28. 2. 2016

The Boy (2016)

   V roku 2014 bol uvedený horor Annabelle (2014), ktorý pojednával o tajomnej bábike. Ako sa však ukázalo, bola to podpriemerná snímka, ktorá len chcela parazitovať na úspechu The Conjuring (2013).[1] O necelé dva roky neskôr sa do kín dostával ďalší horor o tajomnej bábike, ktorým je práve The Boy (2016).

STORY LINE

   William Brent Bell, režisér podpriemerných hororov Stay Alive (2006), The Devil Inside (2012) a Wer (2013) si k nim môže pripísať ďalší, pretože The Boy (2016) dopadol rovnako. Nemuselo sa to však stať, nebyť dvoch základných vecí. V prvom rade, by bolo vhodné si rozmyslieť, že čo za snímok chcem natočiť, pretože ak nakrúcam horor, tak potom trištvrte alebo aspoň polovica minutáže by mala byť hororom. Tu to však neplatí a je to presne naopak, keďže toto dielo je viac drámou než hororom a to je chyba. Tento počin už od začiatku bol koncipovaný horor a v podobnom duchu sa niesla aj marketingová kampaň. Ak chcel režisér natočiť hororovú drámu prosím, ale nech to tak prezentuje aj navonok. To isté platí, ak chcel natočiť drámu s hororovými prvkami, nech sa páči. Režisér sa ale musí rozhodnúť v akom žánri resp. žánroch chce tvoriť a potom to samozrejme aj patrične preniesť na plátne a venovať dostatok času obom žánrom a nie ako sa to stalo tu, že jeden (horor) bol ukrátený na úkor toho druhého (dráma). V druhom rade, ak už tvorím v nejakom žánri, tak mal výsledok by mal splňovať jeho parametre, to znamená komédia by mala pobaviť a horor zase vydesiť. Nestalo sa ani to. Z veľkej časti za to môže už spomínaný priestor, ktorého sa hororu dostáva pomerne málo. Na miesto toho, aby sa režisér snažil aspoň z toho mála niečo dostať, keď už sa to takto rozhodol spraviť, tak nedokáže ani toto a vystačí si len z pár scénami, z toho tými, ktoré majú diváka vystrašiť, sú maximálne tri. Z toho dve sú klasickými klišé (sen) a jedna (podkrovie) trvá len pár sekúnd, čo znamená, že skončí skôr než sa začne. Bell týmto počinom len potvrdil, že horory nezvláda a svoje režisérske miesto by mal rozhodne prenechať niekomu inému. Po príbehovej stránke sa spočiatku jedná o klasický príbeh s predvídateľným dejom, scénami a chovaním postáv. Postupne si ale dokáže získavať diváka až do záverečného zvratu, ktorý je síce prekvapivým, ale dosť sa ním stráca čaro dovtedy budovanej atmosféry.


   Nachádzajú sa tu dve roviny, dramatická a hororová. Po dramatickej stránke je to až prekvapivo slušne zvládnuté. Vývoj vzťahu (Greta-Brahms) je v skutku solídne spracovaný, nechýbajú tu ani emócie a práve kvôli tomuto som si hovoril, že prečo to režisér už od začiatku neuchopil ako drámu s hororovými prvkami, pretože takéto spracovanie by sa k tomu hodilo a ešte ak by to robil skúsenejší a zručný režisér, tak výsledok by bol oveľa lepší. Po hororovej stránke som už spomenul, že je to slabota a dokonca tohtoročný The Forest (2016) vydesil viac, rozumej mal väčší počet takýchto scén, než toto. Podobne je na tom aj celková atmosféra a prostredie. Atmosféra odľahlého anglického vidieka a rozsiahleho domu je spočiatku dobre navodená, ale postupne ako sa dej vyvíja, tak prestávajú hrať dôležitú úlohu a už s nimi nepracuje a ich potenciál zostáva nevyužitý. Prostredie samotného domu je zo začiatku taktiež pútavé, ale napokon aj to zaostáva za očakávaniami, keďže v interiéroch všetko prebieha v 2-3 miestnostiach (ak nerátam jednu scénu z podkrovia) a exteriéry sú pre zmenu úplne odignorované, pričom z okolia domu by sa dalo niečo vyťažiť. Z postáv tu má svoje miesto iba Greta, ktorá si ako jediná z nich prejde určitým vývojom a je pre diváka zaujímavou. Ostatné postavy sú tu iba takpovediac z povinnosti, Malcolm kvôli romantike, manželský pár slúži ako spúšťač celej zápletky a Cole musí robiť problémy. Tieto postavy sa držia zaužívaných klišé a ich charaktery, ako aj konanie sa dá odhadnúť. Celkovo sa jedná o slabý horor, ktorý v skutočnosti hororom ani nie je. Celé to stojí len na dramatickej linke, ktorá je dobre zvládnutá, ale tá, ktorá mala byť hlavnou, teda hororová linka, nestojí za nič.

HERCI a HUDBA

   Jedinou, ktorá tu niečo hrá je Lauren Cohan, ktorá ukázala, že okrem seriálu The Walking Dead (2010) by sa v budúcnosti mohla presadiť aj v celovečerných filmoch. Samozrejme nepredvádza tu nejaký veľký herecký výkon, ale nemožno jej uprieť to, že dramatické scény zvláda. Hudbu k filmu zložil Bear McCreary. Rovnako ako pri jeho nedávnom počine, keď skladal hudbu pre horor The Forest (2016), tak aj tu platí, že sa mu podarilo vystihnúť atmosféru a prostredie v ktorom sa dej odohráva, akurát tentoraz prostredie Japonska a lesa vymenila Veľká Británia a dom. Skladbám nechýbajú dramaticko-hororové motívy a snažia sa podporovať celkovú atmosféru, ale režisér to nedokázal zúročiť. Za najlepšie skladby považujem tieto: The Attic a Come Play Pretty Greta. Tento skladateľ nehodlá v tomto roku zvoľniť tempo o čom svedčí, že už o pár dní, bude mať v amerických kinách premiéru ďalšie dielo, ku ktorému komponoval hudbu, jedná sa o sci-fi thriller 10 Cloverfield Lane (2016).[2]


HODNOTENIE

37%


[1] Jedná sa totiž o prequel a zároveň spin-off tohto hororu.
[2] Ide o „sequel“ hororu Cloverfield (2008).

26. 2. 2016

Union Station (1950)

   V roku 1950 mali premiéru hneď dve noirové snímky, ktoré režíroval Rudolph Maté. Najprv, na konci apríla, bol uvedený noir D.O.A. (1950), no a potom, na začiatku októbra, do kín zavítal práve noir Union Station (1950).

STORY LINE

   Jedným z charakteristických znakov noirových snímok, pokiaľ ide o prostredie je to, že boli situované do ulíc amerických veľkomiest, ako Los Angeles, New York alebo San Francisco. V tomto prípade je to síce Chicago, ale samotný dej sa z väčšej časti odohráva na železničnom nádraží.[1] Vlaky, tisícky neznámych ľudí križujúcich nádražie každý deň a taktiež prostredie samotného nádražia, toto všetko vytvára jedinečnú a pôsobivú noirovú atmosféru, ktorá slúži ako odrazový mostík pre vytvorenie napätia a rozohratie pútavej zápletky. Maté mal s noirovými dielami značné skúsenosti, už ako kameraman sa totiž podieľal na počinoch Gilda (1946) alebo The Lady from Shanghai (1947). Ako režisér zase stál za dvomi snímkami spomínanými v úvode. Najväčšou prednosťou tohto diela, okrem spomínaného prostredia, je ešte aj jeho rýchle rozprávanie. Po veľmi kratučkom úvode, nepočítajúc úvodné titulky je divák doslova vhodný do víru udalostí, kde jedna situácia strieda druhú. Divák sa tak s dejom, ako aj samotnými postavami oboznamuje postupne až v priebehu deja. Takto nastavené tempo sa pochopiteľne nedá udržať po celý čas a skôr, či neskôr musí spomaliť, aby dostal priestor príbeh a postavy, tu sa to udeje až v záverečnej polhodinke. Rýchle rozprávanie je dvojsečná zbraň a dielu môže, ako pomôcť, tak aj uškodiť. Na jednej strane je to pozitívum, pretože už hneď od začiatku sa prechádza priamo k veci, ničím sa nezdržuje, ani predstavovaním postáv, uvedením do príbehu alebo rôznymi zbytočnými dejovými odbočkami, hoci v tomto prípade to v druhej časti neplatí, keďže je tu „povinná“ romantická linka. Na druhej to so sebou prináša aj negatívum, pretože mnohé veci sa udejú veľmi rýchlo a významnú rolu v nich zohráva možno až príliš veľa náhody a šťastia (napr. hneď v úvode hlavná hrdinka vidí muža so zbraňou a hneď to ide nahlásiť, pretože je to podľa nej zločinec). Po príbehovej stránke možno povedať, že tento režisérov počin má jednoduchšiu a priamočiarejšiu zápletku než jeho predchádzajúcich noir D.O.A. (1950), ktorý bol v tomto oveľa viac originálnejším. Napriek tomu Union Station (1950) nechýba v prvej polovici dávka napätia, skvelá železničná atmosféra (scéna sledovania vo vlaku a scény na nádraží sú skvelo natočené), niekoľko menších zvratov a zopár originálnych scén, ako napr. stádo alebo „nehoda“ s prichádzajúcim vlakom. Druhá časť pokiaľ ide o napätie, atmosféru a originálne scény tak nielenže nepokračuje ďalej v rozvíjaní, ale v podstate ich úplne odignoruje a na ich miesto nastupuje romantická linka a celý príbeh je naťahovaný, kde sa dá, len aby bola splnená celovečerná minutáž. Vymeniť niečo, čo funguje, za niečo, čo nemusí, je odvážny a riskantný krok a ako sa to nakoniec ukázalo, nebolo to správne riešenie. Samotný záver mi prišiel dosť slabý a rozhodne by som si vedel predstaviť lepšie miesto zakončenia než bol tunel, či už tam, kde to všetko odštartovalo (vlak) alebo na mieste, kde sme boli väčšinu deja (železničné nádražie). Napriek tomu si myslím, že je to jeden z tých noirov, ktorý možno označiť ako príjemne prekvapenie, pretože sa jedná o málo známy kúsok a ak nemá divák žiadne resp. len malé očakávania, tak môže toho od tohto filmu dostať celkom dosť a tiež baviť sa. K tomu dopomáha aj vhodne zvolená minutáž, čítajúca 80 minút, vďaka čomu ubehne pomerne rýchlo. Z postáv je najzaujímavejším bezpochyby hlavný hrdina, železničný detektív William Calhoun. Ten zosobňuje typického noirového predstaviteľa, ktorému nechýba cynizmus, charizma a je to tvrdý drsňák. Z ostatných postáv zaujme ešte inšpektor Donnely. Joyce je tu len kvôli romantickej linke, Marge by tu dokonca vôbec nemusela byť, no a zloduchovia sú nevýrazní a už vôbec o nich nemožno hovoriť, ako o vyrovnaných protivníkoch hlavného hrdinu. Celkovo sa jedná o nadpriemerný noir, ktorého najväčšími prednosťami sú netradičné, ale za to atmosférické miesto zápletky (železničné nádražie) a takisto svižné tempo, avšak latku nastavenú v prvej časti si nedokáže udržať a doslova ju sám pod sebou spíli v tej druhej.  

HERCI

   Z hercov tu hrá v podstate len William Holden. Ten je vo svojej úlohe perfektný a tak nás len môže mrzieť, že nehral vo viac noirových filmoch, pretože charizmu a typovo sa do tohto žánru náramne hodil. Nancy Olson slabota a povedal by som, že v jednom z najznámejších noirov, paradoxne z toho istého roku, Sunset Blvd. (1950), podala omnoho lepší výkon.[2] Jan Sterling trestuhodne nevyužitá. Ona už svojim výzorom bola predurčená do úloh femme fatale, ale jedine režisér Billy Wilder to dokázal naplno využiť.[3] Tu sa objaví len v troch, navyše krátkych, scénach a ešte k tomu v úlohe, ktorá je zbytočnou a dokonca to ani nie je femme fatale, pretože táto postava v tomto noire úplne absentuje. Barry Fitzgerald si len „zopakoval“ svoju úlohu z noiru The Naked City (1948). 


HODNOTENIE

65%


[1] V skutočnosti nakrúcanie neprebiehalo v Chicago Union Station, ale na Los Angeles Union Station.
[2] Mimochodom v Sunset Blvd. (1950) si okrem nej zahral aj Holden, kde taktiež vytvorili zamilovanú dvojicu.
[3] Reč je o noire Ace in the Hole (1951).

22. 2. 2016

Letyat zhuravli (1957)

   Prevláda mylná predstava, že ruská resp. sovietska kinematografia bola od konca 20-tych rokov až do začiatku 90-tych rokov len o ideologických alebo propagandistických dielach. Existuje však množstvo snímok z tohto obdobia, ktoré ideológiu a propagandu obsahujú len minimálne alebo sa v nich dokonca vôbec nevyskytuje. Takýchto prípadov by sme mohli nájsť takmer v každom filmovom žánri a výnimkou nie je ani ten vojnový, kde jedným z jeho zástupcov je práve vojnová dráma Letyat zhuravli (1957).

STORY LINE

   Mnohé ruské (sovietske) vojnové diela z 50-tych rokov sa držali zaužívanej šablóny, ktorá oslavovala hrdinstvo, kolektívneho ducha a jednotlivec tu predstavoval väčšinu. Ku koncu 50-tych rokov, ale prichádza do tohto žánru zmena, v podobe počinov, ktoré sa dovtedajší vzorec snažia narúšať alebo ho úplne ignorovať. Režisér filmu Mikhail Kalatozov  mal s vojnovým žánrom bohaté skúsenosti už pred týmto počinom, keď ich režíroval až 4.[1] Žiadny z nich sa ale nemôže svojou kvalitou vyrovnať Letyat zhuravli (1957), pretože jednak sú až príliš zaťažené dobou v ktorej vznikli (prítomná ideológia) a jednak vo vtedajšom období (30-te resp. 40-te roky) bolo natočených niekoľko desiatok podobných snímok a tie sa od seba svojim spracovaním a kvalitou výraznejšie neodlišovali. Uvedenie tohto diela, Letyat zhuravli (1957), prinieslo nový, svieži vietor nielen do vojnového žánru, ale v určitom zmysle aj do celej ruskej (sovietskej) kinematografie.[2] Jednou zo zmien bol individualizmus. Jedinci, konkrétne zamilovaný pár Veronika a Boris, tentoraz už nepredstavujú kolektívnych hrdinov, nie sú nositeľmi žiadnej ideológie alebo propagandy, ba dokonca ich nemožno označiť ani za symboly resp. vzory, či už ženskosti (Veronika) alebo mužnosti (Boris). Obidvaja reprezentujú normálnych, obyčajných ľudí, ktorí prežívajú svoje vlastné radosti, starosti a trápenia. Ich príbeh by sa dal charakterizovať ako jeden z mnohých, ktoré sa počas Druhej svetovej vojny stali. Kalatozov sa na tomto príklade snažil ukázať, ako vojna zasiahla do života mladých ľudí a ako im ich zmenila. Ďalšou novinkou bol umelecký vklad. Jednalo sa o rozprávanie pomocou rôznych metafor, obrazov a výjavov alebo natočenie jednotlivých scén, ktoré v sebe niesli nejaké posolstvo, skrytý význam a filozofickú myšlienku. (napr. hra na klavír v kontraste s hučiacou sirénou alebo predstava resp. vízia hlavného hrdinu). No a v neposlednom rade to bolo aj nové využitie technických vecí, najmä čo to týkalo práce s kamerou a strihom (napr. hneď v úvode, keď kamera prechádza jednotlivými poschodiami alebo roztrasená a „zmätená“ kamera pri odchoce z nemocnice).[3]


   Akčných scén je tu iba zopár a sú nakrútené v komornom duchu. Kto teda očakáva nejakú veľkú akciu, v podobe bitiek bude pravdepodobne dosť sklamaný, pretože toto je iný typ vojnovej drámy, kde ide v prvom rade o príbeh a postavy, navyše na samotný front sa dostaneme len veľmi málo. Pozornosť sa zameriava predovšetkým na to, ako sa vojna odrazila na ľuďoch a ich životoch v zázemí. Po príbehovej stránke sa jedná o silnú a pôsobivú drámu. Počiatočnú optimisticko-romantickú atmosféru a náladu vystrieda vážnosť a snaha o vyobrazenie skutočných pomerov, ktoré za vojny panovali. Tento prerod môže niekto považovať za náhly, ba až skratkovitý, ale nemožno mu uprieť to, že je spravený citlivo a uveriteľne. Zobrazenie vtedajšej doby sa dotýka hlavne ľudí v zázemí, ktorí to mnohokrát mali oveľa ťažšie než vojaci priamo na fronte, pretože okrem každodenného prežitia museli čeliť aj ďalším faktorom (nálety resp. bombardovanie, permanentný strach o svojich blízkych bojujúcich na fronte alebo postaranie sa o svoju rodinu). Táto snímka bez príkras ukazuje ako sa vtedy žilo na „domácej“ fronte a čo museli civilisti prežívať. Prvej polovici možno vyčítať absenciu silnejších scén, ale vynahrádza to druhá polovica, ktorá obsahuje hneď niekoľko scén plných emócii (napr. nemocnica, čítanie listu, konfrontácia Fyodora a Marka alebo návšteva spolubojovníka). Z postáv je najprepracovanejšou a tiež najzaujímavejšou Veronika, ktorá si tu ako jediná prejde určitým vývojom. Jej postava tu dostáva najviac priestoru, čo je logické a pochopiteľné, ale je škoda, že niečo podobné nespravili tvorcovia aj s Borisom. U neho by som určite privítal viac scén z fronty a teraz nemyslím nejaké boje, ale skôr dialógy v ktorých spomína na svoju milú, rodinu a domov, po prípade nejaké jeho dilemy a úvahy nad možno dezerciou. Ostatné postavy majú prekvapivo taktiež čo ponúknuť, aj keď moc priestoru nedostávajú, či už je to Fyodor, Mark alebo Babushka. Celkovo sa jedná o výbornú vojnovú drámu a zároveň jeden z dôkazov toho, že ruská (sovietska) kinematografia má tiež zaujímavé klenoty, ktoré môžu smelo konkurovať iným, zahraničným kúskom.

HERCI a HUDBA

   Tatyana Samoylova vo svojej prvej hlavnej úlohe a hneď tej najznámejšej.[4] Práve ona tu podáva najlepší výkon, pretože je zaujímavé sledovať premenu jej postavy a čím všetkým si musí prejsť a s tým samozrejme sú spojené aj rôzne emócie, ktoré sa v jej tvári a výkone uveriteľne odrážajú. Ostatní herci nie že by nevynikali, ale na rozdiel od nej nemajú takú príležitosť a hlavne priestor strhnúť pozornosť. Napriek tomu sa všetci do svojich úloh hodia a pôsobia v nich prirodzene. Hudbu k filmu zložil Moisey Vaynberg, ktorý vytvoril prevažne klavírne skladby, niektoré z nich neurazia a iné zase nenadchnú, každopádne, keby hudbu skomponoval legendárny skladateľ Dmitri Shostakovich, ktorý s režisérom spolupracoval na predchádzajúcom projekte, Pervyy eshelon (1955), tak výsledok by bol omnoho lepší.


HODNOTENIE

84%


[1] Boli to: Lursmani cheqmashi (1931), Valeriy Chkalov (1941), Nepobedimye (1942) a Pervyy eshelon (1955).
[2] K tomu však mohlo dôjsť len za priaznivej politicko-spoločenskej situácie, ktorá síce v krajine nastala už v roku 1953 smrťou J.V. Stalina, ale uvoľnenejšia atmosféra a podmienky pre filmárov nastali až o tri roky neskôr, v roku 1956, kedy v ZSSR začína obdobie destalinizácie.
[3] Tento nový prístup (individualizmus, umeleckosť alebo prácu s technickými vecami) je možné nájsť aj v ďalších počinoch, ktoré vznikli už o pár rokov neskôr, napr. Ballada o soldate (1959), Sudba cheloveka (1959) alebo Ivanovo detstvo (1962).
[4] Svoj celovečerný debut si odbil len o rok skôr, keď sa objavila vo vedľajšej úlohe v dráme Meksikanets (1956). Kalatozov ju po Letyat zhuravli (1957) obsadil do hlavnej úlohy aj vo svojom nasledujúcom počine, dobrodružnej dráme Neotpravlennoe pismo (1959).