29. 1. 2016

Le salaire de la peur (1953)

   Francúzsky režisér Henri-Georges Clouzot získal uznanie predovšetkým kvôli dvom svojim snímkam. V roku 1955 mal premiéru hororový noir Les diaboliques (1955), avšak dva roky predtým sa do kín dostal práve dobrodružný thriller Le salaire de la peur (1953).

STORY LINE

   Najväčšími prednosťami tohto diela sú jeho atmosféra, nepredvídateľnosť a práca s napätím. Clouzot s týmito zložkami vedel úspešne pracovať, o čom svedčí jeho o 10 rokov starší mysteriózny thriller Le corbeau (1943). Režisérovi sa podarilo navodiť znamenitú atmosféru. V prvej polovici sa kladie dôraz na vykreslenie prostredia do ktorého je celý dej zasadený. Ním je izolované mestečko v Južnej Amerike, ktoré je obklopené púšťou a jeho jediným spojením so svetom je iba malé letisko. Clouzot nám zobrazuje každodenný život v tomto mestečku a aké je to uviaznuť tu, takmer bez možnosti odísť z tohto miesta. Neznesiteľné horúčavy, všadeprítomný prach, piesok, špina, odrezanie od vonkajšie sveta, bezmocnosť a neutešená situácia hlavných hrdinov v podobe veľmi malej šance dostať sa odtiaľto. Musia čakať na svoju šancu, ktorá jedného dňa určite príde, ale dovtedy si krátiť čas len tak, ako sa dá. To všetko je doslova cítiť z každého jedného záberu. V druhej polovici, ktorej značná časť odohráva vo vnútri nákladiakov (miesto jazdca a spolujazdca) vytvára stiesnenú atmosféru a navodzuje dojem, vďaka ktorému je samotný divák ako keby ďalším členom posádky a prežíval celú cestu spolu s postavami. K slovu sa ale okrem interiérov dostávajú aj exteriéry, kde prostredie mestečka vystriedala nehostinná príroda a s ňou spojené problémy (zlý stav ciest alebo rôzne prírodné prekážky). Nepredvídateľnosť je záležitosťou len druhej časti a kvôli nej je nasledujúci vývoj len veľmi ťažko odhadnuteľný. Režisér sa tu nepohráva diváckymi očakávaniami, ale rovnako, ako svojich hrdinov, tak aj samotných divákov stavia pred neočakávané situácie. „Čo bude ďalej nasledovať?“ alebo „Čo príde potom?“ To budú asi najčastejšie otázky, ktoré si mnohí budú klásť. No a v neposlednom rade je to práca s napätím, ktorá sa opäť vyskytuje hlavne v druhej časti. Pozoruhodné je to, že režisér tu pracuje hneď s dvomi druhmi napätia. Prvé je permanentné, teda po celú dobu prítomné (nitroglycerín) a druhé je dočasné, vyskytujúce sa v konkrétnych pasážach (prekonávanie jednotlivých prekážok). Napätie posilňuje aj dômyselná práca s kamerou a strihom. Mnohé scény (drevená plošina, balvan alebo vytekajúci olej) tak dokážu oveľa viac vyniknúť a lepšie zapôsobia na diváka.


   Po príbehovej stránke ide o snímku zloženú z dvoch rozdielnych častí a žánrov. Prvá je drámou o ľuďoch a pomeroch panujúcich na „samom konci sveta“ odkiaľ bez peňazí niet úniku. Taktiež je tu zobrazená chudoba a slabé sociálne pomery, ktoré reflektujú vtedajší stav väčšiny juhoamerických miest.[1] Druhá je napínavým dobrodružným thrillerom, ktorý sleduje skupinku mužov, ktorí sa neboja nasadiť vlastné životy, len aby sa mohli z tejto diery dostať. Núdza tu ale nie je ani o drámu, ktorá sa odráža na psychike hrdinov a súvisí s malým priestorom (nákladiak), neustálou hrozbou smrti (nitroglycerín), rôznymi prekážkami a únavou. Druhá časť je navyše nepretržitou sekvenciou plnou neustáleho napätia a scén, pri ktorých sa bude zatajovať dych. Každá zo štyroch hlavných postáv môže byť pre diváka zaujímavou, či už je to Mario (bezstarostný a života užívajúci si Francúz), Jo (drsný a nebezpečný Francúz), Luigi (optimisticky naladený Talian) alebo Bimba (tajomný Nemec). Clouzot nám ich dovolí spoznávať postupne, vrátane ich minulosti a zámerov, avšak je to práve náročná a vyčerpávajúca cesta, ktorú musia absolvovať, kedy sú ich charaktery vystavené tvrdej skúške. Atraktivitu jednotlivých postáv obohacuje aj to, že nie všetci sú Francúzi, ale je tu aj Talian a Nemec. Postáv cudzincov je tu však omnoho viac a oceňujem, že režisér sa okrem francúzštiny rozhodol ponechať aj ďalšie jazyky a preto možno počuť ešte angličtinu, nemčinu, španielčinu a taliančinu. Linda je jedinou výraznou ženskou postavou v tejto snímke a zároveň jej jediným spestrením. Za výraznú slabinu by sa dalo považovať iba to, že v prvej polovici je iba jedna silná scéna (bar) a tiež to, že postava Bimba nedostane dosť priestoru v porovnaní s ostatnými tromi. Druhej polovici nemám absolútne čo vytknúť, pretože je vynikajúco zvládnutá a nedá ani na chvíľu vydýchnuť. Vôbec by mi nevadilo, keby je celý film, od začiatku až do konca, len o ceste resp. putovaní nákladiakov, pretože by sa tu určite ešte dalo prísť s ďalšími originálnymi nápadmi (prekážkami). Celkovo ide o výborný dobrodružný thriller s mrazivou atmosférou, exotickým prostredím a napätím, ktoré by sa miestami dalo krájať. V rámci režisérovej filmografie sa jedná podľa mňa o jeho najlepší počin.

HERCI a HUDBA

   Yves Montand vo svojej prvej veľkej úlohe a túto príležitosť aj náležite využíva. Do svojej úlohy sa náramne hodí a je v nej veľmi presvedčivý. Nebudem preháňať ako poviem, že ide o jednu z jeho najlepších úloh. Charles Vanel taktiež podal maximum a najzaujímavejšie je na ňom sledovať zmenu charakteru jeho postavy. Folco Lulli taktiež výborný. Véra Clouzot zase poteší mužské oko a spríjemní sledovanie celého filmu. Škoda len, že Peter van Eyck dostal málo priestoru. Hudbu k filmu zložil Georges Auric. Podobne ako v nasledujúcom režisérovom diele, Les diaboliques (1955)[2], tak aj tu zohráva hudbu len veľmi malú úlohu. Jeho skladba tu zaznie len pri úvodných titulkoch. Ďalšie skladby potom zaznejú už len z rádia v bare alebo si ich pospevujú herci. Rozhodnutie použiť alebo nepoužiť hudbu je vždy otázne. Na jednej strane jej nepoužitie mnohým scénam, v tomto prípade je to u tých napínavých, pomáha a prispieva k ich väčšiemu efektu a reálnosti. Na druhej strane jej použitie môže tieto scény ešte viac zvýrazniť, samozrejme ak ich komponuje vhodný skladateľ (nie všetci totiž vedia skladať ku každému filmovému žánru). Úvodná skladba skvele odráža prostredie Južnej Ameriky a tiež v nej nechýbajú prvky napätia, z tohto dôvodu zamrzí, že Auric nezložil aj ďalšie skladby.    


HODNOTENIE

85%


[1] Španielsko-mexický režisér Luis Buñuel natočil 3 roky predtým drámu Los olvidados (1950), kde poukázal na zlé sociálne pomery panujúce v Mexiku. Clouzot na neho ako keby nadviazal a rozšíril tento problém okrem Strednej aj na Južnú Ameriku.  
[2] Tu robil hudbu Georges Van Parys a zaznela len pri úvodných a záverečných titulkoch.

27. 1. 2016

Shichinin no samurai (1954)

   Akira Kurosawa patrí medzi najvýznamnejších japonských režisérov. V zahraničí je známy najmä vďaka svojim samurajským snímkam, ktorých natočil za svoju kariéru celkovo 9.[1] Najznámejším z nich je práve Shichinin no samurai (1954).

STORY LINE

   Prvé dva režisérove počiny Tora no o wo fumu otokotachi (1945) a Rashômon (1950), ktoré napriek tomu, že sa odohrávajú vo feudálnom Japonsku a vystupujú v nich samurajovia nemožno označiť za predstaviteľov klasických samurajských diel. Zatiaľ čo ten prvý je uchopený veľmi komorne (natočený výlučne v interiéroch), tak v prípade toho druhého možno taktiež hovoriť o komornom spracovaný (odohráva sa len na troch miestach), avšak jedná sa viac o drámu než o samurajský film, navyše zaujme predovšetkým svojou originálnou formou rozprávania (zobrazenie jednej udalosti sprostredkované prostredníctvom viacerých postáv). Za prvý režisérov samurajský epos tak možno považovať až tento, Shichinin no samurai (1954). Po technickej stránke nie je čo vytknúť. Kurosawa si dal záležať na technickom spracovaní, ktoré by som povedal, že je na vtedajšie japonské pomery na najvyššej možnej úrovni. Nakrúcalo sa až tri kamery súčasne, čo umožňovalo režisérovi, najmä pri akčných scénach, vybrať si tie najlepšie zábery. Vo filme sa nachádza množstvo nádherne spravených záberov, či už ide o tie z diaľky, kde vyniknú predovšetkým exteriéry, množstvo komparzistov a výprava alebo o tie zblízka, ktoré ponúkajú pohľad na detaily postáv resp. ich tvárí alebo súbojov. Odmietnutie režiséra nakrúcať značnú časť deja vo filmových štúdiách a uprednostniť exteriéry sa ukázalo ako šťastné rozhodnutie. V exteriéroch sa totiž nielenže naplno ukáže veľkosť filmu ako takého, ale zároveň to aj podporuje jeho autentickosť. To isté platí o výprave, ktorá zahŕňa dobové kostýmy, kompletne postavenú dedinu, desiatky koní a stovky komparzistov. Vynikajúco je zvládnutá aj choreografia jednotlivých akčných scén, ktorá je prepracovaná do najmenších detailov, kvôli tomu súboje pôsobia svižne a zároveň sú aj oku lahodiace. Atmosféru a prostredie feudálneho Japonska sa režisérovi podarilo dokonale vystihnúť a je to vidieť doslova v každej scéne. V nasledujúcich režisérových samurajských (viď. poznámka 1.), ale aj „nesamurajských“[2] snímkach, bude už toto vysoké technické spracovanie samozrejmosťou a môžeme ho brať za akýsi štandard v jeho dielach. Po príbehovej stránke sa môže zdať, že najväčšou slabinou snímky bude jej minutáž, čítajúca takmer tri a pol hodiny (cca. 210 minút), ale nie je tomu tak. Kurosawa totiž patrí medzi zopár režisérov, ktorí boli schopní vytvoriť diela o dĺžke dva a pol hodinu resp. viac, pričom vedeli pracovať s príbehom, s postavami a zároveň dokázali pre divákov spraviť svoj počin zaujímavým a udržať ich pozornosť po celý čas.[3]


   Vyhodiť nejakú konkrétnu sekvenciu alebo rovno celú pasáž by tejto snímke len ublížilo, pretože všetko tu na seba plynule nadväzuje, má svoje miesto a význam. Som presvedčený, že vynechanie čo i len jednej scény, by zmenilo význam nielen tej nasledujúcej, ale aj tej predošlej, čím by potom obe stratili na svojej sile. Toto dielo v sebe výborne kombinuje prvky dobrodružnej drámy. Priestor tak okrem akčných scén a súbojov dostáva aj zobrazenie života roľníkov, samurajov a pomerov, ktoré vtedy panovali. Práve vyobrazenie stavu vtedajšej spoločnosti sa režisérovi podarilo vykresliť veľmi vierohodne. Dokonca až tak, že divák nebude vôbec pochybovať o tom, že takéto pomery skutočne panovali vo feudálnom Japonsku. Oproti iným dielam tej doby, či už zo zahraničnej kinematografii alebo z tej japonskej, ktoré si historické pozadie dosť prikrášľovali, možno povedať, že Kurosawa urobil presne naopak a k historickým reáliám sa postavil podstatne kritickejšie a snažil sa ukázať ako sa v tej dobe naozaj žilo. Nerobí mu problém kritizovať ani roľníkov, ale ani samurajov. Vážny tón majú za úlohu aspoň odľahčovať humorné vsuvky v podobe vtipných dialógov alebo momentov. Nepôsobia tu vôbec rušivo alebo zbytočne, ale spĺňajú svoju funkciu, ktorou je pobaviť divákov. Kurosawa, podobne ako vo svojich ďalších snímkach tak aj tu filozofuje a predkladá rôzne životné múdrosti. U mnohých režisérov to pôsobí naivne, prehnane alebo samoúčelne to však Kurosawa robí veľmi sofistikovane. Núti diváka premýšľať a zamyslieť sa nad významom jednotlivých slov, navyše mnohé myšlienky z jeho diel sú aktuálne aj v dnešnej dobe. Z postáv samurajov budú pre mnohých atraktívnymi najmä dve: Kambei (líder a stratég) a Kikuchiyo (bláznivý outsider), ale podľa mňa sa sú aj ostatní samurajovia zaujímavými: Katsushirō (neskúsený začiatočník), Heihachi (srandista), Kyūzō (profesionál), Gorōbei (pravá ruka) alebo Shichirōji (šťastko). To platí aj o postavách roľníkov, ktoré majú tiež čo ponúknuť: Rikichi, Yohei, Manzō alebo Gisaku. Dalo by sa povedať, že sa jedná o jeden z mála počinov, kde každá postava má svoje miesto a nie je zbytočnou. Dokonca to platí aj o postavách banditov a ich vodcu, ktorí tu síce dostávajú pomerne dosť malý priestor, ale Kurosawa to vyriešil veľmi šikovne tým, že do centra príbehu dal postavy samurajov a roľníkov, pričom banditi predstavujú hrozbu resp. nebezpečenstvo, ktoré dá obe tieto skupiny dohromady a spojí ich proti nim. Celkovo môžem povedať, že Kurosawa natočil jednu z najlepších samurajských snímok, ktorá ani vzhľadom na minutáž (tri a pol hodinu) vôbec nenudí a myslím si, že dokáže osloviť každého diváka, aj takého, ktorý tomuto subžánru neholduje.

HERCI a HUDBA

   Kurosawa si do svojich filmov vždy vedel vybrať vhodných hercov a výnimkou nie je ani tento. Práve adekvátne obsadenie resp. zvolenie hercov je v tomto prípade rozhodujúce, keďže je tu pomerne veľké množstvo dôležitých postáv (7 samurajov a niekoľko roľníkov). Režisér vybral dobre, pretože každý herec, či už predstaviteľ samuraja alebo roľníka dáva svojej postave niečo jedinečné, ako svojim výzorom, tak aj výkonom. Toshirô Mifune tu predvádza ďalšiu zo svojich hereckých kreácii, ktorá je mierne podobná tej z drámy Rashômon (1950), ale nie je rovnaká! Zahanbiť sa ale nenechali ani ostatní herci ako Takashi Shimura, Daisuke Katô, Isao Kimura, Minoru Chiaki, Seiji Miyaguchi, Yoshio Inaba, Yoshio Tsuchiya, Bokuzen Hidari alebo Kamatari Fujiwara. Z veľkej časti aj kvôli ich výkonom im potom divák jednoducho musí fandiť. Hudbu k filmu zložil Fumio Hayasaka, ktorý bol režisérovým dvorným skladateľom a skomponoval hudbu pre všetky jeho filmy, ktoré vznikli v rokoch 1948 až 1954, s výnimkou drámy Shizukanaru kettô (1949), kde sa o hudbu postaral Akira Ifukube. Hayasaka vytvoril jedno zo svojich najlepších počinov, pričom sa snažil vo svojich skladbách reflektovať obdobie, v ktorom sa dej odohráva. Na to využíval dobové hudobné nástroje ako bubny, rohy alebo flauty, ale aj tie súčasné ako barytón, saxofón alebo violončelo. Nachádzajú sa tu tri hlavné motívy: banditov (napr. úvodné titulky), roľníkov (napr. zábery z roľníckeho života) a samurajov (napr. dávanie sa skupiny dokopy).


HODNOTENIE

92%


[3] Do tejto skupinky režisérov by som sem z tých nežijúcich zaradil tvorcov ako napr. Stanley Kubrick, Sergio Leone alebo William Wyler. Z tých žijúcich potom autorov ako napr. Christopher Nolan, Martin Scorsese alebo Quentin Tarantino.

23. 1. 2016

Strangers on a Train (1951)

   V kariére režiséra Alfreda Hitchcocka patrili 50-te roky medzi jeho najvýznamnejšie obdobie, kedy natočil mnohé svoje najlepšie a tiež najznámejšie snímky, ako napr. Dial M for Murder (1954), Rear Window (1954), Vertigo (1958) alebo North by Northwest (1959). Hitch však v tejto dekáde natočil ešte jedno dielo, na ktoré sa trochu pozabúda, ale svojou kvalitou sa spomínaným filmom vyrovná. Ním je práve noirový thriller Strangers on a Train (1951).

STORY LINE

   Téma dokonalej vraždy resp. zločinu bola vždy pre filmárov veľmi lákavá a už pred touto snímkou vzniklo niekoľko diel venujúcich sa tejto téme. Išlo napr. o Double Indemnity (1944) alebo The Postman Always Rings Twice (1946). Výnimkou nebol ani samotný Hitch, ktorý sa jej venoval vo svojom experimentálnom (pokus natočiť film na jeden záber) počine Rope (1948).[1] Strangers on a Train (1951) pristupuje k tejto látke odlišne a zároveň veľmi originálne. Na miesto tradičnej šablóny pozostávajúcej z 3 bodov: 1. vypracovania plánu a príprav; 2. prevedenia zločinu a 3. zahladzovania stôp a získania alibi; tu máme naopak pomerne jednoduché uchopenie, ktoré sa spolieha iba na dva základné faktory, a to: 1. na náhodu (stretnutie dvoch neznámych osôb na jednom mieste, v tomto prípade vo vlaku) a 2. na výmenu (vzájomná výpomoc). Jedno náhodné stretnutie, žiadna spojitosť medzi hlavnými hrdinami a prehodenie vrážd robí z tohto námetu dokonalosť a jednoduchosť v jednom. Nebyť však Hitchcocka, tak by táto snímka zrejme nielen stratila na svojich kvalitách, ale taktiež by bola ešte viac zabudnutá. Jemu sa totiž podarilo vytvoriť okrem noirovej atmosféry a vizuálu aj poriadnu dávku napätia, čím potvrdil, že prezývka majster napätia mu patrí plným právom. Z diel, ktoré som spomínal úplne na začiatku, je práca s napätím najviditeľnejšia práve v tomto. Hitch si zrejme uvedomoval, že teraz nemá k dispozícii také veľké herecké hviezdy (platí to najmä o hlavnom hercovi a hlavnej herečke), ktoré by potiahli príbeh a preto mu nezostávalo nič iné len sa spoliehať na originálny námet, napätie a vizuál. A podarilo sa mu to úspešne zvládnuť, pretože dokáže udržať divákovi pozornosť od začiatku až do konca a nejakú výraznú slabinu by sme v týchto troch zložkách hľadali len veľmi ťažko. Originálny námet nespočíva len v samotnej tematike dokonalej vraždy resp. zločinu, ale aj v jej kombinácii s inou látkou, pre Hitchcocka veľmi obľúbenou, o nespravodlivo obvinenom mužovi, ktorý v snahe očistiť svoje meno musí odhaliť pravého vinníka.


   Režisér, ktorý sa vo svojej kariére mnohokrát venoval tomuto námetu, ho opäť uchopil veľmi jedinečným spôsobom, vďaka ktorému sa odlišuje od ostatných jeho počinov. Napätie by sa na mnohých miestach dalo doslova krájať (Bruno prenasledujúci Miriam, Guy v Brunovom dome alebo záver) a kvôli tomu, že tu zohráva jednu z dôležitých úloh, tak spojenie napínavý thriller platí v tomto prípade hneď niekoľkonásobne. Vizuál so sebou prináša typický noirový prvok a to hru so svetlom a tieňmi. Stačí len vhodne natočená scéna, pričom môže byť aj bez akýchkoľvek dialógov (Bruno čakajúci v noci na Guya pred domom, Bruno stojaci pri Jeffersonovom pamätníku alebo Bruno sledujúci Guya na miesto tenisového zápasu) a docieli sa presne tá správna atmosféra, ktorá je potrebná. Po príbehovej stránke nie je čo vytknúť, keďže tu všetko šľape presne ako hodinky, nuda alebo hluché miesta rozhodne nehrozia. Rád by som však upozornil na to, že existujú dve verzie filmu. Jedna, označená ako tzv. hollywoodska má 96 minút a druhá, britská má 98 minút. Mne osobne prišla lepšie práve tá britská verzia, ktorá niektoré scény (prekĺznutie Guya z vlastného domu) a dialógy (rozhovor Bruna a Guya v Brunovom kupé) o pár desiatok sekúnd predlžuje, čo si myslím, že príbeh a postavám len pomáha.[2] Postavy sú výborné, ale ich najväčšou a v podstate jedinou slabinou sú hereckí predstavitelia, to platí najmä o hlavnej mužskej (Guy) a ženskej (Anne) postave. Do popredia sa preto prekvapivo dostávajú vedľajšie postavy Bruno, Barbara a Miriam. Bruno je typickým predstaviteľom noirových anti-hrdinov, akých v 50-tych rokoch vzniklo niekoľko a častokrát, ako sa to stalo aj v tomto prípade, dokázali zatieniť hlavného hrdinu.[3] Miriam je zase typickou femme fatale, u ktorej síce o krásne môžeme polemizovať, avšak o tom, že je to riadna mrcha, nemôže byť žiadnych pochýb. Barbara predstavuje vtipnú postavu, ktorá to na správnych miestach vhodne odľahčuje kvôli tomu, že povie na rovinu to, čo si myslí. Celkovo ide o výborný noir, ktorý sa už len pre originálnu zápletku rozhodne oplatí vidieť. V rámci režisérovej filmografie sa jedná o počin, ktorý patrí minimálne medzi jeho 5-6 najlepších.  

HERCI a HUDBA

   Farley Granger si zahral hlavnú úlohu už v predošlej režisérovej snímke Rope (1948). Podobne ako tam ho zatienil vedľajší herec James Stewart, tak to isté ho postihlo aj tu. Vo svojej úlohe vôbec nepôsobí prirodzene a uvoľnene, ale hrá dosť kŕčovito. Chýba mu väčšia charizma a preto je len prirodzené, že vo finálnom výsledku divák viac fandí záporákovi než jemu. V jeho úlohe by som si vedel predstaviť aj iných hercov, ako napr. Montgomery Clift, Tony Curtis alebo Rock Hudson[4] by sa do hlavnej úlohy hodili viac než Granger a to nielen čo sa týka ich hereckých kvalít, ale aj výzorom by im rola mladej tenisovej hviezdy sadla ako uliata. Hitch mal po väčšinu svojej kariéry šťastie na obsadenie hlavnej herečky, či už išlo o Madeleine Carroll, Ingrid Bergman, Grace Kelly alebo Kim Novak. Toto dielo je jeden z tých mala príkladov toho, kedy sa mu to nepodarilo. Ruth Roman chýba väčšia iskra a podobne ako Granger nedokáže dať vierohodne najavo svoje emócie, aj v jej prípade je to viac silené, než prirodzené. Robert Walker vo svojej najlepšej a životnej úlohe. Dokonale sa zhostil svojej role a v každej scéne, v ktorej sa objaví, automaticky strháva na seba pozornosť. V niektorých scénach to pritom docieli bez použitia dialógov a vystačí si iba s mimikou tváre, podľa ktorej je poznať jeho emócie a zámery. Určite nebudem preháňať ak poviem, že svojim výkonom sa zaraďuje ako medzi najlepších noirových zloduchov, tak aj medzi najlepších zločincov v Hitchcockových filmoch. Veľká škoda, že necelé dva mesiace po premiére tohto filmu sa jeho opätovne naštartovaná kariéra musel náhle skončiť, keďže Walker vo veku 32 rokov predčasne zomrel na alergickú reakciu. Z ďalších hercov stojí za zmienku už len režisérova dcéra Patricia Hitchcock, ktorá bola taktiež jedným z príjemných prekvapení a bola rozhodne lepšie než Ruth Gordon. Hudbu k filmu zložil Dimitri Tiomkin. Jednalo sa o jeho druhú zo štyroch režisérových snímok ku ktorým komponoval hudbu.[5] S výnimkou hlavnej témy nestojí za pozornosť žiadna iná skladba, ale v podstate to možno povedať o všetkých štyroch Hitchových dielach ku ktorým skladal. Omnoho lepšie by sa tu hodil Bernard Herrmann, ktorý s režisérom o 4 roky neskôr nadviazal úspešnú a veľmi plodnú spoluprácu. Herrmann nemal problém zložiť hudbu k akémukoľvek žánru, ani k noiru. Dôkazom toho môžu byť jeho skladby pre noir z toho istého roku, s názvom On Dangerous Ground (1951).


HODNOTENIE

88%


[1] Neskôr sa tejto tematike venoval ešte v Dial M for Murder (1954).
[2] Odlišný je taktiež aj záver oboch verzii. Hollywoodska sa končí vtipnou scénou vo vlaku, zatiaľ čo v britskej príde koniec o jednu scénu skôr, keď Guy telefonuje s Anne.
[3] Týka sa to záporných hrdinov v noiroch ako napr. Suddenly (1954), The Desperate Hours (1955), The Night of the Hunter (1955) alebo The Lineup (1958).
[4] Clift spolupracoval s Hitchcockom o dva roky neskôr, na thrillery I Confess (1953). Curtis a Hudson sa zase narodili v rovnakom roku ako Granger.
[5] Ďalšími boli Shadow of a Doubt (1943), I Confess (1953)Dial M for Murder (1954).