15. 8. 2015

The Man from U.N.C.L.E. (2015)

   V dnešnej dobe nie je ničím výnimočné, že sa filmové spoločnosti pokúšajú oživiť rôzne, časom už takmer pozabudnuté diela, ktoré sa však vo svojej dobe tešili obľube divákov. To isté platí aj v tomto prípade, kde ako odrazový mostík poslúžil populárny špionážny seriál 60-tych rokov The Man from U.N.C.L.E. (1964-1968), ktorý produkovalo štúdio MGM a bežal na televíznej stanici NBC. Tento seriál ťažil z úspechu špionážnych filmov, akými boli Hitchcockov film North by Northwest (1959) a prvá bondovka s názvom Dr. No (1962). Tento seriál neskôr dostal aj svoj spin-off v podobe The Girl from U.N.C.L.E. (1966-1967). Vzniklo aj niekoľko celovečerných filmov[1] a napokon televízny film The Return of the Man from U.N.C.L.E.: The Fifteen Years Later Affair (1983). Tento rok sa do kín dostáva celovečerná snímka The Man from U.N.C.L.E. (2015) inšpirujúca sa práve týmto seriálom.

STORY LINE

   Guy Ritchie už niekoľkokrát dokázal, že vie výborne skĺbiť akciu a humor, čoho dôkazom sú jeho filmy, ako napr. Lock, Stock and Two Smoking Barrels (1998), Snatch. (2000) alebo RocknRolla (2008). V tomto prípade však možno vyhlásiť, že tentoraz sa mu to až tak veľmi nevydarilo. Tento film totiž trpí rovnakou chybou ako tomu bolo napr. u westernu The Lone Ranger (2013), kde technické veci boli dokonalé, ale to najhlavnejšie a teda príbeh a postavy naopak veľmi slabé. Vystihnúť atmosféru 60-tych rokov a prebiehajúcu Studenú vojnu sa podarilo výborne. Americko-ruské (sovietske) súperenie, rôzne špiónske hračky, vzájomná nedôvera a hry tajných služieb sú zachytené hodnoverne a podané vcelku vtipne. Prostredie je tiež pomerne zaujímavé, či už ide o Východný Berlín alebo Taliansko. V tomto prípade by som mal menšiu výhradu, pretože vo filme toľkokrát spomínaná Južná Amerika (najmä Argentína) znejú omnoho viac atraktívnejšie a vzhľadom na dej (bývalí nacisti) by to bolo aj viac vhodnejšie. Akcie vzhľadom na dĺžku filmu nie je mnoho a nejedná sa ani o nejak prepracované a uchvacujúce akčné scény ako tomu tento bolo rok u Mad Max: Fury Road (2015) alebo u Mission: Impossible - Rogue Nation (2015), ale zase ani neurazia. Humor funguje len z polovice, pretože niektoré vtipy už použili mnohokrát predtým v iných snímkach. Tie „nové“ vtipy si však svoju úlohu spĺňajú a diváka pobavia, ako napr. ruský bozk.


   Čo sa týka príbehu, tak ako som už spomínal ide o sklamanie. Dej totiž ponúka už obohranú šablónu, kde dve postavy stojace na opačných stranách musia prekonať vzájomné antipatie a spolupracovať, aby porazili spoločného nepriateľa. Samozrejme vždy sa dá prísť s niečím novým aj u takýchto typov filmov, ale scenáristi a režisér ako keby rezignovali na akúkoľvek invenciu a na miesto riskovania vsadili skôr na istotu a teda na príbeh, u ktorého takmer absentujú nečakané zvraty. Na miesto je celý dej len plný rôznych klišé a predvídateľných scén. Je to škoda, obzvlášť, keď autori sa rozhodli vydať vlastnou cestou než, aby sa inšpirovali seriálom. Ako sa ukázalo bola to chyba a radšej mohli vytvoriť súdržný príbeh z niekoľkých seriálových epizód (celkovo bolo až 105, takže rozhodne bolo z čoho vyberať), pridať nejaký vlastný vklad a „zabaliť“ to do moderného pozlátka a možno by výsledné dielo dopadlo aj lepšie, než ako je tomu teraz. Pokiaľ ide o postavy, tak tu platí to isté. Kladné a záporné postavy doplácajú na to, že ich konanie ako aj vývoj charakterov je už dopredu veľmi ľahko odhadnuteľný a bohužiaľ sú veľmi limitované nielen slabým príbehom, ale aj tým, ako málo sú prepracované. Ani u nich nemožno hovoriť o nejakých prekvapeniach, pritom postavy ako Solo, Illya alebo Victoria skrývali v sebe omnoho väčší potenciál, ktorý ale scenáristi a režisér nedokázali využiť. Celkovo ide o priemerný film, kde technické veci viditeľne prevyšujú nad príbehom a postavami. Tento film by určite viac fungoval a dostal vyššie hodnotenie, keby bol natočený pred 10 rokmi, ale v súčasnej dobe toho nemá veľa čo ponúknuť. Pokračovanie je v tomto prípade zbytočnosťou, hoci pravdepodobne by dopadlo lepšie, keďže latka nie je nastavená až tak vysoko, aby sa nedala prekonať.

HERCI a HUDBA

   Henry Cavill dokazuje, že okrem komiksovej postavy Supermana v Man of Steel (2013) mu sadnú aj špiónske postavy. Má charizmu, nechýbajú mu vtipné hlášky a čo je najhlavnejšie pôsobí dojmom pravého špióna. Armie Hammer tiež vo svojej úlohe pôsobí uveriteľne a ako Rus je veľmi presvedčivý. Chémia medzi touto dvojicou (Cavill-Hammer) funguje výborne, vzájomne sa dopĺňajú a pôsobia dojmom zohranej dvojice. Ženské hrdinky Alicia Vikander a Elizabeth Debicki spĺňajú presne tú funkciu, ktorú v príbehu zohrajú v oboch prípadoch ide o krásne ženy, avšak vedia byť aj nebezpečné. Hudbu k filmu zložil Daniel Pemberton. Pre mňa išlo doteraz o neznámeho skladateľa, ale musím povedať, že ma príjemne prekvapil. V jeho skladbách sa mu podarilo pomerne dobre vystihnúť atmosféru 60-tych rokov a dianie na plátne. Škoda len, že tu chýbajú trošku viac výraznejšie skladby, ktoré by na seba pútali väčšiu pozornosť a zaujali aj pri opakovanom počúvaní. Takéto parametre spĺňa iba jedna, s názvom Escape from East Berlin.


HODNOTENIE

55%


[1] Celovečerné snímky vznikali pospájaným niekoľkých epizód, pričom bolo do nich pridaného viac násilia, sexu, ale pozmenila sa aj ústredná zápletka a objavili sa tu aj iný hosťujúci herci. Celkovo vzniklo až 8 takýchto celovečerných filmov a konkrétne išlo o: To Trap a Spy (1964), The Spy with My Face (1965), One Spy Too Many (1966), One of Our Spies Is Missing (1966), The Spy in the Green Hat (1967), The Karate Killers (1967), The Helicopter Spies (1968) a How to Steal the World (1968).

13. 8. 2015

The Night of the Hunter (1955)

   Charles Laughton je známy len ako herec, avšak počas svojho života si dvakrát sadol aj na režisérsku stoličku. Prvý raz to bolo u mysteriózneho thrilleru The Man on the Eiffel Tower (1949), ktorý iba spolurežíroval.[1] Jeho prvým a zároveň aj tým posledným samostatným režisérskym počinom tak bol práve The Night of the Hunter (1955).

STORY LINE

   Americké noirové snímky v 50-tych rokoch začali postupne zachádzať až do extrémov. A to v podobe netradičnej dejovej zápletky[2], nejednoznačnej hlavnej postavy[3], vizuálu[4] alebo zobrazovaniu násilia.[5] V tomto prípade okrem násilia hrá dôležitejšiu úlohu najmä uchopenie príbehu. Celý dej totiž pôsobí dojmom, ako keby bol rozdelený do dvoch odlišných polovíc, ktoré majú nielen odlišné spracovanie, ale dokonca tu možno hovoriť aj o odlišných filmových žánroch. Zatiaľ čo prvá časť by sa dala charakterizovať ako napínavý krimi thriller, tak tá druhá pôsobí ako mix thrilleru a rozprávky. Toto rozdelenie, ale nemá žiadny vplyv na dej a po celý čas sa jedná o jeden a ten istý príbeh, akurát, že sa trošku pozmenia žánre. Temnú, miestami až hororovú atmosféru si snímka zachováva po celý čas a s pribúdajúcimi minútami postupne čoraz viac graduje. V prvej časti sa o ňu postará predovšetkým hlavná postava, ku ktorej sa v druhej časti pripájajú aj pre noirové snímky typické vizuálne prvky, či už v podobe toho, že sa odohráva výlučne v noci alebo hrou so svetlom a tieňmi. Svoju úlohu tu zohráva aj to, že dej je zasadený do obdobia 30-tych rokov, kedy v USA (a vo väčšine sveta) panovala Veľká hospodárska kríza, z čoho potom pramenila depresia, ba až frustrácia obyvateľov a mnohé rodiny sa ocitli bez domova. Tieto ťažké časy sú reflektované aj tu, v podobe motívu lúpeže alebo keď detskí hrdinovia stretnú iné deti, ktoré žobrú jedlo. Spracovanie prvej časti sa nesie v duchu vtedajších noirov, ktoré nemali problém s vykreslením záporných postáv alebo so zobrazením násilia. Charaktery záporných postáv dosahovali krajné hranice a boli predstavené ako fanatici, psychopati a pod., avšak zároveň im dávali status anti-hrdinov.[6] To sa týka aj tohto diela a hlavnej postavy menom Harry Powell. S tým súvisí aj spomínané násilie, ktoré sa tu dotýka žien, ale vystavené sú mú hlavne deti. Nemožno tvrdiť, že v scénach ako napr. auto pod vodou alebo Powell snažiaci sa nožom zabiť Johna, ide o samoúčelné násilie, pretože to vyplýva z charakteru hlavnej postavy. Druhou časťou, chcel režisér vzdať poctu nemeckým expresionistickým dielam z 20-tych rokov a preto si v nej zakladá na estetike, vizuálnych prvkoch (spomínaná hra so svetlom a tieňmi) a nechýbajú tu ani rôzne obrazy a výjavy (napr. zvieratá sledujúce plavbu detí alebo silueta hlavnej postavy prenasledujúca deti). Práve tie dávajú tomuto snímku hororový nádych.


   O ten rozprávkový sa zase postarajú dve postavy dospelých, pričom jeden z nich reprezentuje dobre a druhý naopak zlo. Spolu bojujú resp. súperia o deti, ktoré predstavujú nevinnosť a neskazenosť. Zápletka celého filmu je síce jednoduchá a priamočiara, ale nechýba jej zopár nečakaných  dejových zvratov. Plusom je taktiež primeraná minutáž, čítajúca 90 minút. Film tým pádom nezačne nudiť a vďaka hlavnej postave vlastne ani nebude. Čo sa týka postáv, tak Harry Powell je bezpochyby jednou z najlepších záporných postáv, aké sa kedy na filmovom plátne objavili. Právom vzbudzuje des, až hrôzu, obzvlášť pri prenasledovaní detí nadobúda jeho charakter priam hororové obrysy nezastaviteľného psychopata, ktorý ide za svojim cieľom. Táto postava do bodky splňuje, že to najväčšie zlo je častokrát neviditeľné a skryté. Navyše ju možno považovať za akúsi „kultúrno-módnu“ ikonu, ktorou sa potom inšpirovali nielen filmári v mnohých iných filmoch, ale aj obyčajní ľudia a to vďaka jeho tetovaniam na rukách v podobe slov „HATE“ a „LOVE“. Willa Harper je zaujímavá postava, len škoda, že nedostala viac priestor a aj ten prerod z trošku hanblivej a naivnej ženy na náboženskú fanatičku mi prišiel dosť urýchlený. Rachel Cooper je myslím viac než solídnou protiváhou Powella. Berie život tak ako je a nerobí si ťažkú hlavu z problémov, pretože vždy môže byť aj horšie. Za to si však veľmi rada doberá iných ľudí (napr. mladí pár zaľúbencov) a na rozdiel od Powella nie je pokrytecká. Pokiaľ ide o detských hrdinov, tak tam to závisí od pohľadu konkrétneho diváka, niekomu ich postavu môžu prísť otravné, inému zase roztomilé. U mňa je to niekde v strede, nevadili mi, ale neprišli mi ani zaujímavé. Úplne zbytočnou mi prišla postava Birdieho Steptoea, ktorý pre dej nemá žiadny význam a ani jeho dejová linka nie je pútavou. Laughton svojou snímkou dokázal, že nebol len kvalitným hercom, ale mal aj režisérske nadanie, najmä čo sa to týkalo jeho práce s príbehom, postavami a vizuálom. Z tohto dôvodu určite zamrzí ten fakt, že vtedajší neúspech tohto filmu, ako u divákov, tak aj u kritikov, ho odradil od ďalšieho režírovania, pretože schopnosti a talent na to rozhodne mal. Celkovo ide o výborný noir, ktorý len dokazuje rozmanitosť tohto žánru a jeho ťažkú definovateľnosť, pretože to, čo platí pre 10 noirov, tak nemusí zase pre iných 10.


HERCI a HUDBA

   Robert Mitchum sa náramne hodil do úloh drsných mužov a záporákov.[7] To platí aj v tomto prípade, kde podľa mňa predviedol najlepší herecký výkon vo svojej kariére. Za ten vďačí nielen svojej charizme, ale aj tomu, ako uveriteľne dokázal stvárniť muža dvoch tvárí, ktorý sa na verejnosti pretvaruje ako zbožný človek, ale v súkromí ukazuje svoj skutočných charakter. Mitchum si v podstate celý film ukradol len pre seba a kvôli nemu získala jeho postava status anti-hrdinu, ktorému väčšina divákov bude fandiť. Svojim stvárnením taktiež v podstate zadefinoval podobné postavy, aké sa objavili neskôr v mnohých ďalších filmov, najmä v rôznych hororoch a thrilleroch. Shelley Winters zahrala dobre, ale nedostala toľko priestoru, aby sa jej výkon mohol naplno prejaviť. Obsadením herečky Lillian Gish režisér vzdal hold starým nemým filmom. Myslím si, že z vedľajších postáv tu síce zahrala najlepšie, ale napriek tomu sa Mitchumovi len veľmi ťažko môže rovnať. Hlavní detskí herci Billy Chapin a Sally Jane Bruce podali celkom slušný výkon. Hudbu k filmu zložil Walter Schumann. Za pozornosť stojí predovšetkým úvodná hlavná téma, ktorá perfektne vystihuje celý film a napovedá, v akom duchu sa bude niesť (viď. prvé video). Podobne ako celá snímka, tak aj táto skladba je rozdelená do dvoch častí, kde zo začiatku sa nesie v znepokojivých, až hororových tónoch, ale tie sa vzápätí zmenia na pokojnejšie, rozprávkové motívy v podobe detskej uspávanky. Jednou z najlepších scén tohto filmu je keď Mitchumova postava začne spievať Leaning on the Everlasting Arms a neskôr sa k nemu pripojí aj Gish (viď. druhé video). Táto scéna navyše perfektne vystihuje celú atmosféru snímky a zároveň vytvára napätie pre záverečnú konfrontáciu dobra a zla. 


HODNOTENIE

87%


[1] Ďalšími režisérmi tohto snímku boli Irving Allen a Burgess Meredith.
[2] Napr. apokalyptický noir Kiss Me Deadly (1955).
[3] Napr. hlavný hrdina v noire Pickup on South Street (1953).
[4] Napr. low key štýl (ide o osvetlenie scény s prevahou tmavých tónov a vysokým kontrastom medzi svetlom a tieňom) použitý v noire The Big Combo (1955).
[5] Napr. násilie na ženách v noire The Big Heat (1953).
[6] Napr. noirový záporný hrdina v Strangers on a Train (1951) alebo v Suddenly (1954).