30. 3. 2016

Pork Chop Hill (1959)

   Snímok o Druhej svetovej vojne vzniklo niekoľko stoviek. Diel o Prvej svetovej vojne a Vietnamskej vojne bolo zase nakrútených viac ako sto. Za to o Kórejskej vojne bolo natočených „len“ necelých 70 počinov, z toho je zhruba 45 filmov amerických, pričom takmer až 30 z nich pochádza z obdobia 50-tych rokov.[1] Jedným takým je práve aj táto vojnová dráma Pork Chop Hill (1959).

STORY LINE

   Lewis Milestone mal s vojnovým žánrom bohaté skúsenosti. Na začiatku zvukovej éry režíroval protivojnovú drámu z doby Prvej svetovej vojny, All Quiet on the Western Front (1930), ktorá je vrcholom jeho filmografie a taktiež ju možno považovať za jednu z prvých veľkých zvukových snímok. V priebehu 40-tych a 50-tych rokov stál za niekoľkými ďalšími vojnovými dielami, tentoraz z obdobia Druhej svetovej vojny, ako napr. A Walk in the Sun (1945) alebo Halls of Montezuma (1950), ktoré ale  nezískali väčší ohlas u divákov alebo kritikov. Pork Chop Hill (1959) je však jeho jediným počinom odohrávajúcim sa počas Kórejskej vojny. Medzi ním a spomínaním All Quiet on the Western Front (1930), ako aj ďalším Paths of Glory (1957), možno nájsť spoločný bod v tom, že všetky tri diela sú protivojnovými, ktoré poukazujú na nezmyselnosť vojnových konfliktov, zbytočných strát na životoch a celkovo zabíjania ako takého. V prípade Pork Chop Hill (1959) je to tragickejšie ešte viac, pretože sa odohráva na konci vojny, v apríli 1953, kedy sa už viedli vyjednávania medzi oboma stranami o skončení bojov a uzavretia prímeria.[2] Zatiaľ čo All Quiet on the Western Front (1930) a Paths of Glory (1957) dodnes nestratili na svojej sile a pôsobivosti, tak Pork Chop Hill (1959) ju nemal ani v dobe svojho uvedenia a nezmenilo sa nič na tom ani dnes. Dôvod? Vcelku jednoduchý, absencia prepracovanejšieho príbehu. Po krátkom úvode sa dej presúva hneď na front, čo je síce pre samotného diváka len dobré, ale na miesto rozvíjania nejakej zápletky popri bojoch, dostáva priestor výlučne akcia. Príbeh je tak zatlačený do úzadia na úkor nej a možnosť rozvíjať sa naskytuje až v záverečnej polhodine, čo je podľa mňa dosť málo. Akcie je tu dostatok, v podstate takmer celý film (od príchodu na bojisko až do záverečnej pol hodinky) je jedna veľká akčná scéna, občas prerušovaná dialógmi. Boje sú tu prakticky neustále a divák si ich dostatočne užije, navyše kvôli dobovej technike, exteriérom a množstva komparzistov nepôsobia komorne, ale netreba očakávať ani nejaké veľkolepé scény, skôr niečo medzi tým. Na svoju dobu sú však dosť kvalitne a pútavo spracované, takže v tomto smere im nie je čo vytknúť. Milestone potvrdil, že akciu zvláda a nerobí mu problém ani to, že je na nej postavená celá snímka. Atmosféru sa taktiež podarilo správne navodiť, lebo je tu prítomný permanentný pocit nebezpečenstva a strachu o vlastný život, navyše z každej scény je cítiť skutočné bojisko. K tomu ešte treba prirátať aj ten fakt, že určitú atmosféru vytvára aj samotná Kórejská vojna, ktorú sa vierohodne podarilo zachytiť. Táto vojna má svoju špecifickú atmosféru, čo mimochodom dosvedčujú aj ďalšie počiny, ako napr. americký Men in War (1957) alebo juhokórejský Taegukgi hwinalrimyeo (2004). Zamrzí tak, že tejto vojne sa v súčasnosti nevenuje pozornosť a predstavuje akoby zabudnutý úsek medzi Druhou svetovou a Vietnamskou vojnou. Po príbehovej stránke sa jedná o málo prepracovanú zápletku, ktorá nielenže neponúka zaujímavý dej, ale dokonca v nej chýbajú aj emócie. Z danej látky (koniec vojny) a aktuálnosti (v dobe vzniku ubehlo od skončenia Kórejskej vojny len 6 rokov) sa dalo dostať oveľa viac, nehovoriac o tom, že divák nemá dostatok času si vytvoriť vzťah k nejakej postave. Hlavná dejová linka, ktorej ústrednou postavou je poručík Clemons možno nazvať až neosobnou, keďže po väčšine v nej ide hlavne o prijímanie/vydávanie rozkazov alebo plánovanie resp. preberanie stratégie. Vedľajšie dejové línie, v podobe mini-príbehov jednotlivých vojakov zase dostávajú veľmi málo priestoru, doslova pár sekúnd resp. scén. To nestačí ani na poriadne zoznámenie sa s nimi, ale ani na zapamätanie si ich mien. Z tohto dôvodu pri postavách môžeme hovoriť o jedinej, ktorá je „zaujímavá“ a ňou je Clemons. Tomu sa aspoň zápletka aspoň trochu venuje a niečo sa o ňom dozvieme. Z veľkej časti tak samotný film zachraňuje akcia, atmosféra, zručná réžia, záver a minutáž. Myslím si, že tých 95 minút je akurát a bolo by zbytočné to dlhšie naťahovať, pretože potom by sa zrejme už začala dostavovať nuda. Takto si to aspoň s podporou akcie a réžie vcelku udržuje svoju kvalitu, tempo a tiež to pomerne rýchlo ubehne. Celkovo sa jedná o nadpriemernú vojnovú drámu, ktorej ako protivojnovej ale chýbajú väčšie emócie a silnejšie scény, aby viac zapôsobila na diváka. Vzhľadom na to, že o Kórejskej vojne nevzniklo veľa snímok, tak toto dielo určite patrí k tým, ktoré oplatí aspoň raz vidieť.   

HERCI a HUDBA

   Gregory Peck je vo svojej úlohe veľmi presvedčivý, napriek tomu, že svojim výzorom a uchopeným postavy nie je žiadny veľký drsňák ako napr. John Wayne, tak vďaka tomu jeho postava pôsobí viac uveriteľnejšie a pridáva sem aj akýsi ľudský rozmer. Ostatní herci nedostávajú moc priestor a tým pádom o nejakých výkonoch nemožno v ich prípade hovoriť. Hudbu k filmu zložil Leonard Rosenman. Jeho skladby tu ale okrem úvodných a záverečných titulkov zaznejú naozaj len na zopár miestach. Z tohto dôvodu je preto prirodzené sa spýtať, že na čo tu vôbec bol skladateľ potrebný, keďže dostal tak málo priestoru. Rozhodnutie režiséra nepoužiť hudbu v akčných scénach schvaľujem, pretože pri streľbe a výbuchoch by hudba pravdepodobne zanikli a taktiež by v nich nepôsobila dobre a uberala by týmto pasážam na ich atmosfére.  


HODNOTENIE

67%


[1] Je pomerne zarážajúce, že zvyšných 15 kúskov vzniklo v rozmedzí rokov 1960-2016, pričom za takmer 6 dekád bola nakrútená iba polovica (15) z množstva (30), ktoré bolo natočené za celé 50-te roky.
[2] Bitka na Pork Chop Hill prebiehala v dvoch fázach od marca do júla 1953. Prvú fázu v apríli, o ktorej pojednáva aj tento film, vyhrali USA resp. vojská OSN, naopak druhú, záverečnú zase Čína v júli.

20. 3. 2016

Blackboard Jungle (1955)

   V roku 1955 mali premiéru dve snímky, ktoré sa venovali problému vzrastajúceho násilia medzi mladistvými. V októbri sa uvedenia dočkala dráma Rebel Without a Cause (1955), ale ešte predtým, v marci, sa do kín dostala práve dráma Blackboard Jungle (1955).

STORY LINE

   Druhá polovica 40-tych rokov sa v americkej spoločnosti niesla v znamení povojnovej atmosféry a snahy obnoviť predvojnové pomery. Začiatkom 50-tych rokov dochádza ku stabilizácii a hoci hrozilo nebezpečenstvo komunistickej hrozby resp. hrozba ďalšej vojny, tak život v mnohých amerických rodinách naďalej zostával naďalej nezmenený. Zdanlivo, pretože dospievajúca mládež v tomto období už nechcela a doslova odmietala žiť rovnako, na prvý pohľad idylickým životom, ako ich rodičia. Spolu s ich frustráciou a nedostatkom lásky a záujmu zo strany rodičov viedlo toto všetko mládež k ich odporu proti autoritám doma (rodičia), v škole (učitelia) alebo vo všeobecnosti (polícia), ktorý sa odrazil na vzrastajúcej kriminalite mladistvých v danej dobe. Tento znepokojivý stav neušiel ani pozornosti filmových štúdii a následnému vzniku dobových drám ako napr. The Wild One (1953) alebo Rebel Without a Cause (1955). Obe diela sa snažili zachytiť problematiku kriminality mládeže z ich perspektívy, zatiaľ čo Blackboard Jungle (1955) sa venuje tomuto problému z pohľadu dospelých, konkrétne učiteľov. Je varovaním pred násilím, ktoré sa z ulíc dostáva aj do tried, kde na miesto disciplíny a rešpektu k autorite učiteľa, pripomína priebeh vyučovania a správanie žiakov, skôr džungľu, bez pravidiel, kde si každý robí čo chce a samotný učiteľ, aby sa dokonca bál o svoj vlastný život. Je až prekvapujúce, že na polovicu 50-tych rokov ide o tak kritický pohľad na túto záležitosť, pričom sa o nej nebojí rozprávať otvorene, bez príkras a s poriadnou dávkou kritiky do učiteľských radov. Zaslúžil sa o to režisér Richard Brooks, ktorý zámerne v mnohých scénach pritláča, aby šokoval divákov, nie však samoúčelne, ale preto, aby zdôraznil závažnosť celej témy. Bolo len málo režisérov v tej dobe, ktorí by sa pre takéto zobrazenie odvážili a to isté platí aj o dopade na diváka, ktorým Brooks dosiahol to, že jeho počin nestráca na svojej pôsobivosti a sile ani dnes, po viac ako 60-tich rokoch. Pozoruhodné je taktiež to, že toto dielo nekladie len otázky a nejde iba po príčinách, ale aj hľadá odpovede a ponúka riešenia. Ďalším významným prvkom bolo zakomponovanie rasizmu, ktorý sa týkal nielen černochov, ale aj hispáncov, čo bolo na polovicu 50-tych rokov takisto odvážnym krokom. Dôležitým je aj sociálny aspekt (chudobnejšie mestské štvrte alebo škola kontra práca). Tento počin zároveň možno brať ako jeden z prvých, ktorý sa venuje témam ako napr. násilie na školách alebo nový učiteľ a nezvládnuteľní žiaci, keďže jeho šablónu neskôr prevzali mnohé iné snímky.[1] Svojou kvalitou sa mu však jeho nasledovníci nevyrovnali, pretože ak je nejaká problematika nakrútená na prvý krát tak, že už v nej nie je čo vylepšovať, tak je iba logické, že ďalšie diela už budú len kopírovať a ich vlastný vklad bude minimálny.


   Po príbehovej stránke sa jedná o drámu s množstvom pôsobivých a silných scén, ktorá až znepokojivo presne vystihuje vtedajšie pomery a situáciu, ktorá panovala na viacerých amerických školách v danej dobe, najmä v tých chudobnejších mestských štvrtiach. Myslím si, že okrem prívlastku dobová dráma je výstižným aj pomenovanie nadčasová dráma, pretože je aktuálna aj dnes. V prípade dobových drám je to však veľmi ojedinelý jav, keďže tie postupom času strácajú na aktuálnosti a význame. Svoje tu robí aj rozumne zvolená minutáž, čítajúca 95 minút, čo je dostatok času na to, aby sa tvorcom podarilo ísť do hĺbky danej problematiky a detailnej ju rozobrať. V kombinácii s prepracovaným scenárom a zručnou réžiou je to dobrý dôkaz toho, že  kvalitná dráma nemusí mať dve hodiny, ale dá sa to dosiahnuť aj za podstatne kratší čas. Na postavách pedagógov je vidieť rôzny prístup k tomuto problému, od jeho zľahčovania (riaditeľ Warneke), cez podvolenie sa žiakom (Panucci) a rezignovanie (Edwards), až po tvrdý prístup (Murdock). Hlavný hrdina Dadier je niekde medzi, pretože sa snaží vyriešiť tento problém, ale neuchyľuje sa k nejakým násilným formám. Dadier je dobrým príkladom toho, ako negatívne môže práca doslova až zasahovať do jeho osobného života (hlavne v závere). Na postavách žiakov je zase vidieť okrem rasovej rôznorodosti aj to, že je úplne jedno, či je to černoch, hispánec, beloch z írskymi alebo talianskymi koreňmi, pretože ich správanie neformuje rasa, ale skupina v ktorej sa nachádzajú a prostredie v ktorom vyrastajú. Nejaká výrazná slabina by sa tu hľadala len veľmi ťažko a povedal by som, že tu ani nie je. Celkovo ide o výbornú a nebál by som sa použiť spojenie nadčasovú drámu, ktorá je v rámci spracovania tohto problému, najlepšou, pretože latku nastavila tak vysoko, že ďalšie filmy už nemali s čím novým prísť.  

HERCI a HUDBA

   Glenn Ford sa síce do úloh drsných mužov v noiroch alebo westernoch náramne hodil, ale vo svojej kariére neraz ukázal, že mu sadli aj iné postavy, pričom práve postava učiteľa bola jednou z nich. Pôsobí v nej veľmi presvedčivo a profesionálne, akoby učiteľa robil aj v reálnom živote niekoľko rokov. Vo svojich úlohách však prirodzene pôsobia aj ďalší členovia pedagogického zboru, ako napr. Louis Calhern, Margaret Hayes, John Hoyt alebo Richard Kiley. Z predstaviteľov žiakov najviac vynikajú Sidney Poitier[2] a Vic Morrow. Práve pre druhého menovaného, ako aj ďalších mladých hercov išlo o ich celovečerný debut. Obsadenie začínajúcich hercov sa vždy vyplatí, hlavne u takýchto typov drám, pretože to len posilňuje autentickosť samotnej snímky. Jedinú námietku by som mal k obsadeniu Anne Francis, ktorá by si s Louis Calhern mohla vymeniť svoju úlohu a obe by tak pôsobili o trochu lepšie. Hudbu k filmu zložili Scott Bradley a Charles Wolcott, ktorým sa ale bohužiaľ nepodarilo zložiť nejaké výrazné skladby a po celý čas som mal ten dojem, akoby tu ani neboli. Iste na jednej strane je dobré, ak v niektorých scénach nie je hudba, pretože to zvýši silu konkrétnej scény, ale na druhej strane, keď už tu skladateľa mám, dokonca dvoch, tak ich využijem. Oveľa viac zaujmú prevzaté skladby, ako napr. Rock Around the Clock (Bill Haley & His Comets) alebo Jazz Me Blues (Bix Beiderbecke), ktoré sa sem, do školského prostredia, náramne hodia. Prvá menovaná, ktorá bola použitá pri úvodných titulkoch (viď. prvé video), bola vďaka tomu spopularizovaná, navyše v jej prípade išlo o jedno z prvých použití hudobného žánru rock 'n' roll vo filmoch, pretože o tomto žánri sa vtedy tvrdilo, že má zlý vplyv na mladých.


HODNOTENIE

90%


[2] Poitier si o 12 rokov neskôr vyskúšal, aké je to byť na druhej strane, teda učiteľom, v britskej dráme To Sir, with Love (1967).

18. 3. 2016

The Bishop's Wife (1947)

   Film-blanc je termín, ktorý sa používa pre súhrnné označenie diel, ktoré pojednávajú o témach ako cestovanie v čase, mágia, nebo a peklo, posmrtný život alebo reinkarnácia a sú plné optimizmu, pozitívneho ľudského potenciálu a silného zmyslu pre život. Jednou z takýchto snímok je práve aj The Bishop's Wife (1947).

STORY LINE

   The Bishop's Wife (1947) možno zaradiť do troch kategórii: 1. romantická fantasy komédia; 2. vianočný film a 3. film-blanc. Každý nech si vyberie to, čo mu bude z tejto trojice lepšie pasovať. Každopádne, jedným z poznávacích znakov blancových filmov je okrem tých spomínaných v úvode aj to, že v mnohých vystupujú rôzne nadprirodzené postavy ako napr. diabli alebo duchovia. V tomto konkrétnom prípade je to anjel, ktorý je vyslaný na zem, aby pomáhal smrteľníkom vyriešiť ich problémy. Práve tu možno badať veľkú podobnosť s iným, o rok starším vianočným počinom It's a Wonderful Life (1946). Obe snímky pracujú s rovnakou látkou, ale každá k nej pristupuje ináč. It's a Wonderful Life (1946) je drámou, zatiaľ čo The Bishop's Wife (1947) zase komédiou. Nie je však takou komédiou u ktorej sa divák bude trhať od smiechu, ale ide o jemný humor. Napriek tomu to stačí a funguje na vytvorenie dobrého pocitu, ktorý si divák bude po pozretí odnášať. Povedal by som, že veľkú zásluhu na tom nemá ani tak režisér Henry Koster, ako skôr scenáristi. Pôvodný scenár síce napísalo duo Leonardo Bercovici a Robert E. Sherwood, ale výsledné dielo sa nepáčilo divákom pri skúšobných projekciách a tak sa štúdio rozhodlo prepísať scenár, o čo sa postarala uznávaná dvojica Billy Wilder a Charles Brackett, ktorých mená však v titulkoch uvedené neboli. Práve oni dvaja (Wilder a Brackett) dali tomuto počinu svoj špecifický nádych vďaka ktorému nepôsobí len ako kópia It's a Wonderful Life (1946) v komediálnom „balení“, ale ponúka rovno sympatické myšlienky, postavy, príbeh a čo je najdôležitejšie, tak pracuje s emóciami a humorom, pričom ich dodáva presne v takých dávkach, ako je potrebné, aby to po dramatickej stránke nepôsobilo príliš naivne a po komediálnej stránke zase aby z toho nebola úplná fraška alebo nebodaj screwball komédia. Podarilo sa dosiahnuť súhru medzi nimi, vhodne ich vyvážiť tak, aby jedna zložka (dráma) vhodne dopĺňa tú druhú (komédia). Po príbehovej stránke sa síce jedná o jednoduchý dej, ale napriek tomu je pútavo natočené, nechýbajú v ňom emócie a pobaví. Existuje veľmi veľa diel s jednoduchou zápletkou, avšak snažia sa ju nahradiť rôznymi dejovými vsuvkami, ktoré tu však napokon nemajú žiadny význam, nikam neposúvajú dej a pôsobia rušivo. V tomto počine sa taktiež nachádza niekoľko odbočiek (napr. profesor alebo taxikár), avšak majú tu svoje miesto, rozvíjajú postavy, sú vtipné a obsahujú myšlienky. Práve posolstvo, s ktorým táto snímka prichádza by sa dalo označiť za nadčasové, keďže témy, ktorým sa venuje (napr. predvianočný zhon, materializmus alebo pravý význam Vianoc) sú aktuálne aj dnes, po takmer 70-tich rokoch. Zásluhou svižného scenára a zručnej réžie toto dielo vôbec nenudí, práve naopak rýchlo ubehne. Z hlavných postáv zaujme každá, či už je to anjel Dudley, ktorý je zásluhou hereckého predstaviteľa veľmi sympatickou postavou; ďalej biskup Henry u ktorého je vtipné sledovať ako mu anjel zasiahne do života alebo jeho žena Julia, ktorá tu svojou prítomnosťou vytvára priestor pre romantickú trojuholník. Ani vedľajšie postavy tu nie sú do počtu a taktiež sa postarajú o niekoľko vtipných, ale aj vážnych momentov. Profesor Wutheridge, taxikár Sylvester alebo slúžka Matilda tu teda majú plnohodnotné miesto. Jedinou slabinou je réžia, kvôli ktorej nemá tento počin až tak veľký dopad na diváka, ako spomínaný It's a Wonderful Life (1946). Lepšou voľbou by určite bol niekto z trojice: Billy Wilder (veľká pravdepodobnosť, že keď skvalitnil scenár, tak to isté by spravil aj so samotnou snímkou, v prípade, že by ju aj režíroval); William Wyler (vedel pracovať s emóciami a humorom, takže ani jemu by to nerobilo problém) alebo Frank Capra (v jeho prípade však silno pochybujem, že by sa odhodlal spracovávať dva roky po sebe podobné látky). Celkovo ide o výbornú romantickú fantasy komédiu, ktorá raz dojme, inokedy prinúti diváka zamyslieť sa a miestami zase zabaví. Ako film-blanc spĺňa svoju prvoradú úlohu, ktorou je rozdávať nádej, pozitívnu energiu a radosť.      

HERCI

   Cary Grant jeden z najlepší komediálnych hercov všetkých čias je tu v trochu netypickej úlohe, pretože v komediálnom žánri, obzvlášť v bláznivých romantických komédiách, tzv. screwball komédii,[1] bolo pre neho typickým, že v nich predvádzal rôzne grimasy, bláznivé kúsky alebo iné kreácie. V tomto prípade takéto niečo nehrozí, pretože jednak by to tu pôsobilo nevhodne a taktiež by tým utrpela kvalita tejto snímky a jednak z toho dôvodu, že tvorcovia sa rozhodli pre niečo iné. Rozhodli sa využiť jeho charizmu, ťažiť z nej a urobili dobre, pretože charizmatickejšieho anjela než ako ho stvárnil Cary Grant by sme vo filmovej histórii asi len veľmi ťažko hľadali, dokonca ani Henry Travers so spomínaného It's a Wonderful Life (1946) mu nemôže konkurovať. Samozrejme jeho výkon nespočíva len v charizme, ale Grant tu aj hrá a práve to, ako dokázal stvárniť túto úlohu potvrdzuje, že bol univerzálnym komikom, ktorý okrem „bláznivých“ postáv zvládal aj tie „normálne“. David Niven bol takisto výbornou voľbou, pretože biskup v jeho podaní pôsobí ľudský a zároveň sledovať niektoré jeho výrazy pri humorných scénach (napr. prvá návšteva anjela alebo prilepenie na stoličku) sú na nezaplatenie. Loretta Young tu síce nepredvádza ktovie aký výkon, ale do svojej úlohy sa rovnako hodí, pretože chémia medzi ústredným triom funguje výborne a môžu za to ako inak hereckí predstavitelia. Z ďalších hercov musím ešte spomenúť trojku Monty Woolley, James Gleason a Elsa Lanchester, bez ktorých by to taktiež nebolo ono.


HODNOTENIE

84%