29. 7. 2015

Southpaw (2015)

   Boxerské filmy patria medzi najčastejšie športové snímky, len v USA sa od 20-tych rokov až do dnešných čias natočilo viac ako 100 takýchto diel.[1] Napriek tomuto vysokému číslu sa nezdá, že by tieto filmy omrzeli divákov, pretože sú pre nich stále atraktívnou látkou. O čom svedčí aj to, že tento rok prídu do kín hneď dva takéto snímky. Na konci roka to bude Creed (2015), kde sa Sylvester Stallone vráti ku svojej najznámejšej úlohe. Ešte predtým sa však v polovici júla objavil v kinách Southpaw (2015). 

STORY LINE

   Ako to už pri boxerských filmov býva, tak aj tu slúži tento šport len ako kulisa, pretože prím tu nehrajú súboje v ringu, ale ľudská dráma odohrávajúca sa mimo neho. Práve tu ukazuje režisér Antoine Fuqua niečo, čo sme v jeho tvorbe doteraz nemohli vidieť a tým je práca s emóciami. V celom filme je možné nájsť hneď niekoľko silných scén, ktoré zapôsobia na diváka a prinútia ho buď sa zamyslieť nad niektorými myšlienkami alebo sa vcítiť do pocitov niektorej z postáv (Billy alebo Leila). Je preto prekvapením a zároveň sklamaním, keď tieto emócie sa nachádzajú v pomerne dosť jednoduchom a predvídateľnom príbehu. Iste je tu jeden menší, aj keď pre dej nutný zvrat, ale inak sa nejedná o nič, čo by sme nevideli už predtým v športových alebo iných filmoch. Žiadne prekvapenie alebo zvrat nás tu nečaká. O to väčšia je to chyba, keď minutáž sú dve hodiny, čo si myslím, že dáva až príliš dostatočný priestor na to, aby scenárista a režisér dokázali vymyslieť pre diváka zaujímavý a aspoň trošku originálny dej. Ostatne to je slabina tohto režiséra už zopár rokov, keď jeho filmy doplácajú práve na slabší príbeh.[2] Výborným príkladom toho, ako môžu vo filmoch o boxe fungovať aj emócie aj príbeh sú snímky ako napr. Raging Bull (1980) alebo Million Dollar Baby (2004).


   Naopak akciu, tú Fuqua tak ako vždy zvláda a v tomto prípade dokázal, že okrem prestreliek vie natočiť aj boxerské scény. Tých tu síce nie je mnoho, ale keď sa už objavia tak stoja za to. Kamera sa väčšinu času nachádza priamo v ringu a tesne pri oboch boxeroch, čo vytvára dojem, ako keby tam bol divák priamo s nimi. Z postáv sú najlepšie spracované a najzaujímavejšie hlavne dve a to Billy a Tick. Prvý menovaný kvôli tomu, ako sa musí s jednotlivými situáciami vyrovnávať a to najmä po psychickej stránke. Práve medzi touto postavou a Leilou je mnoho silných emočných scén. Druhý menovaný zaujme nielen svojím humorom, ale aj tajomnou minulosťou. Priznám sa, že som mal obavy ako Fuqua, ktorý točí prevažne len akčné snímky, zvládne natočiť športový, konkrétne boxerský film. Môžem povedať, že zmena žánru mu len prospela, pretože aj keď príbeh bol nebol ničím výnimočným, tak ma svojou prácou s emóciami príjemne prekvapil. Ktovie ako si poradí s westernom The Magnificent Seven (2017), to bude zase iný žáner. Celkovo ide o nadpriemerný film, ktorý síce má kvalitné boxerské scény, postavy a vie pracovať s emóciami, ale dopláca na neoriginálny príbeh. Najlepšie filmy v tomto subžánri, vyššie spomínaný Raging Bull (1980), Million Dollar Baby (2004)Cinderella Man (2005) tak u mňa zostávajú neprekonané.       

HERCI a HUDBA

   Jake Gyllenhaal potvrdil svoj herecký talent a opäť dokázal výborne stvárniť úplne inú postavu než hral naposledy. Jeho herecký prejav pôsobí uveriteľne ako v ringu, tak aj mimo neho. Obzvlášť mnohé dramatické scény závisia najmä na tom, ako sa dokázal vžiť do svojej úlohy. Forest Whitaker podal taktiež výborný výkon a náramne sa do svojej úlohy hodí. Svojej postave dal ten správny mix humoru, mentorstva a tragiky. Curtis "50 Cent" Jackson ma tiež príjemne prekvapil a môžem povedať, že nejaký ten herecký talent má a ak bude na sebe pracovať, tak to časom z neho môže byť slušný herec.[3] No a ďalším prekvapením je Oona Laurence, ktorá je tiež talentovaná, len treba dúfať, že neskončí ako mnohé detské hviezdy, ktoré sa už v dospelosti nedokázali presadiť. U ostatných hercov nemožno hovoriť o nejakých výraznejších hereckých výkonoch. Hudbu k filmu zložil nedávno zosnulý (22.6.) James Horner. Podarilo sa mu skomponovať dosť rozporuplné skladby, ktoré síce fungujú v jednotlivých scénach vo filme a podporujú v nich emócie, ale pri samostatnom počúvaní pôsobia nevýrazne, napr. skladba Hope vs Escobar.


HODNOTENIE

64%


[1] Poslednými známejšími dielami v tomto subžánri sú životopisná dráma The Fighter (2010) a komédia Grudge Match (2013).
[3] Myslené tak, že Hudobníci snažiaci sa byť hercami väčšinou sklamú (Elvis Presley, Johnny Cash alebo Madonna), hoci aj tu existujú výnimky ako napr. Frank Sinatra, ktorý bol výborným spevákom a kvalitným hercom.

27. 7. 2015

Ministry of Fear (1944)

   Fritz Lang vo svojich nemeckých, ale aj amerických dielach reflektoval aktuálne politicko-spoločenské dianie a vtedajšiu dobu.[1] Jednou z nich bola aj Druhá svetová vojna, ktorej sa venoval už v thrillery Man Hunt (1941) o atentáte na Adolfa Hitlera a vo vojnovej dráme Hangmen Also Die! (1943), ktorá je pokusom o rekonštrukciu skutočných udalostí atentátu na Reinharda Heydricha, zastupujúceho ríšskeho protektora Protektorátu Čechy a Morava, ku ktorému došlo v máji 1942.[2] V oboch prípadoch sa však jednalo o propagandistické diela, čo ale v americkej tvorbe počas vojny nebolo nič výnimočné.[3] Ďalšou jeho snímkou z obdobia Druhej svetovej vojny bol aj tento špionážny noir, Ministry of Fear (1944).

STORY LINE

   Od predchádzajúcich dvoch filmov sa tento odlišuje tým, že ide o napínavý špionážny thriller zasadený do obdobia Druhej svetovej vojny, ktorý svojim príbehom a postavami pripomína tvorbu Alfreda Hitchcocka. Dej o obyčajnom mužovi, ktorý sa náhodou zapletie do sveta špiónov a je prenasledovaný, ako políciou, tak aj zloduchmi, použil Hitchcock v mnohých filmoch a pracoval s témou pracoval už od 30-tych rokov, keď ešte pôsobil doma vo Veľkej Británii.[4] Na rozdiel od Hitchových diel, kde ide hlavne o dobrodružstvo a zábavu uchopil Lang tento film svojim vlastným štýlom, preto je oproti nim viac temnejším (s tým súvisia typické noirovské prvky, ako napr. hlavný hrdina, ktorý je prenasledovaný svojou minulosťou alebo hra so svetlom a tieňmi). Oproti predchádzajúcim dvom vojnovým snímkam sa tu režisérovi podarilo vcelku úspešne minimalizovať propagandu, vďaka čomu môže tento film osloviť aj dnešného diváka a to najmä svojou atmosférou. Tá sa od začiatku nesie v tajomnom (pomaly odkrývajúca sa minulosť hlavného hrdinu) až nadprirodzenom (seansa) duchu. Práve táto atmosféra robí z tohto snímku netradičný špionážny noir. Vykresliť atmosféru vojnového Londýna sa však nepodarilo, aspoň nie príliš vierohodne.[5] Dejová zápletka nie je oproti iným noirom alebo špionážnym filmom veľmi komplikovaná alebo veľmi prekombinovaná, ale napriek tomu jej nechýbajú nečakané zvraty (napr. seansa alebo bomba). Problém nastáva, keď sú dôležité veci vynechané (hotel) a ďalšie zase pôsobia úplne zbytočným dojmom (detektív). Minutáž čítajúca necelú hodinu a pol je v tomto prípade zradnou, pretože na jednej strane film síce nenudí a rýchlo ubehne, ale na druhej strane by snímke zo pár minút na viac len prospelo. Z postáv je dobre spracovanou a zaujímavou len hlavný hrdina. Myslím si, že dobre zakomponovali jeho minulosť a práve to pridalo filmu viac na jeho dramatickosti. Ostatné postavy boli buď  nevýrazné (Willi), dostali málo priestoru (Costa) alebo boli pre príbeh zbytočné (Rennit). Celý film tak stojí len na hlavnom hrdinovi a to je dosť problém. Celkovo ide o nadpriemerný film, ktorému nechýba až tak veľa k tomu, aby patril medzi tie najlepšie režisérove diela 40-tych rokov. V rámci Langovej filmografie ide určite o jeden z jeho slabších snímkou, ktorý sa ani zďaleka nepribližuje jeho najlepším a najznámejším dielam, ktoré natočil v Nemecku alebo v USA. To isté platí aj o noiroch, kde má režisér omnoho lepšie kúsky, ako napr. Women in the Window (1944), Scarlet Street (1945) a najmä The Big Heat (1953). V rámci špionážnych filmov natočených v 40-tych rokoch ide o vcelku podarený film, ale na najlepší snímok tejto dekády, Hitchcockov Notorious (1946) nemá.

HERCI

   Ray Milland podal slušný výkon, do svojej úlohy sa hodí a zároveň do nej vkladá emócie, ktoré výborne fungujú najmä v scénach, keď je konfrontovaný so svojou minulosťou. Svoje najlepšie úlohy však stvárnil až v neskorších filmoch a to v dráme The Lost Weekend (1945) a thrillery Dial M for Murder (1954). Ostatní herci mali problém s tým, že buď nedostali toľko priestoru, aby sa mohli ukázať (Hillary Brooke, Dan Duryea, alebo Alan Napier) alebo tu boli dosť nevýrazný (Carl Esmond, Marjorie Reynolds alebo Percy Waram). Je to trošku prekvapenie a zároveň sklamanie, pretože Lang dokázal do väčšiny svojich filmov obsadiť hercov, ktorí dokázali na seba strhnúť pozornosť a to platí nielen pre hlavné, ale aj vedľajšie úlohy. V tomto prípade nemal veľmi šťastnú ruku a na to dopláca tento film.


HODNOTENIE

65%


[1] M (1931) - Nemecko na začiatku 30-tych rokov v období chaosu a nestability; Das Testament des Dr. Mabuse (1933) - hrozba nacizmu alebo Fury (1936) - lynčovanie. 
[2] Atentát (krycí názov operácie bol Anthropoid) uskutočnili 27.5.1942 československí výsadkári Jozef Gabčík a Jan Kubiš. Heydrich na následky zranení zomrel o pár dní neskôr, 4.6.1942.
[3] Propagandistické snímky nevznikali počas vojny len v USA, ale aj v iných krajinách, či už išlo o Spojencov - Sovietsky zväz a Veľká Británia alebo o štáty Osi - Japonsko, Nemecko a Taliansko.
[4] Do roku 1944 sa u Hitchcocka s touto témou môžeme stretnúť v dielach, ako napr. The Man Who Knew Too Much (1934), The 39 Steps (1935), Foreign Correspondent (1940) alebo Saboteur (1942).
[5] Dej filmu sa odohráva počas tzv. blitzu (nemeckého bombardovania Veľkej Británie), ktoré prebiehalo od septembra 1940 až do mája 1941. Na výslednom filme to, ale nie je veľmi poznať, pretože to evokujú len dve scény, navyše nie príliš realisticky natočené. Z chovania ľudí nie je cítiť žiaden strach o život, alebo paniku, práve naopak každý je kľudný a pokojný, dokonca sa u niektorých objavujú úsmevy a to už je podľa mňa až moc prehnané.  

11. 7. 2015

Terminator Genisys (2015)

   Môj názor na predchádzajúce diely, ako aj ich zhodnotenie si môžete prečítať tu. Článok bol napísaný ešte v roku 2013 (na blogu publikovaný o rok neskôr). Spomínam to preto, lebo na konci, pri piatom terminátorovi sú niektoré informácie už neaktuálne, ako napr. názov filmu alebo jeho režisér, ktorým vtedy mal byť ešte Justin Lin. Teraz už len nadviažem tam, kde som skončil. Potom ako Lin odstúpil sa tohto projektu chopil Alan Taylor, ktorý je síce zručným televíznym režisérom, ale jeho celovečerné snímky, ako napr. Palookaville (1995), The Emperor's New Clothes (2001) alebo Thor: The Dark World (2013) sú len priemerné resp. nadpriemerné diela. Obavy z toho, ako zvládne piaty diel terminátora, s názvom Terminator Genisys (2015), tak boli viac než oprávnené.

STORY LINE

   A ako sa ukázalo boli bohužiaľ aj pravdivé. Spočiatku veľmi zaujímavý nápad, kde sa autori priznali, že sa inšpirovali filmom Back to the Future Part II (1989). To znamenalo staré scény v iných, nových súvislostiach. Znelo to výborne, až dokým sa nedostavil výsledok, pretože aby tomu tak skutočne bolo, to by ho musel režírovať iný človek, pretože Taylor týmto svojim dielom len potvrdil, že ako režisér celovečerných snímkou je len obyčajný rutinér a hlavne veľmi neschopný rozprávač. Film možno rozdeliť do takých dvoch častí. V prvej časti je pomerne dosť scén prebraných z jednotky a ďalšie sú citované z dvojky. Priamo použitých scén z jednotky je tu minimum, ale pôsobia tu výborne, najmä je v nich cítiť ten 80-tkový feeling. Horšie je to už so scénami, kde použili iných hercov, ako napr. traja členovia gangu alebo bezdomovec. Tí tam bohužiaľ pôsobia veľmi umelo a hlavne veľmi na smiech, keď sa snažia napodobiť hercov z jednotky. Dnes, pri takých možnostiach, aké v 80-tych rokoch pri prvom terminátorovi ani zďaleka neboli, sa dá s vizuálnymi efektami spraviť strašne veľa a kľudne mohli využiť a upraviť zábery z jednotky.[1] O nejakom príbehu v prvej časti nemožno ani hovoriť, pretože je z veľkej časti pozliepaný práve z prvých dvoch dielov, akurát konkrétne scény dostali len nové, modernejšie uchopenie. Dá sa to však akceptovať, pretože v druhej časti sa už príbeh pokúsi vydať vlastnou cestou a nie je už len hlúpou vykrádačkou predošlých dvoch filmov, hoci tu sa taktiež nájde zopár odkazov a známych scén. Čo je však neodpustiteľné je to, že scenáristi a režisér v druhej časti príbeh úplne zbytočne prekombinujú, navyše s mnohými nelogickosťami, nad ktorými zostáva len rozum stáť.[2] Toto pre mňa nepochopiteľné rozhodnutie je dôkazom nielen scenáristického, ale aj režisérskeho zúfalstva. Dejových zvratov je v celom filme len minimum a najzaujímavejším z nich je ten, ktorý je známy už trailerov a týka sa Johna Connora. Je tu vidieť aj určitá snaha pracovať s emóciami, ale lepší režisér, by z nich, ako aj z príbehu, dokázal vyťažiť oveľa viac. Pokiaľ ide o humor, tak ten pobaví a ako inak opäť súvisí najmä s Arnoldovou postavou. A keď je už reč o postavách, tak opäť je to všetko hlavne na jeho postave, tentoraz označovanej ako „Guardian“, teda Ochranca. Tentoraz, na rozdiel od štvorky zohráva postava terminátora dôležitú úlohu a to je len dobre.


   Táto postava totiž má v sebe potenciál a hoci tu nebol až tak využitý ako u jednotky alebo dvojky, je to rozhodne lepšie než ako tomu bolo u trojky. Zároveň tu snímka aspoň trochu prinúti diváka premýšľať nad minulosťou tejto postavy. Táto postava má v sebe skrytý potenciál, obzvlášť v podobe sledovania jeho osudov, ako ho zajali ľudia a preprogramovali. Škoda, že práve o tomto nebol tento piaty diel, je to rozhodne atraktívnejšie než sledovať „reštart“ celej série. Čo sa týka ostatných postáv, tak ich im hlbší vývoj a taktiež väčšie a uveriteľnejšie emócie. John Connor tu bol veľmi netradične uchopený, než ako ho poznáme z dvojky až štvorky. Len by to chcelo viac emócii z toho vytrieskať a hlavne väčšiu dilemu jeho matky. Sarah Connor je tvrdou bojovníčkou, tak ako tomu bolo v dvojke. Kyle Reese tu bol lepší než ako ho, priam až tragicky zobrazili v štvorke, ale chýbal mu charizmatickejší predstaviteľ. T-1000 tam nie je čo vytknúť, len škoda, že dostal málo priestoru. Dosť vedľajších postáv mi prišlo dosť zbytočných, ako napr. O'Brien, ktorý nemá takmer žiadny vplyv na dej a jeho postava mi tak príde dosť mimo, hoci niektoré jej hlášky sú vtipné. Podobne je na tom aj Miles Dyson a Danny Dyson, ktorí sú viac odkazmi na dvojku, než plnohodnotnými postavami. Akcia je tu pomerne dosť a z filmu vytvára dojem akejsi akčnej sci-fi jazdy, čomu by odpovedal aj rating filmu PG-13. Napriek tomu, že akciu možno označiť za kvalitnú, tak žiadna zo scén nie je nejako ohromujúcou alebo zapamätateľnou, ako tomu bolo u jednotky, dvojky alebo dokonca aj trojky (úvodná naháňačka a zbúranie budovy). Vizuálne efekty sú kvalitné, ale zase nie sú revolučné, ako tomu bolo u dvojky, ale to sa dalo čakať. Sčasti preto, že na nich už nepracoval Stan Winston (zomrel v roku 2008) a sčasti preto, že dnes sú vizuálne efekty už prakticky v každom blockbustery a dnešného diváka už len tak ľahko neohúria. Celkovo sa jedná o priemerný film, ktorý je v podstate len vykrádačkou prvého a druhého filmu. Príbeh v prvej časti absentuje a v druhej sa zase stane prekombinovaný a nelogický. Päťka je síce lepšia ako štvorka, ale o trošku horšia ako trojka. Vzhľadom na kvalitu a najmä záver filmu nevidím zmysel, aby sa v tejto sérii ďalej pokračovalo. Ak by však predsa len mal vzniknúť šiesty diel, tak odporúčam vymeniť scenáristov a režiséra, lebo zase to bude sklamanie.   

HERCI a HUDBA

   Arnold Schwarzenegger si svoju postavu užíva a vychutnáva. Jeho hlášky a mimika pobavia. Podobne, ako pri trojke, tak aj tu je to práve on, kto z veľkej časti zachraňuje celý film a je jednou z jeho kladných stránok. Terminator je jeho postava a v prípade, že by malo dôjsť k jeho výmene za iného herca alebo by sa tam táto postava vôbec neobjavila (ako tomu bolo v štvorku), tak určite to bude na škodu celého filmu. Jason Clarke bol vo svojej úlohe lepším než Nick Stahl z trojky a svoju úlohu vzhľadom na to ako sa zmení, zvládol celkom slušne. Emilia Clarke pôsobí dosť rozpačito. Na jednej strane v dramatických scénach pôsobí uveriteľne, ale naopak v akčných scénach a so zbraňou v ruke dosť smiešne. Treba však priznať, že na Lindu Hamilton nemá ani zďaleka. Jai Courtney ma nepresvedčil už v A Good Day to Die Hard (2013) a tu len potvrdil, že ako herec je veľmi slabý a navyše bez charizmy. J.K. Simmons dobrý, ale ako som povedal, hrá tu nepodstatnú postavu, takže je to v podstate na nič. Byung-hun Lee ako T-1000 výborný, ale aj tu platí, že na svojho predchodcu, ktorého stvárnil Robert Patrick nemá. Hudbu k filmu zložil Lorne Balfe, ktorý patrí medzi žiakov známeho skladateľa filmovej hudby Hansa Zimmera[3] a dokonca s ním na niekoľkých projektoch, ako napr. Megamind (2010) alebo The Bible (2013) spolupracoval. Ja som mal od tohto soundtracku veľké očakávania, kvôli tomu, že tretí a štvrtý diel, kde hudbu robili Marco Beltrami resp. Danny Elfman, neprišli so žiadnymi zaujímavými motívmi, taktiež preto, že ide o Balfeho prvý veľký blockbuster a tak som si myslel, že sa poriadne ukáže a v neposlednom rade tu Zimmer pôsobil ako executive music producer (výkonný hudobný producent), takže aspoň minimálny vplyv mal aj na tento soundtrack. Pokiaľ ide o akčné skladby, ako napr. Bus Ride, Alley Confrontation, Judgement Day, Fight a ďalšie, tak soundtrack ako keby sa bojí byť viac surovejší a viac experimentovať s hudbou, ako tomu bolo u jednotky a dvojky, kde hudbu robil Brad Fiedel. Čo sa týka skladieb pri dramatických scénach, ako napr. Sarah & Kyle, Guardianship alebo What If I Can't?, tak tie sa do týchto scén náramne hodia a sú plné emócii. Škoda, že Balfe si nedal rovnako ako pri týchto „pomalších“ skladbách záležať aj u tých „rýchlejších“. Hlavná téma v podobe skladby Terminated je pozoruhodnou variáciou na Fiedelove ústredné témy u jednotky a dvojky.  


HODNOTENIE

50%


[1] Stačí sa pozrieť ako scénu s členmi gangu (dostupná tu) upravil jeden z používateľov na youtube.com, kde nechal pôvodných hercov s výnimkou konca, ale aj to by sa ešte nejako dalo obísť resp. pozmeniť.
[2] Zo všetkého najviac vyčnieva asi to, ako spolu dokázali žena a robot postaviť futuristický stroj a ešte k tomu ho stavali v období od druhej polovice 70-tych rokov až do roku 1984.
[3] Zimmerovými žiakmi boli napr. aj Steve Jablonsky alebo John Powell.