30. 4. 2016

Hardcore Henry (2015)

   Ilya Naishuller, ktorý bol zatiaľ známy len ako režisér krátkometrážnych hudobných videoklipov sa rozhodol debutovať na poli celovečerných hraných filmov s ambicióznou akčnou snímkou, natočenou kompletne z pohľadu prvej osoby. Napriek tomu, že jeho počin mal premiéru už minulý rok v septembri na Toronto International Film Festival, tak do širšej distribúcie sa Hardcore Henry (2015) dostáva až teraz, v apríli.

STORY LINE

   Experimentovanie s nakrúcaním z pohľadu prvej osoby by sme mohli datovať ešte do obdobia klasického Hollywoodu 40-tych rokov. Nejednalo sa však len o snímky, ktoré by obsahovali takéto krátke sekvencie, ale taktiež o diela, ktorých podstatná časť bola takýmto štýlom uchopená. Viac ako polhodinu, čo predstavovalo takmer jednu tretinu    minutáže, sa s tým môžeme stretnúť u noiru Dark Passage (1947). Z novších diel patrí k najznámejším francúzska dráma Enter the Void (2009). Hardcore Henry (2015) by sme teda mohli pokladať za jeden z prvých celovečerných akčných počinov, ktorý s touto technikou pracuje. A úspešne sa mu to darí. Akcia je výborne technicky spracovaná a je jej tu dostatok, v podstate jedna akčná scéna strieda druhú. Zásluhou náročného technického spracovania pôsobí realisticky, ale zároveň z pohľadu prvej osoby aj originálne. Tvorcovia vsadili na koncept známych a úspešných počítačových hier ako napr. Counter Strike a pokúsili sa vytvoriť niečo podobné u filmoch. Vyšlo im to a dokonca aj divák, ktorý tieto hry nepozná resp. ich nehral si akciu vychutná a užije. Veľkou prednosťou je to, že hlavná postava si v priebehu deja vyskúša niekoľko typov zbraní, od pištolí, cez brokovnice, až po samopaly, dokonca aj granáty. Vďaka tomu si každý aspoň okúsi atmosféru herného sveta v tom filmovom. Ďalším plusom je tiež to, že v priebehu akčných scén (beh, preliezanie vecí alebo streľba) zachytáva kamera aj hrdinove ruky a nohy, čo taktiež pridáva na autentickom dojme. Akcii kvôli R-kovému ratingu nechýba brutalita, potoky krvi alebo lietajúce končatiny. Miestami to pôsobí nechutne, inokedy ohurujúco alebo dokonca aj zábavne. Jediné, čo by som akcii vytkol, by bol záverečný súboj, ktorý bol podľa môjho názoru už moc prehnaný a strácal na uveriteľnosti, ktorá dovtedy fungovala. Toto jediné narúša dovtedy fungujúcu a skvelú akčnú zábavu. Po príbehovej stránke ide o dosť jednoduchý a priamočiary dej, ktorý našťastie nemá žiadne zbytočné vedľajšie dejové odbočky. Vytýkať slabú zápletku, ktorej ale nechýba zopár zvratov a prekvapení nie je v tomto prípade až tak na mieste.


   Forma tu jasne prevyšuje obsah, ale je potrebné si uvedomiť nasledujúce skutočnosti. Natočiť film z pohľadu prvej osoby alebo dajme tomu na jeden záber je vždy náročné. Nakrútiť to ako drámu, tak by bol dej prepracovaný, ale chýbala by mu akcia resp. nejaké oživenie. Ak však vznikne akčný alebo iný typ filmu, kde sa akcia vyskytuje, tak o zábavu nie je núdza, ale chýba mu zase lepší príbeh. Skombinovať obe zložky (akciu aj zápletku), tak aby žiadna z nich nebola ukrátená na úkor tej druhej, je v dnešnej dobe zložité, obzvlášť ak to točí začínajúci režisér. Naishuller ukázal, že režisérsky talent má, vie pracovať s akciou, navyše ju vie podať občas aj originálnym a zábavným spôsobom. To isté sa týka aj práce s technickou stránkou filmu, kde zvládol uchopenie z pohľadu prvej osoby na výbornú. Ktovie, ako si poradí so svojimi nasledujúcimi snímkami, buď potvrdí svoj talent alebo sa ukáže, že kvalita tohto jeho diela bola výsledkom len netradičného spracovania. Do kariet mu hrá aj rozumná minutáž, cca 95 minút, ktorá je presne tak akurát, aby to nepôsobilo zdĺhavo alebo sa nezačala dostavovať nuda. Z postáv je najlepšou Jimmy, ktorý je tu vo viacerých podobách (bezdomovec, hipík, punkáč alebo generál). Je to veľmi vtipná a zábavná postava, ktorej nechýba humor, hlášky, alebo svojský slovník. Hlavná postava, Henry, síce na jednej strane umožňuje vyvolávať u diváka pocit, ako keby bol na jeho mieste, ale na druhej strane si divák k tejto postave vzťah nevytvorí, chýbajú tu totiž emócie a lepší príbeh, ktorý by umožnil nejak viac zájsť do vnútra k tejto postave. Záporný hrdina, Akan, mohol byť aj inakší, lepší, z toho dôvodu, že jeho schopnosti mi tu prišli už ako príliš moc. Estelle tu vystupuje len ako ženská okrasa a o ostatných postavách je aj zbytočné hovoriť, keďže majú len veľmi malý priestor. Celkovo sa jedná o nadpriemerné akčné sci-fi, ktoré má výborné akčné pasáže, dokáže narábať s netradičným uchopením v podobe pohľadu z prvej osoby, nechýba mu humor a je zábavné. Absencia jednoduchého príbehu by v tomto prípade nebola až takým problémom, ak by boli zvládnuté tie ostatné zložky (postavy, herci a hudba), ale to platí len z polovice.      

HERCI a HUDBA

   Sharlto Copley je výborný, predovšetkým si obdiv zaslúži to, ako dokázal vystihnúť rôzne podoby, pridať im niečo vtipné a svojské, ale zároveň ich aj odlíšiť od tých ostatných. Haley Bennett sa tu dosť podobá na Jennifer Lawrence, ale moc toho po hereckej stránke teda neukáže, aj keď vzhľadom na jej postavu, vlastne ani nemá taký priestor. Tim Roth je tu sotva necelé dve minúty v dvoch scénach, pričom tá druhá je iba „rozšírenou“ verziou tej prvej. Hudbu k filmu zložila režisérova manželka Darya Charusha. Zvolenie elektronickej hudby k takémuto žánru (akčný), deju (polo-robot) a štýlu (pohľad z prvej osoby) sa sem náramne hodí. Napriek tomu ide o nevýrazné skladby, ktoré nedokážu vo filme vyniknúť a dokonca aj prevzaté skladby, ako napr. hlavná téma z westernu The Magnificent Seven (1960) dokážu na seba strhnúť viac pozornosti. Rovnako je to aj v prípade, ak sa hudba počúva samostatne, tam je to ešte lepšie počuť, že jednotlivým skladbám chýbajú motívy, ktoré by dokázali nejako zaujať.


HODNOTENIE

67%

25. 4. 2016

Smultronstället (1957)

   V roku 1957 uviedol švédsky režisér Ingmar Bergman do kín dve svoje snímky. Najskôr, vo februári, do nich zavítala fantasy dráma Det sjunde inseglet (1957), no a potom, v decembri, mala premiéru práve táto dráma Smultronstället (1957).

STORY LINE

   Jednou z hlavných spojitostí oboch diel spomínaných v úvode je smrť. V prvom prípade je nielen všadeprítomná (morová epidémia), ale dokonca sa tu nachádza aj priamo fyzicky. V druhom prípade, teda u Smultronstället (1957) smrť síce nie je fyzicky prítomnou, ale je akousi jej predzvesťou a zároveň sa ňou smrť hlavnému hrdinovi pripomína, aby si uvedomil svoju vlastnú smrteľnosť, na základe čoho potom začal bilancovať svoj doterajší život a zamyslieť sa nad ním a nad sebou samým. Bergman totiž do centra diania postavil staršieho, 78-ročného muža, ktorý je počas jedného dňa konfrontovaný so svojou minulosťou a pred divákom sa tak postupne odhaľuje nielen jeho charakter, ale dozvedá sa niečo aj o jeho dovtedajšom živote. Ďalšie spojitosti medzi obidvomi počinmi možno nájsť vo filozofovaní a umeleckej stránke. Bergman sa tu okrem témy smrti zaoberá aj ďalšími filozofickými otázkami, o živote, o vzťahoch alebo o Bohu. Režisér nad týmito témami uvažuje, zamýšľa sa a predkladá svoj vlastný pohľad, ktorý ale pochopiteľne nemusí byť v súlade s tým divákom. Umelecká stránka zase spočíva v tom, že režisér sa okrem dialógov snaží rozprávať dej aj prostredníctvom rôznych obrazov a výjavov, konkrétne pomocou snov a flashbackov resp. spomienok. V nich hlavný hrdina čelí svojej minulosti, keď sa tu pred ním objavujú určité pasáže z jeho života a taktiež opätovne „stretáva“ dôležitých ľudí svojej mladosti (dávnu lásku Sáru). Najzaujímavejším faktom na niektorých týchto sekvenciách je to, že udalosti, ktoré zobrazujú (oslava strýka Arona) sa odohrali bez prítomnosti hlavného hrdinu. Divák sa tak môže len dohadovať, že či predkladané skutočnosti sa naozaj stali alebo sú len výplodom jeho mysle. Pre príbeh sú ale podstatné, keďže prostredníctvom postáv, ktoré v nich vystupujú sa dozvieme o charaktere tej hlavnej, ako ho vnímajú resp. čo si o ňom myslia a zároveň sú aj dosť originálne, pretože na miesto klasických flashbackov, kde hlavný protagonista opäť prežíva scény zo svojho života, ktoré zažil, je ale divák tentoraz svedkom toho, ako sa odvíjali udalosti, ktorých svedkom nebol a vlastne ani byť nemohol, keďže bol v tej dobe na inom mieste.


   Originalitu však možno nájsť aj pri žánrovom zaradení celej snímky, ktorou je okrem drámy aj road movie. Toto dielo totiž nesie typické znaky tohto žánru[1] a dalo by sa považovať za jednu z prvých road movie.[2] Postava profesora počas svojej cesty, odohrávajúcej sa v priebehu niekoľkých hodín, navštívi miesta (dom, kde vyrastal) a osoby (matku) spojené s jeho životom. Zároveň na tejto púti stretáva ľudí zo svojej minulosti (stopárka Sára, ktorá je podobná jeho láske Sáre) a tiež výjavy zo sna, ktoré sa stávajú skutočnými (hodinky bez ručičiek). Road movie dáva tomuto počinu špecifický nádych, pretože divák je v podobnej situácii ako hlavná postava, keď počas tejto cesty objavuje spolu s ním jeho minulosť, charakter a život ako taký. Po príbehovej stránke sa jedná o drámu, ktorá sa okrem dialógov snaží hovoriť aj obrazmi. Svoje rozprávanie stavia na filozofovaní, umeleckej reči a na road movie. V podstate tu nie je čo vytknúť, pretože toto dielo prinúti diváka zamyslieť sa, ďalej ponúka originálny pohľad na tému prehodnocovanie dovtedajšieho života a jeho zmyslu (umelecká stránka versus road movie), nie je to len filozofická a vážna snímka, ale nachádzajú sa tu aj humorné scény (slovné doberanie sa medzi profesorom a jeho gazdinou), no a v neposlednom rade je tu niekoľko pôsobivých scén, ktorým sa darí pracovať s emóciami. Napriek tomu, že sa tu nachádzajú až desiatky postáv, tak celé rozprávanie stojí iba na jednej, ktorou je profesor Isak Borg. Je to jeho cesta, na ktorej sa nám odhaľuje jeho minulosť a život. Ostatné postavy sú tu dalo by sa povedať, že iba do počtu, majú tu síce svoje miesto, takisto divák spozná ich charakter a niečo sa aj o nich dozvie, ale sú mu ľahostajné, pretože vzťah si dokáže vytvoriť len k hlavnej postave. Celkovo ide o výbornú drámu a road movie, ktorá sa zaoberá silnou a vážnou témou, pričom k nej pristupuje veľmi svojsky a originálne.     

HERCI a HUDBA

   Victor Sjöström bol najvýznamnejším švédskym hercom a režisérom nemej éry,[3] ale čo sa týka jeho herectva, tak nebál by som sa povedať, že v tomto filme podal svoj životný výkon. Mne to pripadalo, ako keby svoju postavu nehrá, ale je ňou naozaj. Spojitosti medzi nimi by sa tu našli, napr. vek postavy aj herca bol v tej dobe rovnaký, teda 78 rokov a takisto aj samotný Sjöström sa v tom období určite aspoň trochu zamýšľal nad svojou minulosťou a životom. Je to totiž vidieť v jeho hereckom prejave, v ktorom akoby on sám si bol vedomý toho, čo jeho postava prežíva a chápal ju. Pre tohto herca išlo o poslednú filmovú úlohu, ktorou sa podľa mňa už lepšie s divákmi rozlúčiť nemohol.[4]  Ďalší herci ako Bibi Andersson, Ingrid Thulin, Gunnar Björnstrand, Max von Sydow a Gunnel Lindblom boli režisérovými častými spolupracovníkmi a hrali už predtým, ako aj potom neskôr v jeho filmoch. Každý z nich predvádza výborný výkon, aj v menších úlohách (Sydow a Lindblom), ale napriek tomu to nestačí, pretože ako som už povedal k ich postavám si divák nedokáže vybudovať nejaký vzťah. Hudbu k filmu zložil Erik Nordgren. Podarilo sa mu vystihnúť atmosféru príbehu a skladby, ktoré skomponoval sú miestami temné, inokedy zase melancholické a sentimentálne.


HODNOTENIE

84%


[1] Putovanie osoby alebo osôb autom naprieč krajinou, pričom počas tejto cesty sa navštívia zaujímavé miesta, stretnú známy a neznámy ľudia alebo nastanú nepredvídateľné okolnosti. Dôležitým pre tento žáner je taktiež to, že daná osoba alebo osoby si počas celého diania prejdú určitým vývojom.
[2] Za vôbec úplne prvú by sa dal pokladať western Stagecoach (1939). Do popredia sa však road movie dostala až v priebehu 60-tych a 70-tych rokov, kedy tento žáner zažíval svoje zlaté časy.
[3] Za zmienku okrem jeho domácej, švédskej tvorby, napr. Körkarlen (1921), stojí určite aj tá americká, ako napr. He Who Gets Slapped (1924) alebo The Wind (1928).
[4] Smultronstället (1957) nebola prvou spoluprácou Bergmana a Sjöströma, tú predstavovala dráma Till glädje (1950).

20. 4. 2016

10 Cloverfield Lane (2016)

   Mix found footage a monster movie, presne to bol horor Cloverfield (2008), o ktorý sa postaral režisér Matt Reeves a jedným z jeho producentov bol J.J. Abrams. Slušný a zároveň originálny horor, ktorý do oboch subžánrov (found footage a monster movie) priniesol niečo nové. Prakticky už po premiére sa začalo hovoriť o pokračovaní, avšak trvalo až 8 rokov dokým sa realizovalo a do kín vstupuje práve teraz, pod názvom 10 Cloverfield Lane (2016).

STORY LINE

   Najprv by bolo asi vhodné upozorniť, že sa nejedná o klasický sequel, ale o počin, ktorý sa síce odohráva v rovnakom univerze, ale na inom mieste a s inými postavami. Dan Trachtenberg si za svoj režisérsky debut nemohol zvoliť lepšie, pretože prvý diel nastolil mnohé otázky, ktoré mohlo práve pokračovanie zodpovedať. To však ide svojou cestou a jediné čo majú oba počiny spoločné sú: 1. výborná atmosféra a strach z neznámeho a 2. množstvo otázok, ktoré sa vynárajú. Čo sa týka atmosféry, tak jednotka vsádza na malú skupinku postáv, ručnú kameru a ulice mesta New York. Dvojka si vystačí ešte s minimom v podobe podzemného bunkra a troch postáv. A darí sa jej to, rôzne rušivé zvuky, neistota a podobne ako postavy, tak ani divák nevie, čo konkrétne sa stalo a ako to vyzerá na povrchu. Režisér pracuje tu pracuje celkom zručne s napätím a emóciami, keď dokáže vytvárať fungujúci thriller, ktorý čerpá z klaustrofóbie prameniacej z toho, že všetci sú zatvorený na jednom mieste a taktiež možno hovoriť o slušnej dráme, ktorá nás oboznamuje s charaktermi, ale hlavne minulosťou jednotlivých hrdinov. Pokiaľ ide o otázky, tak toto pokračovanie na miesto odpovedí na tie predchádzajúce kladie ešte ďalšie, pričom akákoľvek spojitosť s predošlou snímkou som aspoň ja teda nepostrehol žiadnu. Najviditeľnejšou zmenou oproti originálu je forma, keď rozprávanie pomocou found footage nahradilo klasické prostredníctvom tretej osoby. Je to síce iný prístup, ale nedá sa povedať, že by bol zlý, pretože v oboch snímkach to má svoj význam. Zatiaľ čo v uliciach New Yorku sa uchopenie found footage hodilo, tak v podzemnom bunkri by také originálne a zaujímavé rozhodne nebolo. Zvolilo sa síce klasické rozprávanie, ale svoju funkciu tu plní, keďže pôsobivú atmosféru a napätie sa úspešne darí budovať aj s ním. Vizuálne efekty sú vzhľadom na daný rozpočet uchádzajúce a vyskytujú sa iba v závere. Po príbehovej stránke tu akékoľvek prepojenie s jednotkou chýba. Kým tam zúrilo monštrum, tak tu je to niekto úplne iný.[1] Z tohto dôvodu tak toto dielo nemožno chápať inak než len parazitovanie na známej značke, pretože ak by to malo inakší názov, tak zrejme by o to až taký záujem nebol. Tento počin totiž môže fungovať samostatne bez ohľadu na pôvodný film. Je to dosť podraz na diváka, pretože ten bude počas celého diania hľadať nejaký odkaz alebo niečo spoločné s jednotkou. Prípadná trojka by mohla všetko alebo aspoň niečo z toho (predovšetkým to spojenie) objasniť, ale takisto možno ani nie a nastolila by ešte väčší zmätok.


   Nepodaril sa ale ani záver, ktorý dovtedajšiu komornosť a uveriteľnosť vymenia za nefungujúcu akciu a veľkoleposť, ktorá sa sem príliš nehodí, pretože pôsobí veľmi samoúčelne, v snahe zapôsobiť na diváka a dať mu niečo veľké na záver. Práve koniec sa najviac podpísal na tom, že výsledné hodnotenie musí ísť smerom na dol, keďže pôsobí prehnane, neoriginálne a dojmom, že scenáristi nevedeli prísť s lepším koncom, tak sa uspokojili s tým prvým, čo ich napadol. Oceňujem ako sa však dokázali pohrať s diváckymi očakávaniami vo forme niekoľkých zvratov, ktoré robia túto snímku atraktívnejšou a zaujímavejšou. Najväčšiu pozornosť z postáv si zasluhuje Howard. Postava je zahalená tajomstvom, ktoré sa postupne odkrýva pred divákom. Zaujímavá je nielen svojim nepredvídateľným správaním, ale takisto aj tým ako sa jej význam mení raz tak a potom zase inak. Michelle a Emmett sú tu na prvý pohľad len do počtu, ale majú svoj význam, pretože inak by sa celá zápletka odohrávala iba v podzemnom bunkri a postavám by chýbal hlad po informáciách. No a bez nich by chýbalo aj napätie a dráma. No musím sa priznať, že ani taká one man resp. one woman show by nebol zlá, ale to by potom musel byť hrdinom práve niekto z dvojice Michelle a Emmett. Celkovo sa jedná o nadpriemerný mysteriózny sci-fi thriller, ktorý dopláca na slabý a neuspokojivý záver a tiež na to, že je súčasťou série, s ktorou prakticky nemá nič spoločné. Ako samostatný film by totiž obstál určite o trochu lepšie.

HERCI a HUDBA

   John Goodman výborný a najlepší z celého tria. Konečne dostal poriadnu úlohu, kde sa opäť predviedol. Práve som výkonom robí svoju postavu zaujímavou a prepožičiava jej aj potrebné emócie. Mary Elizabeth Winstead tu až tak nehrá a možno hocijaká iná herečka by predviedla viac, najmä v dramatických scénach, kde to bolo potrebné. John Gallagher Jr. to isté, iný herec by sa sem hodil. Je mi síce jasné, že štúdio potrebovalo mať aspoň jedného známeho herca, v tomto prípade až dvoch (Goodman a Winstead), ale obsadenie neznámymi hercami by nebol vôbec zlý nápad, hoci to predstavuje risk, ktorý však niekedy vychádza. Hudbu k filmu zložil Bear McCreary. Ten aspoň z môjho pohľadu zažíva veľmi slušný rok, keď sa mu po dvoch hororoch The Forest (2016)The Boy (2016) znovu podarilo vytvoriť skladby, tentoraz pre mysteriózny thriller, ktoré vystihujú atmosféru a prostredie v ktorom sa dej odohráva. Skladby sa prevažne nesú v mrazivých a znepokojujúcich tónoch. Za najlepšiu však považujem dramatickú A Bright Red Flash. Ak bude tento skladateľ na sebe pracovať, tak je možné, že za pár rokov bude čo sa týka hororov a thrillerov špička medzi skladateľmi.


HODNOTENIE

65%


[1] SPOILER! Mimozemšťania a mimozemské lode.