27. 11. 2015

Roxie Hart (1942)

   V priebehu 30-tych rokov vznikol v americkej filmovej tvorbe nový podžáner komédie a to tzv. bláznivé romantické komédie, známe aj pod označením screwball komédie. Ich charakteristickými znakmi boli napr. rýchle dialógové výmeny medzi hercami,  rôzne nedorozumenia a až absurdné situácie do ktorých sa hlavní hrdinovia dostanú alebo dvojzmyselné dialógy. Tieto screwball komédie zažívali svoje zlaté obdobie nielen v tejto, ale aj v nasledujúcej, dekáde, v 40-tych rokoch. Klasické komédie sa však úplne nevytratili a naďalej sa natáčali. Jednou z nich je práve aj Roxie Hart (1942).

STORY LINE

   Roxie Hart (1942) nadväzuje na komédie ako napr. The Front Page (1931) resp. jej screwballový remake His Friday Girl (1940)[1] alebo Love Is News (1937) a vtipnou formou nahliada na novinárčinu. Zobrazuje akú veľkú moc už v tom období (dej sa odohráva v roku 1927) mali médiá, presnejšie noviny, keď aj z obyčajných núl neraz dokázali spraviť hviezdy. Túto kritiku sa však výborne podarilo zamaskovať do mnohých scén, ktoré sú síce v prvom rade vtipné, ale zároveň v nich divák dokáže rozpoznať to, čo autori nimi vlastne chceli povedať. Narážky sa nevyhli ani právnemu systému, od samotných právnikov (obhajcovi je jedno, či je jeho klienta vinná alebo nevinná, dôležité sú peniaze), až po porotu (obhajca sa v jednej scéne pomýli a porotu nazve publikom, čo však trefne vystihuje ich úlohu v deji). Najväčšou prednosťou tohto diela je bezpochyby to, že sa nesnaží moralizovať, ale plní si svoju hlavnú úlohu, ktorou je diváka baviť. Vtipných scén je tu mnoho, niektoré pobavia viac, iné zase menej, ale nuda rozhodne nehrozí. Dozorkyňa oddeľujúca dva väzenkyne, viaceré scény medzi Roxie a jej obhajcom alebo väčšina scén na súde, to je len stručné vymenovanie toho najlepšieho (najvtipnejšieho). Režisér tejto snímky William A. Wellman mal skúsenosti s klasickými komédiami už predtým, keď natočil diela ako napr. Nothing Sacred (1937) alebo Reaching for the Sun (1941). V rámci jeho filmografie je Roxie Hart (1942) pokiaľ ide o komédie určite jeho najlepším filmom, ale napriek tomu som presvedčený, že režiséri, ako napr. Ernst Lubitsch, Billy Wilder alebo Preston Sturges by to natočili ešte lepšie a ešte viac vtipnejšie.


   Samozrejme potom by to bola asi viac screwball než klasická komédia, ale práve to tu podľa mňa chýba. Všetko čo robí screwball jedinečným a vtipným by sa tu vzhľadom na príbeh a postavy náramne hodilo a tanečné čísla by potom boli už len povestnou čerešničkou na torte. Po príbehovej stránke ide o komédiu, ktorá baví po celý čas a s výnimkou úvodu a romantickej linky, nemá takmer žiadne slabé miesto a čo je najdôležitejšie ani nenudí, navyše minutáž čítajúca 75 minút k tomu ani žiadnu možnosť nedáva a dej rýchlo ubehne. Postávam kraľuje ako inak samotná Roxie, ktorá je správne drzá, drsná (bitka s novinárom alebo bitka so spoluväzenkyňou) a tiež vie byť veľmi vtipná. Napriek tomu, že tvorcovia museli vzhľadom na tzv. Produkčný kódex pozmeniť hlavnú hrdinku, tak možno skonštatovať, že filmu to vôbec neubralo na jeho kvalitách, práve naopak.[2] Billy Flynn má veľmi svojskú predstavu o vinne resp. nevinne a vtipne, ale za to verne odráža skutočný charakter mnohých právnikov a to nielen vo vtedajšej dobe. „Pracovná“ chémia medzi ním, čo by obhajcom a Roxy ako jeho klientkou funguje dokonale. Čo naopak nefunguje je iskrenie medzi Homerom a Roxy, ktoré padá na jeho hereckom predstaviteľom. Ten totiž nemá potrebnú charizmu a je nevýrazný až tak, že ho dokážu zatieniť nielen vedľajšie, ale dokonca aj menšie postavy a to už je čo povedať. Jake Callahan, reprezentuje zase pravú tvár každého novinára, pre ktorého je príbeh na prvom mieste. Z ďalších postáv sú zaujímavé ešte dozorkyňa Morton, Babe a Amos, manžel Roxy. Celkovo ide o kvalitnú komédiu s množstvom humorných scén a postáv, ktorej by však rozhodne prospelo, keby bola natočená ako screwball komédia.    

HERCI

   Ginger Rogers potvrdzuje aké dôležité je do úlohy obsadiť vhodnú herečku. V tejto chvíli ma nenapadá žiadna iná herečka z toho obdobia, ktorá by sa do úlohy Roxie hodila a vedela ju zahrať lepšie. Ginger ako komediálna a muzikálová herečka tu zúročila svoje bohaté skúsenosti a podala jeden zo svojich najlepších nemuzikálových výkonov. Svojej postave dokázala dodať vtip, svojský šarm a vyjadrovanie. No a samozrejme chýbať nemôžu ani dve tanečné čísla, v ktorých dáva pripomínať svoju úspešnú muzikálovú kariéru z 30-tych rokov. Prvá je omnoho viac choreograficky prepracovanejšia, zatiaľ čo to tá druhá je síce skromnejšia, ale zaujme tým, že je natočená na jeden záber. Adolphe Menjou podáva tiež bravúrny výkon a ani jemu nie je humor cudzí. Spolu s Ginger vytvára výbornú dvojku medzi ktorou to po pracovnej stránke náramne klape. George Montgomery sa do svojej úlohy nehodí, pretože jednak je nevýrazný a jednak to medzi ním a Ginger na plátne neiskrí. Alan Ladd, Vincent Price, Cornel Wilde a to som menoval iba tých menej známych, tí všetci by sa sem určite hodili lepšie než Montgomery. Z ďalších hercov zaujme ešte George Chandler ako manžel hlavnej hrdinky.


HODNOTENIE

79%


[1] Neskôr vznikli ešte dva jej remaky a to The Front Page (1974) a Switching Channels (1988).
[2] Na rozdiel od divadelnej predlohy bola Roxie Hart bola v divadelnej predlohe vinná zo zločinu, ale vzhľadom na platný Produkčný kódex, ktorý v amerických filmoch upravoval morálne zásady, bola jej postava vo filmovej verzii nevinná.

24. 11. 2015

Rancho Notorious (1952)

   V roku 1952 uviedol režisér Fritz Lang do kín hneď dve svoje diela. V júni do nich zavítala noirová dráma Clash by Night (1952), avšak ešte predtým, v marci, mal premiéru práve western Rancho Notorious (1952).

STORY LINE

   Lang mal skúsenosti s westernovým žánrom už pred touto snímkou, keď najprv natočil The Return of Frank James (1940)[1] a rok neskôr ešte Western Union (1941). V oboch prípadoch však ide o priemerné počiny, ktorým chýba výraznejší režisérov rukopis a pôsobia dojmom, ako keby ich natočil objednávku štúdia resp. v snahe zapáčiť sa im. Nechýba v nich totiž veľká miera naivity, povinná romantika, charaktery postáv nie sú vôbec uveriteľné a tiež zbytočné dejové odbočky, ktoré príbeh nikam neposúvajú, ale práve naopak ho naťahujú. V podstate tak ide o priemerné westernové filmy, ktoré ničím nevynikajú a akých sa v USA v 40-tych rokoch natočili desiatky. Zároveň sú presným opakom filmov, aké Lang točil už o dekádu skôr, v 30-tych rokoch.[2] Na základe týchto dvoch počinov by sa mohlo zdať, že tento filmový žáner nie je pre Langa vhodným, ale Rancho Notorious (1952) to aspoň sčasti vyvracia. Prvá polovica je príbehovo výborne zvládnutá, nechýbajú tu pôsobivé (bitka v holičstve) a vtipné (preteky v bare) scény, avšak tomu všetkému dominuje netradičné uchopenie, pretože spočiatku nejde o klasický revenge movie, ale práve naopak, pred divákom, rovnako ako pred hlavným hrdinom, sa všetky informácie odhaľujú postupne. Vytvára to tú správnu tajomnú atmosféru, ktorá sa sem hodí a napomáha celej snímke. Druhá časť s touto atmosférou už nepracuje, čo je veľká škoda a navyše svojou kvalitou skĺzava nielen k typickým westernom z tohto obdobiam, ale aj k režisérovým predchádzajúcim dvom westernovým počinom. Scénu, ktorá by dokázala zaujať tu nie je žiadna a aj záverečný duel je nezaujímavý a spracovaný bez potrebného dôrazu. Opäť je tu povinná romantika, ale tentoraz vôbec nefunguje, pretože dopláca na chýbajúcu chémiu medzi hlavnými predstaviteľmi.


   Za jediné pozitívum sa v tejto časti dá považovať len jej minutáž, keďže celý film má 90 minút, tak je to niečo okolo polovice z tejto dĺžky, čo ubehne pomerne rýchlo. Po príbehovej stránke možno skonštatovať, že sľubne rozvíjajúcu sa prvú polovicu zavŕšila druhá, ktorá je po scenáristickej stránke dosť nezvládnutá. Množstvo zaujímavých otázok zostalo nezodpovedaných, ako napr. nápad s rančom, jeho začiatky a prečo stojí na jeho čele žena. Postávam chýbajú väčšie emócie, ale za to môžu samotní herci. Altar Keane je najzaujímavejšou postavou v celom filme a to najmä preto, že drsné ženy vo westernoch sú vcelku ojedinelými a do roku 1952 bolo takýchto diel natočených veľmi málo.[3] Zamrzí, že nedostala v tom drsnejšom svetle viac priestoru, jej prerod od barovej speváčky k drsnej žene stojacej na čele ranča by si zaslúžil, keď už nie samostatný film, tak aspoň väčšiu pozornosť. Vern Haskell je zase pre zmenu najslabšou postavou. Jednak preto, že ho mal stvárniť úplne iný herec a jednak preto, že sa jeho charakteru nevenuje dostatočná pozornosť (v prvej časti sa dej sústreďuje na tajomné miesto, no v druhej zase na odhalenie toho vinníka). Všetky vedľajšie postavy ako Frenchy Fairmont, Mort Geary, Wilson alebo Preacher ho dokážu už len svojimi príbehmi úplne zatieniť a to je chyba. Celkovo ide o nadpriemerný western, ktorý sa síce sľubne rozbieha, ale nastavenú latku kvality si nedokáže podržať a nebyť krátkej minutáže a Langovej réžie, ktoré dokážu udržať divákovu pozornosť, tak myslím, že by sa jednalo o väčšie sklamanie. Nemyslím si však, že by Lang nevedel natočiť kvalitný western, len bohužiaľ nemal to šťastie a hlavne príležitosť. Prvé dva sú skôr štúdiové, než jeho diela a tento tretí zlyháva predovšetkým na nevyrovnaný scenár a hlavného herca. Som presvedčený, že Winchester '73 (1950), ktorý pôvodne mal režírovať, by bol práve ten pravý western pre neho.   

HERCI

   Marlene Dietrich napriek tomu, že v dobe natáčania mala už 50 rokov a mnohí by si tu určite vedeli predstaviť minimálne o 10 rokov mladšiu herečku, tak jej to ešte stále pristane, či už ide o to, kde vystupuje ako drsná žena alebo o romantické scény, no a samozrejme chýbať nemôže ani spevácke číslo. Marlene si celý film kradne len pre seba a právom, pretože nemá dôstojného hereckého partnera. Arthur Kennedy by sa tu hodil skôr do vedľajšej než do hlavnej úlohy. Nemá potrebnú charizmu a čo je najhoršie po celý čas si vystačí iba s jedným výrazom tváre. Jeho herecký prejav je nevýrazný a v jednom momente dokonca aj nevhodný. Ide o scénu, keď jeho postava „balí“ Altar, avšak v jeho tvári nemožno spozorovať romantický výraz, ale práve naopak výraz naháňajúci strach, pri ktorom vyzerá buď ako keby ju chcel zabiť alebo ako keby bol šialený. Medzi ním a Marlene nie je potrebná iskra a práve na tom padá romantická linka. Osobne by som si v hlavnej úlohe vedel predstaviť iného herca, napr. taký James Stewart, nielen kvôli spomínanému noirovému westernu Winchester '73 (1950), ale aj preto, že si s Marlene zahral vo westernovej komédii Destry Rides Again (1939), kde im to spolu náramne pristalo. Vhodným by bol tiež Glenn Ford, ktorý o rok neskôr spolupracoval s Langom na noire The Big Heat (1953), kde nemal problém stvárniť drsného chlapa túžiaceho po pomste. 


HODNOTENIE

65%


[1] Jedná sa o pokračovanie westernu Jesse James (1939), ktoré režírovali Irving Cummings a Henry King.
[3] Snáď len Jean Arthur v Arizona (1940), Jane Darwell v The Ox-Bow Incident (1943), Ella Raines v Tall in the Saddle (1944), Veronica Lake v Ramrod (1947), Anne Baxter v Yellow Sky (1948) alebo Barbara Stanwyck v The Furies (1950).

17. 11. 2015

Charade (1963)

   Úspech dvoch špionážnych thrillerov, konkrétne Hitchcockovho diela North by Northwest (1959) a prvej bondovky Dr. No (1962), odštartoval v 60-tych rokoch doslova boom podobne ladených snímok, pričom len v tejto dekáde vzniklo viac ako 100 takýchto filmov. Jedným z tých najlepších je práve Charade (1963).

STORY LINE

   Tento film býva označovaný aj ako „the best Hitchcock movie that Hitchcock never made“, teda najlepší Hitchcockov film, ktorý Hitchcock nenatočil. Toto pomenovanie trefne vystihuje celú snímku, pretože režisér Stanley Donen tu využíva hneď niekoľko prvkov, s ktorými Hitch veľmi rád pracoval. Ide o hlavnú postavu a ústrednú tematiku, kedy sa obyčajný človek, v tomto prípade žena, ktorá sa zrazu ocitá vo svete plnom rôznych konšpirácii a tajných agentov. Ďalej je to tzv. MacGuffin, ktorý tu predstavujú peniaze.[1] No a v neposlednom rade sú to zvraty, či už dejové alebo žánrové, ktorých je tu hneď niekoľko. Tie dejové sa neraz pohrávajú s diváckymi očakávaniami a držia nás tak neustále v napätí a neistote prakticky od začiatku až do konca. V súčasnosti majú filmy problém zvládnuť aj zopár zvratov, pretože buď absolútne nepôsobia prirodzene a vôbec nevyplývajú z dovtedajšieho diania alebo sú nelogické a chýba im nejaké rozumné zdôvodnenie, prečo k nim muselo prísť. Pri viacerých zvratoch je však ešte náročnejšie, pretože to musí dávať zmysel po celý čas. Charade (1963) je jedným z prvých takýchto snímkou a podarilo sa mu nastaviť latku veľmi vysoko, ktorú doteraz nikto neprekonal, aj keď tento rok sa mu, aspoň pokiaľ ide o prácu so zvratmi, podarilo priblížiť dielo Mission: Impossible - Rogue Nation (2015). Základom takéhoto filmu musí byť prirodzene silný scenár, kde všetko musí do seba zapadať a zároveň fungovať aj pri opätovných projekciách. Tiež žánrové pre zmenu vytvárajú z tohto diela originálny mix zábavnej romantickej komédie a napínavého mysteriózneho thrilleru, ktorý miestami trochu zachádza až do hororu. Oba tieto odlišné žánre (romantická komédia a mysteriózny thriller) tu spolu, na prekvapenie, fungujú výborne. Vhodne sa dopĺňajú a tiež sú dostatočne vyvážené na to, aby dokázali divákov po celú dobu nielen baviť, ale zároveň pohrávať sa s ich očakávaniami a postupne pred nimi odhaľovať jednotlivé tajomstvá.


   Pomerne časté striedanie týchto žánrov vôbec nie je otravné alebo rušivé, práve naopak, prechody medzi nimi pôsobia prirodzene a myslím si, že pre mnohým bude takáto častá zmena pripadať skôr atraktívnou než nejaké jednotvárne resp. monotónne uchopenie. Donen týmto počinom dokázal, že okrem „klasických“ a muzikálových romantických komédii[2] vedel nakrútiť aj veľmi svojskú a jedinečnú, ktorou je práve táto. Zároveň možno bezpochyby vyhlásiť, že ide o Donenov najlepší režisérsky počin. Po príbehovej stránke ide o svižne natočené dielo, ktoré je vďaka zručnej réžii pútavo natočené, veľmi rýchlo ubehne a takmer okrem záveru nemá vyložené slabé miesta. Úvod odohrávajúci sa v Alpách mi prišiel dosť zbytočný a táto snímka mohla pokojne začínať až návratom hlavnej hrdinky z dovolenky. Záveru podľa mňa chýbalo napínavejšie a dramatickejšie zakončenie týkajúce sa hlavného zloducha a teraz nemám na mysli jeho odhalenie. Žiadalo si to aj lepšie umiestnenie, prostredie divadla mi totiž neprišlo ako ideálne zvolené. Tu sa dostávam k ďalšiemu (menšiemu) problému, ktorým je zasadenie celého deja do Paríža, z ktorého sa nám jednak ukáže veľmi málo a jednak ani samotné dianie neevokuje pocit, že sa tu nachádzame. Je to dosť paradox, pretože iným americkým, či už romantickým komédiám alebo thrillerom sa takmer vždy podarilo vyvolať dôveryhodný pocit toho, kde sa príbeh odohráva. Postavám dominuje hlavné duo Regina Lampert a Peter Joshua, najmä ich slovné prestrelky a vzájomné doberanie sa stoja za to. Kto má rád americké screwballové komédie z 30-tych a 40-tych rokov, tak si určite príde na svoje, keďže táto snímka obsahuje mnoho prvkov práve z nich. Vedľajšie postavy ako Tex alebo Herman by si zaslúžili podstatne viacej priestoru, to by však muselo byť toto dielo dlhšie. To isté platí o postave inšpektora Grandpierra, ktorá sa pre zmenu v poslednej polhodine úplne vytratí, pritom ako komická postava sem zapadol. Celkovo sa jedná o výbornú romantickú komédiu vhodne doplnenú o mysteriózny thriller, ktorá nielenže pobaví, ale opiera sa o chytrý scenár plný zvratov.

HERCI a HUDBA

   Cary Grant, aj napriek tomu, že v dobe natáčania mal už 59 rokov, tak ešte stále oplýval potrebnou charizmou a šarmom. Tentoraz síce nepredvádza žiadne pohybové alebo tanečné kreácie, ako tomu bolo u starších romantických komédiách, ale jeho hlášky a humor mu zostali a fungujú stále znamenite. Audrey Hepburn je tiež výborná, ako žena vhodená do víru udalostí pôsobí veľmi uveriteľne a predovšetkým roztomilo, keď nevie, komu má veriť. Napriek 25-ročnému vekovému rozdielu medzi ňou a Grantom je ich vzájomná chémia dokonalá, vhodne sa dopĺňajú a slovné doťahovanie sa medzi nimi miestami nemá chybu. Walter Matthau bol tiež trefne obsadený a dokázal vyťažiť zo svojej postavy čo sa dalo. James Coburn a George Kennedy mohli pokojne dostať viac priestoru, pretože to boli zaujímavé charaktery, hlavne Coburn si svoju postavu náramne užíval (telefónna búdka). Hudbu k filmu zložil Henry Mancini. Soundtrack, podobne ako celý film je hravý, čo dokazuje už úvodný titulková skladba, ktorá ako keby divákom predznamenávala v akom duchu bude celý film. Môžeme tu preto nájsť množstvo motívov, od tých napínavých a tajomných (Confide In Me, Hook Fight alebo Metro Chase), cez romantické (Fatherly Talk, Notre Dame and Drip-Dry Waltz alebo Bateau Mouche), až po tanečno-zábavné (Megeve, Punch and Judy alebo Mambo Parisienne). Najlepšou skladbou je však podľa mňa hlavná téma Charade použitá nielen pri úvodných titulkoch, ale aj v iných variáciách, napr. spomínaná skladba Metro Chase.


HODNOTENIE

84%


[1] Tento termín spopularizoval Hitch ešte v 30-tych rokoch a dal by sa charakterizovať ako označenie miesta, objektu alebo osoby, ktorá je pre hlavných hrdinov veľmi podstatnou, snažia sa k nej dostať alebo ju získať, taktiež formuje ich konania a rozhodnutia, avšak pre samotný dej nie je až tak dôležitá.
[2] Spolurežíroval On the Town (1949) alebo Singin' in the Rain (1952). Sám potom natočil napr. Funny Face (1957) alebo Indiscreet (1958).