Resurgence (2016). Piata bourneovka sa po priemernej štvorke snaží vrátiť svojou kvalitou k trojke a byť dalo by sa povedať, že takým mixom toho najlepšieho čo sme mohli vidieť v jednotke až trojke, ale stačí to? Akčných scén je tu pomerne dosť. Zachovávajú si síce svoj štandard, na ktorý sme boli zvyknutý v predošlých častiach, ale viac než na prepracovanie týchto scén alebo na napätie, sa sústreďujú na skôr efekt, napr. záverečná naháňačka bola na môj vkus už trochu prehnaná niekoľko desiatok áut tam „poletovalo“. V prípade prepracovania mám na mysli, že tvorcovia stavili hlavne na skombinovanie predošlých akčných scén a len ich takpovediac aktualizovali. Ako príklad uvediem scénu z Atén, kde využili demonštrácie v Berlíne z The Bourne Supremacy (2004) a naháňačku po uličkách a strechách Maroka z The Bourne Ultimatum (2007). Obe ich pritom zasadili do vylepšených a vyhrotenejších situácii. Pokojná demonštrácia je zmenená na násilnosti a vojnu v uliciach. Naháňačka sa zase odohráva práve v tomto o dosť viac chaotickejšom a neprehľadnom prostredí. Napätie v týchto sekvenciách taktiež absentuje. V prípade trojky sa pri akčných scénach ako napr. londýnske Waterloo alebo marocký Tangier dalo napätie doslova krájať. Divák sa tu bál nielen o život Bournea, ale aj o jeho spoločníkov a tiež vôbec nedokázal odhadnúť ako tieto scény skončia. V päťke sa akčné scény dajú užiť, ale cítiť z nich napätie alebo nebodaj strach o niekoho, to nehrozí. Po príbehovej stránke sa opäť dozvieme niečo nové z Bourneovej minulosti, ďalšiu dalo by sa povedať črepinku do mozaiky, z ktorej sa nám postupne každým dielom odhaľovalo viac a viac. Myslím si, že režisérovi sa podarilo vystihnúť pohľad do súčasného sveta špionáže a tajných služieb. Ako inak dôjde aj na nové programy, našťastie tu je iba jeden a nie je z toho taký chaos ako u The Bourne Legacy (2012). Je to pútavo natočené, reflektuje aj aktuálne dianie a z toho dôvodu, kto má rád špionážne thrillery odohrávajúce sa v súčasnosti, tak si určite príde na svoje.


   Zápletka však mohla byť určite prepracovanejšia, zopár zvratov tu síce je, ale dajú sa prekvapivo ľahko odhadnúť už pár scén predtým než k nim príde. Viditeľne tu chýba scenárista Tony Gilroy, ktorý sa s režisérom, či už s Limanom (u jednotky) alebo Greengrassom (u dvojky a trojky) vhodne dopĺňali. Samostatne im to žiaľ až tak nefunguje.[1] Dovolím si však tvrdiť, že keby to nerežíruje Greengrass, tak by to bolo o 10% horšie. Postavy sú na rozdiel od deja zaujímavejšie a výrazne tomu napomáha aj ich herecké obsadenie. Jason Bourne má čo povedať aj po dekáde. Okrem pátrania a odhaľovania po ďalšej stope z minulosti je zaujímavé ho sledovať aj to, ako si počína v tomto oveľa modernejšom, ale aj nebezpečnejšom svete. Robert Dewey typická kancelárska krysa, ktorú síce v každom diele stvárňuje iný herec, ale vždy má táto postava niečo svoje. Heather Lee ambiciózna a chladná žena, u ktorej nikdy neviete na čom naozaj ste. Čistič je opäť tajomný, nebezpečný, ale tentoraz je navyše ešte aj poháňaný osobnou pomstou. Trochu zamrzí, že okrem Nicky Parsons sa tu neobjavili aj ďalšie postavy Ezra Kramer, Pam Landy, po prípade tie zo štvorky Mark Turso alebo Eric Byer. Celkovo sa jedná o nadpriemerný akčný špionážny thriller. Lepšie než štvorka, ale na „pôvodnú“ trilógiu to nemá a zaostáva za ňou. Určite možno hovoriť o sklamaní, ja osobne som očakával okolo tých 75-80%. Napriek tomu by som si vedel predstaviť jeden po prípade dva filmy, ktorými by sa bourneovská séria s Mattom Damonom uzavrela.

HERCI a HUDBA

   Tak ako už na plagáte jednotky bolo napísané, že Matt Damon je Jason Bourne, tak to platí dodnes. Platilo to vtedy a platí to aj dnes, po 9 rokoch. On je pre túto sériu tak isto potrebný ako Tom Cruise pre sériu Mission: Impossible. Je veľmi ťažké si predstaviť, že by túto úlohu mohol hrať niekto iný. Kým pri jednotke boli obavy ako zvládne akčnú úlohu, tak teraz pri päťke boli určite menšie obavy z toho, že či aj po tých 9 rokoch bude Damon stále vo svojej úlohe tak presvedčivý. Už prvé minúty však ukázali, že on na to stále má. Podľa môjho názor by si ešte v jednom alebo dvoch Bourneoch mohol zahrať. Tommy Lee Jones síce pomaly už 70-tnik, ale stále má potrebnú dávku charizmy pre postavy, ktoré stvárňuje. Vincent Cassel famózny a v akčných scénach skvele konkuruje Damonovi. Alicia Vikander pôsobí chladne a naopak žensky iba veľmi málo, čo je samozrejme spôsobené postavou, ktorú hrá. Julia Stiles teda oproti Mattovi Damonovi za tie roky riadne zostarla, ale to by samozrejme nebol až taký problém, keby to autori aspoň trochu snažia zakryť. Hudbu k filmu zložili John Powell a David Buckley. Powell je takisto navrátilcom, keďže komponoval pre hudbu pre prvé tri časti.[2] Na jednej strane som rád, že Powell sa konečne vrátil ku skladaniu aj pre iné žánre než len animáky. Od roku 2011 sa totiž orientoval výlučne iba na tento žáner, ktorý síce umožňuje skladateľovi viac sa vyhrať s komponovaním, ale uprieť sa na jeden žáner nikdy nie je dobré. Na druhej strane Powellov návrat k akčnému žánru a bourneovskej sérii mohol dopadnúť oveľa lepšie. Buckley bol naopak pre mňa až do júna tohto roku prakticky neznámym skladateľom a mal som isté obavy z toho ako to zvládne. Tie sa trochu zmiernili po pozretí The Nice Guys (2016), kde si myslím, že dokázal vystihnúť retro atmosféru 70-tych rokov.[3] Čo sa týka nového Bournea, tak vo filme skladby perfektne fungujú. Na samostatné počúvanie je to už trochu komplikovanejšie a nemajú až taký efekt ako v snímke, ale oproti slabej a nevýraznej hudbe zo štvorky, ktorá nefungovala ani vo filme ani samostatne, je to predsa len o trochu lepšie. Staré známe motívy z pôvodnej trilógie sú tu využité znovu, avšak v upravenej forme, je to možné počuť v skladbách, ako napr. I Remember Everything alebo Las Vegas. 


HODNOTENIE

60%


[1] Gilroy napísal scenár a zrežíroval The Bourne Legacy (2012), ktoré ale nezožalo veľký úspech.
[2] U štvorky, The Bourne Legacy (2012), ho nahradil James Newton Howard.
[3] Ani tu však Buckley nerobil hudbu sám, ale spolu s iným skladateľom, ktorým bol John Ottman.

28. 7. 2016

Olympia I. a II. (1938)

Upozornenie: Nejedná sa o recenziu tohto dokument, ale o informatívny článok (viď. na konci absencia „hodnotenia“).

   Dvojdielny dokument s názvom Olympia (1938) mapuje XI. olympijské hry, ktoré sa v roku 1936 uskutočnili v Nemecku. Okrem historických (prvé veľké športové podujatie o ktorom bol spravený dokument) a technických (revolučná forma natáčania pomocou kamier) prvenstiev, prináša so sebou aj určitú mieru kontroverzie, keďže vznikol pod hlavičkou vtedajšieho nacistického režimu.

Nemecká kinematografia a pomery v 20-tych a 30-tych rokoch:

   V priebehu 20-tych rokov 20-teho storočia sa postupne vo svete vytvorili dve veľké centrá filmového priemyslu. Jedno bolo v USA (Hollywood) a druhé zase v Nemecku (UFA). Nemecko, ktoré sa muselo vysporiadať s prehrou v Prvej svetovej vojne (1918) a zakrátko ho postihla tiež hyperinflácia (1923), sa v priebehu 20-tych rokov podarilo vytvoriť veľké zázemie, ktoré mohlo smelo konkurovať Hollywoodu. V januári 1933, kedy sa Adolf Hitler stal kancelárom, mnohé významné osobnosti z radov nemeckých hercov a režisérov pred obavami radšej emigrovalo (prevažne do USA). Nacisti však nenechali veľké filmové kulisy a techniku chátrať, ale rozhodli sa ju za pomoci ľudí, ktorí zostali, využiť vo svoj prospech. Jednou z nich, bola aj nemecká herečka a režisérka Leni Riefenstahl, ktorá sa spolu s ďalšími dala do služieb nového režimu.

Nemecký dokumentárny film v 20-tych a 30-tych rokoch:

   V nemeckej tvorbe sa celovečerné dokumenty objavujú v druhej polovici 20-tych rokov a najznámejší z nich nakrútil Walter Ruttmann s názvom Berlin: Die Sinfonie der Grosstadt (1927), kde zachytáva v piatich aktoch jeden deň v Berlíne. Ďalším známym je potom ešte Menschen am Sonntag (1930). V roku 1933, keď sa nacisti dostali k moci, tak sa rozhodli využiť resp. zneužiť film pre svoju propagandu, na čo im najlepšie poslúžili práve dokumentárne filmy. Tu sa im hodila práve Leni Riefenstahl, keď prijala Hitlerovu ponuku na réžiu dokumentu o piatom zjazde nacistickej strany NSDAP v Norimbergu v roku 1933. Výsledkom čoho bol Der Sieg des Glaubens (1933), ktorý na Hitlera zapôsobil až tak, že ju požiadal, aby zaznamenala ešte ďalší zjazd strany (šiesty). Ten sa odohral o rok neskôr a vzišiel z neho známy dokument Triumph des Willens (1935). V tom istom roku stihla Riefenstahl ešte jeden, krátkometrážny Tag der Freiheit - Unsere Wehrmacht (1935), o nemeckej armáde. Hitler bol s jej prácou viac než spokojný a preto nebolo prekvapením, keď bola oslovená urobiť dokument o olympijských hrách, ktoré sa uskutočnili v Berlíne o rok neskôr.


Olympia 1. Teil - Fest der Völker (1938) a Olympia 2. Teil - Fest der Schönheit (1938)

   V roku 1931, teda necelé dva roky predtým ako sa nacisti dostali k moci bolo Nemecko resp. Berlín vybrané za dejisko v poradí 11. olympijských hier. Veľkú poctu dostala Leni Riefenstahl, ktorá mala za úlohu celý priebeh hier zdokumentovať, výsledkom čoho bol počin Olympia (1938), pozostávajúci celkovo z dvoch častí: Olympia 1. Teil - Fest der Völker a Olympia 2. Teil - Fest der Schönheit. Prvý diel zobrazuje: zapálenie pochodne v gréckej Olympii a jej následnú púť až do samotného dejiska hier, Berlína (prechádzala aj cez Československo); otvárací ceremoniál s privítaním športovcov zo všetkých krajín a zapálenie olympijského ohňa; no a potom už nasledujú iba jednotlivé športové disciplíny, ktoré sa odohrávali na berlínskom štadióne, napr. hody (diskom, kladivom alebo oštepom), skoky (do diaľky alebo do výšky) alebo behy (na krátku, dlhú vzdialenosť alebo maratónsky). Druhý diel zachytáva: prípravu a tréning športovcov; a jednotlivé disciplíny, ktoré sa odohrávajú buď mimo berlínskeho štadióna (šerm, box alebo veslovanie) po prípade aj na ňom (desaťboj, futbal alebo skoky do vody).
   Obe časti potvrdzujú prečo sa táto olympiáda považuje za skutočne prvú modernú. Nie je to iba kvôli zavedeniu tradície s pochodňou, ktorá bola u tejto olympiády novinkou, ale tiež preto, že nacistický režim urobil všetko preto, aby to vyzeralo veľkolepo a určite sa im pre prítomných divákov podarilo vytvoriť nezabudnuteľnú atmosféru a zážitok. U tohto dokumentu musím vyzdvihnúť najmä to, že režisérke sa podarilo zachovať objektivitu a vyváženosť. Platí to, ako u mužských a ženských športoch, ktorým sa dostáva rovnaká pozornosť, tak aj u víťazov, kde nie sú zachytené iba nemecké výhry, ale aj tie z iných krajín, dokonca ani prvé miesta černochov nie sú prehliadané (Owens alebo Woodruff). Po technickej stránke je dokument spracovaný na najvyššej možnej úrovni, pričom netreba zabúdať, že ide nielen o prvú olympiádu, ale zároveň tiež o prvú veľkú športovú udalosť, ktorej sa dostala takáto pozornosť a zachytenie na filmové plátna.
   Táto snímka býva označovaná ako revolučná najmä v oblasti dokumentárneho žánru. V čom spočíval jej prínos? V prvom rade je to zachytenie davových scén, s ktorými už režisérka už predtým vedela pracovať, stačí spomenúť jej predošlý počin Triumph des Willens (1935), ale tentoraz neboli tieto scény až tak samoúčelné a strojené pre propagandu režimu, ale boli hlavne oslavou športu, tímového ducha a zápolenia medzi krajinami o medaile. Za ďalšiu podstatnú novinku možno považovať nasadenie veľkého množstva kamier, ktoré tak umožnili získať viacero záberov z rôznych uhlov a následne z nich potom vybrať tie najlepšie. Kamery boli podľa potreby a v závislosti od druhov disciplín umiestnené na mnohých miestach, vďaka čomu sprostredkovali pohľady z vtáčej perspektívy (napr. beh), ale aj z detailného pohľadu, keď sa nachádzali doslova pár centimetrov od športovcov (napr. plávanie). Dokonca pri niektorých disciplínach (skoky do vody alebo plávanie) sa kamery nachádzali priamo vo vode. Ďalšou inováciou bolo to, že niektoré bežecké a plavecké disciplíny boli nakrútené na jeden záber, bez využitia strihu, čo ešte aj dnes vyvoláva napätie a zatajený dych pri ich sledovaní. Novátorstvo predstavovali aj spomalené zábery, využité hlavne pri rôznych hodoch alebo skokoch, ktoré tieto momenty ešte viac zvýraznili.
   Propaganda je tu v určitej miere takisto prítomná, ale režisérke sa ju darí „maskovať“. Typickým príkladom môžu byť v úvodoch oboch častiach zábery obnažených mužských a ženských tiel, ktoré nepredstavujú len staroveký ideál krásy, ale aj myšlienky nacistov o dokonalom árijcovi resp. človeku. Napriek tomu, že tento dokument prispel k vývoju tohto žánru ako takého a mnohé, nielen dokumentárne filmy, sa ním po technickej stránke inšpirovali, tak vždy sa bude spájať s určitou mierou kontroverzie, už len kvôli dobe a súvislostiach v ktorých vznikol.  

24. 7. 2016

Killer's Kiss (1955)

   Stanley Kubrick síce debutoval na poli celovečerných hraných snímok vojnou drámou Fear and Desire (1953), avšak on sám s ňou spokojný nebol, pretože ju pokladal za príliš amatérsku a snažil sa ju stiahnuť z obehu. Za svoju prvý film tak považoval práve až noir Killer's Kiss (1955).

STORY LINE

   Zatiaľ čo Fear and Desire (1953) by sa skutočne dalo pokladať za dielo začiatočníka, tak u Killer's Kiss (1955) možno jasne vidieť kvalitatívny posun smerom hore, najmä pokiaľ ide o technickú stránku a vizuál. Kubrick tu zúročil nielen skúsenosti z predošlej snímky, ale aj svoje ďalšie znalosti, či už z oblasti fotografovania alebo dokumentov. V prvom prípade sa totiž Kubrick už ako študent venoval foteniu, neskôr profesionálne pre časopis Look a práve tam si vypracoval veľmi vysokú úroveň fotografovania, napr. správny uhol objektívu alebo vhodné osvetlenie. Tieto prvky sú dôležité aj v noiroch, hlavne hra so svetlom a tieňmi je jedným z typickým znakov tohto žánru. Kubrick, napriek tomu, že s týmto žánrom nemal vôbec žiadne skúsenosti, tak možno povedať, že vizuálna stránka tohto noiru pôsobí profesionálne. Dôkazom toho sú scény ako napr. prenikajúce svetlo do miestnosti počas pozerania televízie alebo. Režisér, známy tým, že sa vždy snažil prísť s niečím novým prejavil svoju originalitu aj tu, v podobe snovej sekvencie nakrútenej na negatív. V tejto scéne sa stretáva režisérova snaha vytvoriť niečo nové s odkazom na jeho predchádzajúce povolanie fotografa. Veď koho iného by napadlo použiť v danej scéne negatív, ak nie človeka, ktorý s ním pracoval? Noir bol tak ideálnym preto, aby si v ňom režisér zlepšil svoju technickú a vizuálnu stránku. V tom druhom prípade sa Kubrick ešte na začiatku 50-tych rokov dostal k filmom, keď natočil 3 krátkometrážne dokumenty, z nich najdôležitejší pokiaľ ide o Killer's Kiss (1955) bol ten prostredný,[1] Day of the Fight (1951).[2] A to hlavne z dvoch dôvodov. Za prvé kvôli boxerskej scéne. Kubrick pri tvorbe tohto dokumentu získal cenné znalosti o tom, ako zachytiť boxerský zápas (postavenie kamery alebo správne zabratie boxerov). To sa nepochybne odrazilo potom aj v Killer's Kiss (1955), kde boxerská scéna patrí nielen k tomu najlepšiemu, ale zároveň aj k tomu najprofesionálnejšie spracovanému, čo toto dielo ponúka. Kamera, za ktorou stál sám režisér, kombinuje tri druhy záberov (mimo ringu, priamo v ňom a z pohľadu hlavného hrdinu), ktoré so strihom, takisto v rukách režiséra, robia celú boxerskú sekvenciu napínavou a pútavou.[3] Za druhé pre hlavnú postavu (boxera) a prostredie (točiace sa okolo boxu), ktoré režisérovi poslúžili ako určitá inšpirácia na to, aby z nich vytvoril svoju vlastnú zápletku a postavami.


   Po príbehovej stránke sa však jedná o jednoduchú a predvídateľnú zápletku. Práve to je najväčšia slabina tohto diela. Nie je to nuda, keďže zaujímavé scény (boxerská scéna alebo snová sekvencia) striedajú pasáže, kde sa zoznamujeme s postavami. A vrcholí to záverečnou 10-minútovkou, ktorá je napínavou naháňačkou po uličkách a strechách New Yorku. Kubrick aj so slabším príbehom dokázal, že vie udržať divákovu pozornosť od začiatku až do konca. Svoju úlohu tu zohráva aj vhodne zvolená minutáž, čítajúca 65 minút. Vďaka čomu film pomerne rýchlo ubehne a nenudí. Režisér síce nevenoval deju toľko pozornosti ako technickej stránke, čo je to vidieť, ale treba si uvedomiť, že išlo o jeho prvý a ako sa neskôr ukázalo aj posledný originálny scenár, ktorý napísal.[4] Kubrick si svoje chyby a slabšie stránky uvedomoval a v ďalších počinoch sa ich snažil eliminovať, poučiť sa z nich a vyhnúť sa im. V tomto prípade možno povedať, že bol k sebe až neuveriteľne kritický, keďže potom už nikdy viac originálny scenár nenapísal, ale už iba adaptoval knižné predlohy. Myslím si, že stojí pouvažovať nad tým, ako by si viedol pri tvorbe originálneho scenáru v neskoršej dobe, teda od 60-tych až do 90-tych rokov. Typické noirovské prvky, ako napr. flashbackové rozprávanie alebo voice-over hlavného hrdinu, si táto snímka zachováva a využíva ich pomerne zručne. Práca s postavami je oproti príbehu zvládnutá podstatne lepšie. Režisér si tu dal záležať na psychológii ústredného tria, hlavne čo sa týka ich charakterov a minulosti. Celkovo sa jedná o nadpriemerný noir, ktorý síce príbehovou stránkou neoslní, ale za to tá technická je na vysokej, profesionálnej úrovni. Vzhľadom na to, že ide iba o druhý celovečerný počin Kubricka, tak už tu môžeme vidieť jeho snahu o originalitu (snová sekvencia), ďalej jeho schopnosť využívať získané poznatky a skúsenosti (technická stránka), no a v neposlednom rade poučenie sa so svojich chýb (neskoršie zdokonalenie príbehovej stránky vo svojich filmoch).

HERCI a HUDBA

   Obsadenie dvojice Jamie Smith a Irene Kane nebola podľa mňa práve tá správna voľba. Obaja totiž väčšinu svojej kariéry hrali v televíznych seriáloch, kde sa možno lepšie hodili než ako tomu bolo v hraných snímkach, konkrétne v tomto prípade. Obaja tu hrajú dosť toporne, navyše bez nejakých emócii. Vo svojich úlohách tak nepôsobia príliš presvedčivo. Je síce pravda, že vzhľadom na obmedzený rozpočet si režisér nemohol dovoliť veľké herecké hviezdy, ale vybrať si mohol aj lepšie, vtedy, tak ako aj teraz, bolo mnoho začínajúcich hercov s potenciálom, ktorí len čakali na príležitosť preraziť. Kubrick síce patrí medzi tých režisérov, ktorí dokázali aj z menej kvalitných hercov dostať maximum a tí pod ich vedením podávali častokrát životné výkony, ale u Killer's Kiss (1955) sa mu to ešte nepodarilo pri všetkých hercoch, ale iba u jediného. Ním bol Frank Silvera, ktorý s režisérom spolupracoval už predtým, keď hral jednu z hlavných úloh vo Fear and Desire (1953). Z toho dôvodu už vedel, čo zhruba režisér od neho očakáva a aké má nároky. Silvera sa do svojej úlohy nielen náramne hodí, ale má aj patričnú dávku charizmy, akú jeho postava potrebuje. Hudbu k filmu zložil režisérov spolužiak z vysokej školy a v 50-tych rokoch jeho dvorný skladateľ Gerald Fried.[5] Väčšina skladieb sa nesie v jazzových tónoch pretože prevažná časť deja je situovaná do tanečného klubu. Za pozornosť však stoja posledné dve, pri naháňačke a následnom súboji (druhá menovaná viď. video vyššie), ktoré obsahujú napínavo-tajomné prvky a patrične gradujú.


HODNOTENIE

60%


[1] Prvým bol Flying Padre (1951) a posledným zase The Seafarers (1953).
[2] V necelej štvrťhodine spoznávame život jedného boxera v deň jeho zápasu. Okrem samotných príprav na večerný zápas nazrieme aj do jeho súkromného života.
[3] Kubrick rovnako ako u Fear and Desire (1953), tak aj tu zastával niekoľko funkcii. Okrem postu režiséra bol ešte kameraman, producent, strihač a zvukár. V prípade Killer's Kiss (1955) dokonca ešte aj scenárista.
[4] Fear and Desire (1953) má síce taktiež originálny scenár, ale ten k nemu napísal Howard Sackler.
[5] Kubrickovi skomponoval hudbu pre 5 jeho počinov. Jeden dokumentárny: Day of the Fight (1951) a 4 hrané: Fear and Desire (1953), Killer's Kiss (1955), The Killing (1956) a Paths of Glory (1957).