21. 9. 2015

Los olvidados (1950)

   Luis Buñuel patrí medzi najznámejších a najvýznamnejších španielskych režisérov, ktorý ešte pred skončením Španielskej občianskej vojny (1936-1939) odišiel do USA, kde zostal až do roku 1946. Vtedy dostal možnosť natáčať v Mexiku a už nasledujúci rok mala premiéru jeho prvá mexická snímka, muzikál Gran Casino (1947). O dva roky neskôr nasledovala komédia El gran calavera (1949). No a v ďalšom roku natočil jedno zo svojich prvých veľkých mexických diel, ktorým bola práve dráma Los olvidados (1950).  

STORY LINE

   Sociálno-kritické drámy sa v mexickej kinematografii začínajú objavovať už v druhej polovici 30-tych rokov.[1] Jedným z prvých takýchto diel bola dráma Redes (1936), ktorá pojednávala o ťažkom živote chudobných rybárov v blízkosti mesta Veracruz.[2] Zaradiť by sa sem dal aj dokument The Forgotten Village (1941), za ktorým síce stáli Američania, ale natáčal sa v malej mexickej dedine, kde zobrazoval konflikt medzi prichádzajúcou modernizáciou a tradičnou kultúrou.[3] Dokonca aj samotný Buñuel mal so sociálno-kritickými snímkami osobné skúsenosti, keď ešte v Španielsku nakrútil krátkometrážny dokument Las Hurdes (1933), ktorý zachytáva život chudobných a izolovaných obyvateľov žijúcich v okolí mesta La Alberca. Los olvidados (1950) je síce hraný film, ale mohol by sa priradiť k vyššie spomínaným dokumentom, pretože je natočený polo-dokumentárnym štýlom (obsadenie nehercov, natáčanie v reálnych exteriéroch a snaha o čo najväčšiu autentickosť). Najväčšou zmenou oproti nim je to, že filmári sa tentoraz nemuseli vydať do menej rozvinutých resp. zaostalých regiónov, ale rozhodli sa ukázať odvrátenú stranu mnohých veľkomiest, o ktorej sa dovtedy príliš nehovorilo. Boli to chudobné a špinavé štvrte nachádzajúce sa nielen v hlavných, ale aj v iných veľkých mestách (v tomto prípade išlo o Mexico City, hlavné mesto Mexika). Mohlo by to evokovať dojem, že Buñuel tu postaví do kontrastu práve dve odlišné tváre jedného veľkomesta (čistota a špina alebo bohatstvo a chudoba), ale nie je tomu tak. Rovnako, ako vo svojom krátkometrážnom dokumente, tak aj v tomto prípade sa snaží čo najautentickejšie zachytiť každodenný život ľudí žijúcich v tomto prostredí. Ľudí, žijúcich v chudobe, živoriacich na okraji spoločnosti a prežívajúcich sotva zo dňa na deň. Svoju pozornosť zameriava aj ďalší, už vtedy závažný problém spoločnosti, ktorým bola vzrastajúca kriminalita u mládeže. Režisér sa tu sústreďuje na mladíkov, z ktorých mnohí sú ešte len deťmi a na to, čím všetkým si musia, už v tak skorom veku prejsť. Nejde však len o to, čomu sú vystavení, ale aj o to, čoho sú schopní resp. dohnaní svojim okolím. Situácia, ktorá tu panovala sa režisér snažil vykresliť bez akýchkoľvek príkras a vzhľadom na niekoľko scén a záver možno povedať, že aj dosť nekompromisne.[4] Zobrazenie týchto neutešených pomerov pochopiteľne väčšinu divákov v Mexiku šokovalo a vyvolalo vlnu odporu a negatívnych reakcii.[5] Po príbehovej stránke sa jedná o drámu postavenú na silnom príbehu, ktorý ohromí svojou otvorenosťou a neprestane udivovať nad tým, ako hodnoverne zachytáva realitu. Ostatne to uvádzajú aj úvodné titulky, podľa ktorých ide o skutočný príbeh. K silnému zážitku dopomáha aj vhodne zvolená minutáž, čítajúca necelých 80 minút, vďaka čomu film nenudí, ale práve naopak, veľmi rýchlo ubehne a neobsahuje takmer žiadne hluché miesta. Z postávam sú najzaujímavejšie najmä tri. Pedro balansujúci medzi slušným životom a životom kriminálnika. Jaibo ako vodca party mladých chuligánov pre ktorého existuje už len jedna cesta. No a je to Pedrova matka, ktorá pre syna nemá pochopenie, je voči nemu ľahostajná a čo je najdôležitejšie neprejavuje mu svoju lásku, tak ako by mala. Jedinou výraznou slabinou je vedľajšia dejová linka slepca a opusteného chlapca, ktorá pre samotný príbeh nie je podstatná a navyše v druhej polovicu sa jej nevenuje dostatočná pozornosť ako tomu bolo v prvej časti. Celkovo ide o výbornú drámu, ktorá neťaží len z originálneho príbehu a tém, ktorým, ale aj z polo-dokumentárneho štýlu a zručnej réžie. Nadčasové dielo, ktoré inšpirovalo množstvo iných, podobných snímok,[6] má potenciál osloviť aj dnešného diváka, pretože predstavuje reálnym obraz v mnohých juhoamerických krajinách. Za tých 65 rokov sa tam takmer nič nezmenilo, snáď len s výnimkou toho, že sa zväčšila chudoba a vzrástla kriminalita mladistvých. Buñuel je všeobecne známy ako tvorca mnohých surrealistických diel.[7] Z tohto dôvodu, ak niekomu surrealizmus nevyhovuje, tak sa nemusí obávať, pretože v tejto snímke sa nachádza iba v jednej scéne, ktorou je snová sekvencia.

HERCI

   Pre mnohých mladých hercov, ako napr. Alfonso Mejía (Pedro) a týka sa to aj ostatných členov gangu, išlo o ich herecký debut. Práve obsadenie začínajúcich a menej známych hercov prispieva k väčšej autentickosti a napomáha tak polo-dokumentárnemu štýlu. Každý z mladých hercov pôsobí vo svojej úlohe veľmi prirodzene a podáva solídny výkon, (to isté platí aj v prípade dospelých). Mladí herci navyše pri stvárnení svojich postáv určite využili aj svoje vlastné skúsenosti a zážitky.


HODNOTENIE

90%


[1] Vo svetovej kinematografii sa s takýmito dielami stretávame hromadne až od druhej polovice 40-tych rokov a vznikali prevažne v Taliansku, kde súviseli s koncom Druhej svetovej vojny a s tým spojením nástupom neorealizmu vo filmovej tvorbe.
[2] Režisérmi tejto snímky boli Emilio Gómez Muriel a Fred Zinnemann. Pre oboch išlo o celovečerný debut. Zinnemann, pôvodom Rakúšan, sa v 50-tych rokoch stal úspešným americkým režisérom.     
[3] Scenár k tomuto dokumentu napísal významný americký spisovateľ John Steinbeck.
[4] To však nevyhovovalo predstaviteľom mexickej cenzúry, ktorí režiséra prinútili natočiť alternatívny koniec, označený ako „happy ending“. Buñuel ho síce nakrútil, ale do výslednej podoby sa nedostal, čo zdôvodňoval tým, že chcel divákom ukázať veci tak, ako ich on sám v Mexiku videl. 
[5] Buñuel to ale nezažil po prvý krát, stretával sa s tým už od uvedenia svojho prvého celovečerného filmu, drámy L'âge d'or (1930) a zostalo mu to počas celej jeho kariéry. Rád totiž porušoval mnohé vtedajšie tabu, keď sa vo svojich snímkach venoval rôznym náboženským a spoločenským témam. Uvedenie mnohých jeho diel vyvolalo kontroverzie, sprevádzané odsúdeným jeho osoby a zakázaným samotného filmu.
[6] Práve témy chudoby a násilia mladistvých budú v budúcnosti rezonovať v latinsko-americkej tvorbe, najmä brazílskej a dajú vzniknúť mnohým drámam, ako napr. Rio 40 Graus (1955), Vidas Secas (1963), Cidade de Deus (2002) alebo Tropa de Elite (2007). 
[7] Ide o krátkometrážny Un chien andalou (1929) a celovečerné filmy ako napr. L'âge d'or (1930), El ángel exterminador (1962), Le charme discret de la bourgeoisie (1972) alebo Le fantôme de la liberté (1974).

14. 9. 2015

Jungfrukällan (1960)

   V roku 1960 mali premiéru v kinách hneď dva filmy Ingmara Bergmana, ktorý patrí medzi najznámejších a zároveň najvýznamnejších švédskych režisérov. V októbri to bola fantasy komédia Djävulens öga (1960), avšak ešte predtým, vo februári, to bola práve táto dráma, Jungfrukällan (1960).

STORY LINE

   Bergman už predtým vo svojich dielach dokázal výborne znázorniť atmosféru, prostredie a hlavne spoločnosť v novoveku a v stredoveku.[1] Výnimkou nie je ani táto snímka, kde sa mu, rovnako ako u Det sjunde inseglet (1957), podarilo vytvoriť hodnoverný obraz stredovekého Švédska. Tentoraz sa však režisér nepúšťa do ťažkých filozofických tém a úvah, nie sú tu prítomné ani fantasy prvky a taktiež ani žiadne obrazy a výjavy. Temné, až depresívne prostredie stredoveku plného náboženského fanatizmu, morovej epidémie, špiny a hlavne všadeprítomnej smrti, vystriedala nádherná príroda, kde leží jedna odľahlá usadlosť žijúca si svojim vlastným životom. Bergman tu kladie do kontrastu hneď niekoľko vecí. V prvom rade je to nevinnosť (neskazenosť) a zlo (hriech). Netýka sa to však len Karin a pastierov, ale dalo by sa to použiť aj na všetkých obyvateľov usadlosti, ktorý si spokojne žili vo svojom vlastnom a izolovanom svete až do jedného dňa, kedy bola táto „idylka“ narušená a jej členovia musia čeliť ťažkej skúške, keď zlo sa nachádza priamo v ich vlastnom dome. Ďalej tu stavia do kontrastu vieru človeka a jej dodržiavanie. Silne veriaca rodina, týka sa to najmä postavy Töreho, je postavená pred ťažkú skúšku. Má sa riadiť prikázaniami a odpustiť alebo ich porušiť a pomstiť sa. No a v neposlednom rade je to kontrast spravodlivosti a pomsty. Po príbehovej stránke sa jedná o psychologickú drámu postavenú hlavne na dialógoch a postavách. Divákovi je tu predkladaných množstvo otázok, týkajúcich sa najmä morálky, pomsty a viery. Stredovek je tu doslova cítiť z každého záberu. Každodenný život a spoločenské pomery, ktoré v tomto období panovali sú tu vykreslené veľmi hodnoverne. Mimochodom toto dielo inšpirovalo v nasledujúcej dekáde, ale aj neskôr, množstvo iných snímok a to nielen tých amerických.[2] Postavám dominuje hlavne Töre, ktorý už na prvý pohľad vzbudzuje rešpekt. Väčší priestor táto postava dostane až v druhej polovici a je zaujímavé sledovať ako sa vyrovnáva so vzniknutou situáciou. Märeta ako milujúca a starostlivá matka, možno až príliš, čo si potom dáva aj za vinu. Škodoradostná a závidiaca Ingeri, avšak svoju nečinnosť a slabosť si bude vyčítať už do konca života. No a samozrejme Karin stelesňujúca čistotu, krásu a radosť zo života. Film zaujme taktiež aj svojou vizuálnou stránkou, ktorú tvoria nádherné zábery, najmä exteriérových scén, za ktorými nestál nik iný, než Bergmanov dvorný kameraman Sven Nykvist. Výraznou slabinou je pomerne priamočiary príbeh, ktorý ale aspoň čiastočne vynahradzuje pomerne vhodne zvolená minutáž, čítajúca necelých 90 minút. Celkovo ide o výbornú psychologickú drámu, ktorú zároveň možno označiť za jedno z tých najprístupnejších Bergmanových diel. Ak chce niekto začať s týmto režisérom, tak najvhodnejšou voľbou bude, ak si vyberie buď toto dielo alebo potom nejakú z jeho snímok zo 40-tych a prvej polovice 50-tych rokov.     

HERCI a HUDBA

   Podobne ako u mnohých Bergmanových filmov, tak aj tu sa objavilo niekoľko hercov s ktorým už predtým, ale ešte aj potom neskôr spolupracoval.[3] Max von Sydow hral, rovnako ako 5 rokov predtým Toshirô Mifune v dráme Ikimono no kiroku (1955), postavu o niekoľko desiatok rokov staršiu. V oboch prípadoch išlo o výborne zahrané úlohy. Sydow, v tej dobe ešte len ako 30 ročný, ju zahral veľmi presvedčivo a pôsobil v nej úplne prirodzene. Trošku je škoda, že svoje herecké umenie môže viac predviesť až v druhej časti, kde jeho postava dostane viac priestoru. Napriek tomu, že ostatní herci podávajú kvalitné výkony, tak je to práve on, kto tu ponúkol najlepší výkon. Birgitta Pettersson bola taktiež výbornou režisérovou voľbou, okrem toho, že je krásna, tak zároveň z nej tá nevinnosť a neskazenosť priam vyžaruje. Gunnel Lindblom bola vo svojej úlohe taktiež presvedčivá, obzvlášť v prvej časti. Ostatní herci boli taktiež vhodne obsadení, či už ide o matku, ktorú stvárnila Birgitta Valberg alebo o trio pastierov. Hudbu k filmu zložil Erik Nordgren. Napriek tomu, že vo filme zaznie iba zopár inštrumentálnych skladieb, tak sa mu v nich podarilo vystihnúť tú správnu atmosféru stredoveku, pričom pri ich komponovaní boli použité dobové hudobné nástroje. Za pozornosť však stojí aj pieseň, ktorú si spieva Birgitta Pettersson počas svojej cesty.


HODNOTENIE

84%


[2] Jednalo sa najmä o tri filmové žánre a to: akčný - napr. Shurayukihime (1973), horor - napr. The Last House on the Left (1972) a thriller - Death Wish (1974). Vo všetkých týchto troch menovaných žánroch sa však prirodzene upustilo od veľkej psychologickej prepracovanosti, či už príbehu alebo postáv a dôležitú úlohu tu totiž zohrával len samotný akt pomsty.
[3] Konkrétne je to Max von Sydow, Gunnel Lindblom alebo Axel Düberg.