27. 10. 2015

The Invisible Man (1933)

   V roku 1933 mali premiéru dve prelomové diela v oblasti vizuálnych efektov. Najprv, v apríli, to bolo dobrodružné fantasy King Kong (1933), ktoré prvý krát na plátne predstavilo slávne monštrum. No a potom v novembri, to bol práve toto, hororové sci-fi, s názvom The Invisible Man (1933).

STORY LINE

   Jedným z filmových žánrov, ktoré formovali americkú kinematografiu v priebehu 30-tych rokov bol aj horor, ktorý na plátna kín priviedol mnohé, dnes už legendárne monštrá. Spojovacím článkom medzi nimi bolo to, že za všetkými stálo jedno a to isté filmové štúdio, Universal Pictures.[1] Všetko to odštartoval Dracula (1931), po ktorom nasledovali Frankenstein (1931), The Mummy (1932), The Invisible Man (1933) a na začiatku ďalšej dekády to zavŕšil The Wolf Man (1941).[2] Režisérom The Invisible Man (1933) bol James Whale, ktorý mal už predtým skúsenosti, ako s horormi, tak aj samotnými monštrami, keď natočil prvého Frankensteina (neskôr potom aj toho druhého). Vďaka novátorskej réžii nestratili jeho diela, vrátane tejto snímky, na pôsobnosti ani dnes, po viac ako 80-tych rokoch a hoci v súčasnosti už nikoho nevydesia alebo nešokujú, tak stále sa jedná o kvalitné počiny, ktoré prevyšovali svoju vtedajšiu konkurenciu. V tomto prípade nešlo len o revolučné triky, ale týkalo sa to aj iných, rovnako dôležitých vecí. Prvou bol príbeh, kde divák na začiatku určite očakáva, že uvidí, ako hlavný hrdina sérum neviditeľnosti objaví, ale Whale ho už tu prekvapuje tým, že dej sa odohráva už po jeho užití. Druhú predstavuje hlavný hrdina, ktorého v takmer celej snímke vôbec nie je vidieť, iba počuť. Vo vtedajšej dobe to bolo veľmi odvážne neukázať hlavnú hereckú hviezdu. Ako sa však ukázalo, tento inovatívny prístup uspel a funguje v podstate dodnes, pretože prostredníctvom neho sa okolo postavy vytvára akási tajomnosť a režisérovi sa tak úspešne darí vzbudzovať divákovu zvedavosť, ako vyzerá v skutočnosti. No a v neposlednom rade je to práca s emóciami a snaha o dramatickosť. Zatiaľ čo prvý Dracula a prvá Múmia mali publikum iba vydesiť, tak Whale sa už v prvom Frankensteinovi snažil cez monštrum okrem strachu vzbudiť u obecenstva aj empatiu a pochopenie pre jeho osud.[3] Podobne je to aj v tejto snímke, kde režisér opäť pracuje s drámou a emóciami. Pre hlavného hrdinu ide o nezávideniahodnú situáciu, pretože svoju podobu nemôže meniť, kedy chce, je totiž trvalo neviditeľný. Veľmi ho to však znepokojuje a hľadá riešenia ako sa tohto stavu zbaviť. Zároveň tu však môžeme vidieť odvrátenú stranu neviditeľnosti, pretože moc, ktorú v sebe ukrýva, dokáže omámiť každého človeka. Po príbehovej stránke ide o vyvážený mix thrilleru a drámy. Vzhľadom na krátku dĺžku, sotva 70 minút, snímka veľmi rýchlo ubehne a tým pádom ani nestihne nudiť, práve naopak, navyše hlavná postava a predovšetkým triky dokážu udržiavať divákovu pozornosť od začiatku až do konca. Efekty, ktoré tu majú byť hlavnou atrakciou plnia svoju úlohu perfektne. Na jednej strane dokážu pobaviť (pohybujúca sa košeľa, bicykel, knihy alebo nohavice), ale na druhej strane zase ukazujú s akými originálnymi nápadmi dokázali už vtedy prísť (zapaľovanie cigarety a následný vydychujúci dym z nej, drhnutie šálom a následné naloženie do auta alebo keď povie, že po jedle musí hodinu počkať pokým nebude strávené). Z postáv je bezpochyby najzaujímavejšou hlavný hrdina. Síce ho po väčšinu deja nevidíme, ale práve tým púta na seba veľkú pozornosť, pretože jeho skutočný vzhľad je tak ako keby obostretý tajomstvom. Pre diváka má však ešte jeden význam, pretože určite každý si už aspoň raz v živote povedal, že by chcel byť aspoň na pár minút/hodín neviditeľný. A práve táto postava mu aspoň čiastočne ukáže, aké je to byť naozaj neviditeľným. Odhalí mu najmä akú psychickú záťaž to môže predstavovať a tiež aké sú negatívne stránky neviditeľnosti, keď si dotyčný môže robiť úplne všetko, čo ho napadne. Ostatné postavy tu doplácajú buď na málo priestoru (Cranley) alebo na svojich hereckých predstaviteľov, ktorí sú afektovaný (Flora), nevýrazný (Kemp), po prípade otravný (Jenny). Celkovo sa jedná o výborný sci-fi thriller, ktorý je vhodne doplnený prvkami drámy a okrem zábavy, v podobe trikov, ponúka aj pútavý príbeh. Zároveň podľa mňa ide jednoznačne nielen o najlepší režisérov počin, ale takisto aj o najlepší film zo všetkých 5 monštier tejto hororovej série.

HERCI

   Toto dielo je jeden z dobrých príkladov toho, kde hrá dôležitú úlohu hercova práca s hlasom. Charizmatický hlas je v takýchto prípadoch najdôležitejší. Na jednej strane preto, aby bol pre diváka pútavý a na druhej strane preto, aby dokázal vierohodne sprostredkovať rôzne emócie. Claude Rains to dokázal a v jeho prejave môžeme cítiť rôzne pocity, ktoré prežíva, ako napr. stres, hnev alebo škodoradosť. Išlo o jeho životnú úlohu, ktorá mu nielenže naštartovala kariéru a spravila z neho hviezdu, ale aj zásluhou samotného neviditeľného „monštra“ sa stala najznámejšou v jeho kariére. Z ďalších hercov vyčnieva iba Henry Travers, pretože ostatných, týka sa to najmä dua Gloria Stuart a William Harrigan, by bolo potrebné vymeniť za iných, skúsenejších hercov.


HODNOTENIE

87%


[1] Ďalšou spojitosťou medzi týmito dielami bolo to, že na nich, vrátane pokračovaní, pracoval maskér Jack P. Pierce, ktorý sa postaral o vzhľad jednotlivých monštier.
[2] Každé z týchto piatych diel dostalo niekoľko pokračovaní, avšak len jedinému z nich sa svojou kvalitou podarilo originálu nielen vyrovnať, ale dokonca ho aj prekonať. Išlo o Bride of Frankenstein (1935), ktorý častokrát býva označovaní za jeden z prvých snímkou vo filmovej histórii, ktorému sa to podarilo.
[3] To isté platí pre pokračovanie, kde režisér zašiel ešte ďalej, tým, že začal monštrum poľudšťovať a snažil sa ho vykresliť už nie ako vyslovene zápornú, ale skôr ako tragickú postavu.  

23. 10. 2015

Crimson Peak (2015)

   Guillermo del Toro sľuboval u akčného sci-fi, Pacific Rim (2013) veľkolepé akčné scény, efekty a vizuál, čo síce splnil, ale pokiaľ išlo o samotný dej a postavy, tak to bolo veľké sklamanie. Tento rok prichádza do kín jeho očakávaný horor, s názvom Crimson Peak (2015), kde sa mu hádam aspoň trochu podarí napraviť jeho režisérsku a scenáristickú reputáciu.

STORY LINE

   Môžem smelo prehlásiť, že sa mu to nepodarilo, pretože podobne ako u Pacific Rim (2013), tak aj tu platí, že snímka dopláca najmä na slabý príbeh, ale pokým tam to zachraňujú akčné scény a vizuálne efekty, tak u Crimson Peak (2015) je toho ešte menej. Toro sa znovu ukázal ako neschopný režisér a scenárista, ktorý už zrejme okrem pôsobivého vizuálu nemá už nemá čo ponúknuť divákovi. Príbeh je zbierkou rôznych klišé videných už stokrát v iných hororoch. Po celý čas je dej predvídateľný, bez čo i len jediného zvratu, navyše ešte k tomu aj zbytočne naťahovaný. Dobrým dôkazom toho je napríklad príchod na samotný Crimson Peak, ktorý sa udeje až v 45 minúte, ale udalosti, ktoré mu predchádzajú by sa pokojne dali vyrozprávať aj za 20 minút, teda polovicu minutáže. Po príbehovej stránke teda táto snímka neponúka absolútne nič. Podľa interview z roku 2013 chcel režisér nadviazať na hororový pod-žáner tzv. haunted house film, akými boli napr. The Innocents (1961), The Haunting (1963) alebo The Shining (1980), ale výslednou kvalitou sa mu ich nielenže nepodarilo prekonať, ale ani sa im len nepriblížil. Snaha režiséra o nejakú invenciu alebo vlastný prínos resp. vklad, by sa tu hľadala veľmi márne, pretože na to, podobne ako pri predchádzajúcom svojom počine, úplne rezignoval a sústredil sa len na vizuál, ktorý je tu však bohužiaľ osamotený a vynikne až spomínaným príchodom na Crimson Peak, takže ani táto zložka tu nie je úplne od začiatku. Potom nám síce del Toro ponúkne nádherne prepracované interiéry domu, ale divák by si tu určite želal pobudnúť dlhší čas a preskúmať aj iné, ďalšie miestnosti, čomu sa však už nedostane (nevenuje) dostatok priestoru a pozornosti.


   Je zarážajúce, že toto dielo je skôr romantickým thrillerom než hororom. Hlavný filmový žáner je zatlačený úplne do úzadia a dostáva sa mu menej priestoru než by sa malo. Ak točím horor a výsledok je romantický thriller a nie horor, tak potom tu máme problém. Samotných „ľakačiek“ je tu síce niekoľko, ale sotva pri dvoch-troch sa divák bude skutočne báť. Ostatné buď nevydesia alebo sú zle natočené, pričom vyťažiť sa z nich dalo oveľa viac. Myslím si, že taký James Wan[1] alebo Scott Derrickson by to natočili omnoho lepšie. Čo sa týka postáv tak tie sa držia pomerne jednoduchého rozdelenia na tie dobré a na tie zlé, pričom ich samotný vývoj a chovanie je limitované typickými stereotypmi a tým pádom sú veľmi ľahko odhadnuteľné. Je to škoda, pretože potenciál najmä u dvojice Lucille a Thomas Sharpe tu bol, ale zostal nevyužitý. Žiadna z postáv tu nemala potenciál, pretože ten bol „zabitý“ už pri písaní scenára, na to však doplácajú niektorí herci. Celkovo ide o slabý film, ktorý držia nad vodou dvaja herci a nádherný vizuál. Bohužiaľ nič iné toto dielo ani neponúka. Je to sklamanie a zároveň potvrdenie, že Guillermo del Toro ako režisér a scenárista momentálne nedokáže vytvoriť originálny a pútavý príbeh.  

HERCI a HUDBA

   Mia Wasikowska nebol najšťastnejší výber, ale zrejme bolo jedno, ktorá herečka dostane hlavnú úlohu, hlavná vec, že nech má peknú a nevinne vyzerajúcu tváričku. O nejakom hereckom výkone nemôže byť v jej prípade ani reči. Charlie Hunnam je podobný castingový omyl a po Pacific Rim (2013) opäť dokázal, že nevie hrať a vôbec nechápem čo režisér na ňom vidí, ale je to len jeho chyba, pretože zase spolupracovať s tým istým nevýrazným hercom, no tak už je fakt moc. Jedine duo Tom Hiddleston a Jessica Chastain podáva slušné výkony, ale ako som už vyššie spomenul, tak doplácajú práve na svoje postavy, ktoré ich dosť obmedzujú. Hudbu k filmu zložil Fernando Velázquez, ale ten sa postaral len o nevýrazné skladby, ktoré vôbec nepodporujú atmosféru a ani vizuál, pritom z oboch by sa za podpory kvalitnej hudby dalo vyťažiť oveľa viac, to by tu však musel byť iný skladateľ, ako napr. Joseph Bishara - trilógia Insidious alebo The Conjuring (2013) alebo Christopher Young - Sinister (2012) alebo Deliver Us from Evil (2014).


HODNOTENIE

30%


[1] Wan režíroval kvalitné horory ako napr. Saw (2004), Insidious (2010) alebo The Conjuring (2013). Derrickson sa pre zmenu natočil slušný Sinister (2012) alebo Deliver Us from Evil (2014).

19. 10. 2015

Les diaboliques (1955)

   V roku 1955 vznikli vo Francúzsku dva významné noirové snímky. V apríli to bol Du rififi chez les hommes (1955), ale ešte predtým, v januári, išiel do kín práve Les diaboliques (1955).

STORY LINE

   Toto dielo sa síce zaraďuje k noirom filmom, ale nie je ich typickým predstaviteľom a aj žánrovo má bližšie skôr k mysterióznemu hororu a thrilleru než k noirom. Napriek tomu tu môžeme nájsť niekoľko prvkov, ktoré sú pre tento žáner charakteristické, ako napr. homme fatale (osudový muž),[1] hra so svetlom a tieňmi alebo beznádej nesúca sa celým filmom. Z tohto pohľadu by sa tak táto snímka dala začleniť do malej skupinky hororových noirov.[2] To, že režisér Les diaboliques (1955), Henri-Georges Clouzot, vedel vytvoriť pôsobivú atmosféru a pracovať s napätím, ukázal už predtým, keď natočil mysteriózny thriller Le corbeau (1943) a dobrodružný thriller Le salaire de la peur (1953). Výnimkou nie je ani táto snímka, ktorá oproti jeho predchádzajúcim dielam obsahuje ešte aj hororový nádych. Samotná téma dokonalej vraždy resp. zločinu už v tej dobe nebola ničím novým, keďže už predtým vznikli podobné snímky.[3] V prvej časti sa ešte jedná o „klasické“ zobrazenie plánovania a jeho následnú realizáciu. No potom v druhej polovici, keď už nastupujú hororovo-mysteriózne prvky, dostáva spracovanie tejto látky úplne iný, nový rozmer. Režisérovi sa podarilo vytvoriť výbornú komornú atmosféru, plnú napätia a tajomna. Clouzot dokáže držať diváka po celý čas v napätí a neustále sa pohráva s jeho očakávaniam tým, že mu predostiera hneď niekoľko možných vysvetlení.[4] Necháva ho v neistote až do záverečného, vo svojej dobe priam šokujúceho odhalenia,[5] ktoré podľa mňa dokáže trošku prekvapiť aj dnešného diváka. Tento zvrat je sám o sebe nečakaný a prekvapujúci, ale keď sa človek nad ním iba trošku zamyslí, tak do celého kontextu a najmä logiky príbehu veľmi nezapadá.[6]


   Po príbehovej stránke ide o dve rozdielne polovice a to nielen žánrovým zameraním, ale aj svojou kvalitou. Zatiaľ čo druhá časť v podstate nemá žiadnu chybu a výborne graduje až do samotného finále, tak tá prvá dopláca hlavne na menšiu rozťahanosť. Clouzot sa tu venuje charakterom postáv a vzťahmi medzi nimi, ale zaberá mu to trošku veľa času. Divák si však o tom dokáže spraviť obrázok už v priebehu úvodnej štvrťhodiny. Za výrazné slabiny teda považujem najmä prvú polovicu, ktorá je až príliš natiahnutá, no a ešte spomínaný zvrat, ktorým sem moc nepasuje. Každá z hlavného tria postáv je zaujímavou, obzvlášť to platí pre duo ženských hrdiniek, ktoré majú protikladné charaktery a výborne sa tak vzájomne dopĺňajú. Christina je krehká, zraniteľná a prenasledujú ju výčitky svedomia, zatiaľ čo Nicole pôsobí chladne, odmerane a dáva prednosť racionálnemu uvažovaniu. Michel ako cynický, krutý a vypočítavý človek, ktorý by si zaslúžil zomrieť. V charakteroch týchto postáv by sme však len veľmi ťažko hľadali nejakého slušného človeka, pretože každý z nich má svoju temnú stránku, u niekoho je to vidieť viac, u iného zase menej.[7] Z vedľajších postáv tu vyčnieva bývalí detektív Alfred Fichet, ktorý aj napriek tomu, že je v penzii dokazuje, že na svoju prácu ešte stále má. Celkovo ide o výborný noir s hororovým nádychom, ktorý potvrdzuje rozmanitosť tohto filmového žánru a jeho ťažkú definovateľnosť a zároveň je vhodným príkladom toho, že noirové snímky vedeli točiť aj v iných krajinách, než len v USA.

HERCI a HUDBA

   Véra Clouzot bola vo svojej úlohe veľmi presvedčivá a nerobilo jej problém zahrať ženu, ktorá je nešťastná v súkromnom živote, prenasledujú ju výčitky a ešte k tomu trpí aj zdravotnými problémami. Napriek tomu, že hrala len v troch filmoch, tak práve tu podala najlepší výkon. Je preto škoda, že zomrela tak skoro a nemala už možnosť ukázať svoj herecký talent. Simone Signoret sa taktiež do svojej úlohy náramne hodila a dokázala do nej vniesť chladnokrvnosť a rafinovanosť. Paul Meurisse bol takisto skvelou voľbou, pretože reprezentuje presne ten typ ľudí, ktorý navonok vyzerajú ako dobrák, ale v skutočnosti majú od nich veľmi ďaleko. Charles Vanel síce dostal veľmi málo priestoru, ale svojou charizmou dáva postave detektíva vyniknúť. Hudbu k filmu zložil Georges Van Parys, ale je tu v podstate zbytočný, pretože jeho skladby zaznejú iba pri úvodných a záverečných titulkoch. Pri dielach, ktoré nemajú žiadnu alebo v nich zaznie len minimum hudby, je to vždy rozporuplné. Na jednej totiž môže absencia hudby podporiť konkrétne scény, ale na druhej strane by ich s použitím skladieb mohla taktiež ešte viac zvýrazniť. V tomto prípade platí to isté, mnohé scény, najmä tie napínavé, tu fungujú bez hudby výborne, ale ktovie, či by nevyzneli ešte lepšie s jej použitím. Rozhodnutie režiséra, vzhľadom na úvodnú skladbu, ktorá v sebe skvele kombinuje prvky drámy, napätia a tajomna, sa preto zdá byť trochu na škodu. 


HODNOTENIE

83%


[1] Pre mnohé noirové filmy je síce príznačná femme fatale (osudová žena), ale v ženských noiroch, kde sú hlavnými hrdinkami ženy, ako napr. Mildred Pierce (1945) alebo Possessed (1947) vystupuje pre zmenu homme fatale (osudový muž).
[4] Nie je všetko len výplod fantázie hlavnej hrdinky, ktorú premohli jej výčitky? Skutočne sa mŕtvy prišiel pomstiť? Je tu ešte niekto ďalší, kto o všetkom vie?
[5] Z hľadiska filmovej histórie patrí záverečný dejový zvrat k tým najzásadnejším, rovnako ako tomu ten v prípade snímky Psycho (1960).
[6] Prečo si tak zbytočne komplikovať veci, keď by to šlo aj oveľa ľahšie? Nie nadarmo sa hovorí, že menej je niekedy viac a v tomto prípade to platí niekoľkonásobne.
[7] Mnohí ľudia tvrdia, že Alfred Hitchcock, ktorý mal záujem o réžiu, by to natočil omnoho lepšie než Clouzot, ale ja si to nemyslím. Najväčší problém totiž predstavovala americká cenzúra, ktorá by práve takto skazené charaktery hlavných postáv len veľmi ťažko akceptovala. Stačí ak, uvediem príklad z rovnakého roku, kedy bol režisér a scenárista Billy Wilder donútený prepísať príbeh svojej komédie The Seven Year Itch (1955), kde sa pôvodne hlavný hrdina mal dopustiť nevery.