15. 5. 2015

Mad Max - Fury Road (2015)

   Všetko to začalo filmom Mad Max (1979), v ktorom režisér George Miller priniesol na filmové plátna dnes už kultovú postavu menom Max Rockatansky. Tento film sa na rozdiel od pokračovaní neodohráva v post-apokalyptickom svete, ale „len“ v blízkej budúcnosti v ktorej kolaps celého sveta je už na blízku. Napriek tomu, že nám tento film objavil pre svet herca Mela Gibsona a ponúkol automobilové naháňačky, ktoré sú na austrálske pomery natočené vskutku pôsobivo, ide len o priemerný snímok, ktorý by nebyť pokračovania, ostal pravdepodobne známym len v rodnej Austrálii. Zmenil to však Mad Max 2 (1981), ktorý predovšetkým v USA zožal obrovský úspech. Ako to už u sequelom býva, tak každý sa snaží svojho predchodcu tromfnúť väčšom akciou a celkovo väčšou epickosťou. To priniesol aj tento diel, ale na rozdiel od iných sequelom, ktoré doplácajú na slabší príbeh, tu to neplatí. Miller preniesol príbeh do sveta, v ktorom si väčšina divákov túto sériu priraďuje a to sveta nekonečnej púšte a všadeprítomného prachu, bizarných postavičiek a chaosu a v neposlednom rade aj bojom o palivá a na svoju dobu pôsobivými akčnými scénami. Druhý diel na míle prebehol svojimi kvalitami ten prvý a to po všetkých stránkach. Samozrejme prišlo to čo nemalo a to tretí diel Mad Max Beyond Thunderdome (1985), ktorý nielenže nedosahuje kvalít predchádzajúcich dielov, ale celú sériu presne na 30 rokov pochoval. Tento rok prichádza do kín Mad Max: Fury Road (2015), ktorým sa režisér Miller pokúsi opäť oživiť túto filmovú sériu.

STORY LINE

   Dlho sa medzi fanúšikmi špekulovalo, že či tento nový diel bude remake po prípade reboot celej série vzhľadom na nového hereckého predstaviteľa, ale nakoniec sa jedná o „klasický“ štvrtý diel. Nepoznám vo filmovej histórii prípad, kedy by sa stalo, že nejaká štvorka svojimi kvalitami je lepšou než všetky predchádzajúce časti. Tento snímok však dokázal, že aj takmer nemožná predstava sa vo filmovom priemysle môže stať skutočnosťou. To, čo sľubovala reklamná a trailerová kampaň, teda zbesilú akčnú jazdu od začiatku až do konca a chaos, je tu splnené takmer do bodky. A tak po veľmi krátkom prológu prichádza jedna z najlepších scén celého filmu, ktorou je takmer polhodinová akčná sekvencia v podobe automobilovej naháňačky. Dych berúca akčná scéna pri ktorej vynikne nielen výborná kamera, ale aj post-apokalyptický vizuál, od všadeprítomného prachu až po piesočnej búrky a tornáda, no a v neposlednom rade je to aj nádherné prostredie Namíbie, v ktorej sa tento film natáčal a to všetko za sprievodu priam až epickej hudby. Jedinečný zážitok, ktorý sa v kine rozhodne oplatí vidieť. Už od začiatku tak režisér zvolil vysoké tempo, čo sa mu mohlo vypomstiť, ale našťastie sa tak nestalo a  snímka si ho udržiava po celý čas, takmer až do konca. Je síce pravda, že prvá polovica filmu je viac akčnejšia než tá druhá, ale aj v tej druhej prevyšuje akcia, akurát, že príbeh a postavy tu dostávajú trošku viac priestoru než v tej prvej. Akčné scény sú natočené výborne. Myslím si, že R-kový rating tomuto filmu len pristane, pretože brutalitou, krvou a výbuchmi sa tu rozhodne nešetrí a bez toho, by to jednoducho nebolo ono. V podstate môžem povedať, že všetky akčné scény, ktoré sa tu nachádzajú sú natočené špičkovo, ale ako som už predtým povedal, pre mňa je najlepšou, hneď tá prvá, aj kvôli svojej dĺžke. Natočiť v dnešnej dobe pútavú polhodinovú akčnú scénu, je fakt umenie. Vytvorený post-apokalyptický svet je taktiež výborný a nemá absolútne zmysel ho porovnať napr. s druhým dielom, ktorý vznikol len v čisto austrálskej produkcii, zatiaľ čo tento v americko-austrálskej. Dalo by sa povedať, že tentoraz sa išlo ešte viac do „hĺbky“ tohto sveta a opäť nás čakajú, ale teraz ešte vo väčšej miere nekonečná púšť, prach, chaos a bizarné postavičky, plus k tomu treba prirátať už spomínané piesočné búrky, tornáda a rozpálené slnko.


   Pokiaľ ide o príbeh, tak ten podľa mňa mohol byť trochu viac prepracovaný, vzhľadom na to, aké možnosti ponúka tento „mad maxovský“ svet, ale priznám sa, že teraz mi to až tak nevadilo, pretože tie dve hodiny ubehnú ako voda a to nielen vďaka akčným scénam, ktorých je tu požehnane, ale predovšetkým kvôli vysokému tempu a samozrejme aj zručnej Millerovej réžii. Priznám sa, že ja osobne som už nedúfal, že tento režisér natočí takýto výborný film a už obzvlášť nie to, že ním bude práve štvrtý Mad Max. Čo sa týka postáv, tak opäť sa vracia náš starý známy Max Rockatansky, ktorý tu toho znovu veľa nenahovorí, ale za to je nebezpečný a pomôže, keď treba. Myslím si, že tento diel najlepšie vystihuje Maxovi osamelosť a to, že je prenasledovaní svojou minulosťou (vízie jeho mŕtvej dcéry). Furiosa je podľa mňa prvá silná ženská postava, ktorá sa v tejto sérii objavila a ktorá tu doteraz chýbala (postavu Aunty Entity z tretieho dielu nerátam, lebo tá dopláca na svoju hereckú predstaviteľku, pretože Tina Turner je možno kvalitná speváčka, ale ako herečka, teda nič moc). Max a Furiosa sa výborne dopĺňajú, spolu vytvárajú nebezpečnú dvojku a aj chémia medzi nimi funguje. Nux je tiež výborná postavička, ktorá snímke pridáva miestami humor a odľahčuje dej. Trošku mi pripomínal postavu Jedediaha, Maxovho spoločníka z dvojky a trojky. Slabinu vidím najmä v záporákoch, ktorý mi prišli buď nevýrazný (Immortan Joe) alebo nedostali dostatok priestoru (Rictus Erectus). Pre mňa je to dosť prekvapujúce, pretože predchádzajúce diely s týmto nemali problém. Celkovo sa jedná o výborné akčné sci-fi, nielen tohto roku (kam sa hrabú druhý Avengers), ale minimálne posledných 3-4 rokov. V rámci série Mad Max ide o najlepší diel, ktorý predošlé diely prekonáva veľmi jednoducho a ľahko. Pokiaľ sa vám páčila dvojka, tak štvorka sa vám bude 2 alebo až 3 krát viac toľko. Nie som zástancom sequelov, hoci zopár považujem za vynikajúcich, ale v tomto prípade by som bol rád, keby vznikla päťka, je tu priestor na ďalší príbeh, len potom, aby nedopadla ako trojka.   

HERCI a HUDBA

   Keď sa povie Mad Max, tak každý si k tejto postave automaticky priradí Mela Gibsona. Iste bolo by fajn, keby tu hrá, ale zase treba povedať, že už má svoje roky, za chvíľu rovnú 60-tku a ktovie, či by takýto čistokrvný akčák zvládol. Melovým obsadením by sa podľa mňa asi zmenil aj výsledný film, dej by obsahoval omnoho menej akcie, ale za to pravdepodobne dávku nostalgie. Tom Hardy vôbec nebol zlá voľba. Takéto typy úloh sa mu hodia.[1] Nemôžem povedať, že by v úlohe Maxa bol lepším než Mel, ale ani horším. Podľa mňa je to tak na rovnako. Charlize Theron príjemne prekvapila, v taktom type filmov by ju človek nečakal, napriek tomu jej sadla postava, ktorú hrala. Nicholas Hoult taktiež nesklamal. Hudbu k filmu zložil Tom Holkenborg, známejší však skôr ako Junkie XL.[2] Priznám sa, že o tomto skladateľovi som prvý krát počul minulý rok, keď bolo oznámené, že bude spolu s Hansom Zimmerom komponovať hudbu k Batman v Superman: Dawn of Justice (2016). Toto bol v poradí už tretí soundtrack, ktorý som od neho počul a môžem povedať, že z nich asi ten najlepší.[3] Skladby kombinujú elektroniku, ambientnú hudbu (zvuky prostredia resp. okolia, v tomto prípade sú to napr. vietor alebo kolesá), ale aj hudobné nástroje ako bicie alebo gitara. Soundtrack obsahuje celkovo 26 piesní, pričom viac ako polovica, dokonca by som povedal, že takmer ¾ sú „tvrdšie“ ako napr. Blood Bag, Spikey Cars alebo The Chase odrážajú akciu, apokalypsu a chaos. Nájdu sa tu však aj „jemnejšie“ ako napr. Many Mothers, The Return To Nowhere alebo Coda sa sústreďujú predovšetkým na emócie jednotlivých postáv a celkovú atmosféru tohto sveta plného beznádeje, ale zároveň aj osamelosti. Podľa mňa najlepšími skladbami sú hlavný motív použitý okrem Survive aj v iných skladbách, ďalej potom The Rig alebo Brothers In Arms.


HODNOTENIE

81%


[1] Forrest Bondurant v Lawless (2012), Bane v The Dark Knight Rises (2012) alebo Bob v The Drop (2014).
[2] K prvým dvom dielom skladal hudbu Brian May, u tretieho zase Maurice Jarre.
[3] Predtým to boli jeho soundtracky k filmom 300: Rise of an Empire (2014) a Run All Night (2015).

7. 5. 2015

Zvony pre bosých (1965)

   Koncom 50-tych rokov sa vo Francúzsku objavujú filmové diela režisérov, ktorých možno súhrnne označiť ako Francúzska nová vlna. Jej členovia odmietali vtedajšie zavedené filmové normy a postupy, na miesto toho sa pokúšali o rôzne experimenty, či už s formou filmového rozprávania alebo s technickými vecami (od podoby vizuálnej stránky až po prácu so strihom).[1] V priebehu 60-tych rokov sa táto nová vlna rozšírila aj do ostatných častí Európy, vrátane Veľkej Británie alebo Československa a neskôr potom aj do samotných USA. Na Slovensku tento proces začal o trošku skôr než v Česku a reprezentovali ho predovšetkým traja filmári: Štefan Uher - Slnko v sieti (1962) a Organ (1964); Peter Solan - Boxer a smrť (1962) a Kým sa skončí táto noc (1965) a Stanislav Barabáš, ktorý režíroval práve Zvony pre bosých (1965).

STORY LINE

   S vojnovým žánrom mal Barabáš skúsenosti už pred touto snímkou, keď natočil Pieseň o sivom holubovi (1961), poviedkový snímok sledujúci koniec Druhej svetovej vojny na slovenskom vidieku očami troch malých chlapcov. Okrem rovnakého filmového žánru majú obe tieto diela aj ďalšie spoločné prvky, ako obdobie (v oboch prípadoch sa jedná o poslednú fázu Druhej svetovej vojny, presnejšie etapu po vypuknutí Slovenského národného povstania), tak aj odľahlé prostredie (u prvého je to malá vidiecka dedinka a u druhého zase hory). Práve to, že takmer celý film sa natáčal výlučne len v exteriéroch, je jedným z dôvodov, čím ho možno zaradiť do československej novej vlny, pretože sa odlišuje od bežnej vtedajšej tvorby, keď sa filmy natáčali prevažne v štúdiách alebo interiéroch. Nádherné zábery slovenských hôr vytvárajú pôsobivú a zároveň aj dosť komornú atmosféru. To isté platí o akčných scénach, sa tu síce nachádzajú, ale nie je ich veľa. Kto teda očakáva vojnový film plný akcie bude sklamaný. Režisér si totiž vystačí s tromi-štyrmi postavami na to, aby vytvoril fungujúcu vojnovú drámu. Viac než o klasický vojnový snímok ide teda skôr o psychologickú drámu zameriavajúcu sa na hlavné postavy. Režisér sa tu taktiež snaží odmýtizovať pohľad na SNP a jeho snímka narúša tradičnú schému vojnových filmov vtedajšej doby a na miesto klasickej šablóny oslavujúcej hrdinstvo a kolektívneho ducha sa zameriava na individualizmus a humanizmus. Individualita jednotlivých postáv sa prejavuje tým, že Barabáš medzi nimi stiera akékoľvek rozdiely a je úplne jedno na akej strane stoja, či ide o nemeckých vojakov (Hans), slovenských partizánov (Ondrej a Stašek) alebo civilistov (Verona), jeho cieľom je zobraziť ich predovšetkým ako ľudí. Na ich osudoch poukaze na nezmyselnosť vojny, to ako ich vojna poznačila a zmenila, ale aj to, ako sa ich cesty na chvíľu spojili a potom zase rozdelili.


   Svojimi humanistickými myšlienkami a posolstvom by sa dalo toto dielo prirovnať k podobným vojnovým snímkam, ktoré vznikli ešte v 30-tych rokoch, ako napr. All Quiet on the Western Front (1930) alebo La grande illusion (1937). Pokiaľ ide o príbeh, tak ide o výborne vystavanú drámu so štúdiou charakterov. Jedinou výraznou slabinou tohto filmu je to, že po 50-tich minútach mu začínajú dochádzať baterky. Dej sa ako keby zasekne na jednom mieste a zároveň s tým upadne aj jeho tempo. Záver síce opäť ponúka kvalitnú drámu, ale je veľká škoda, že film si svoje kvality neudrží od začiatku až do konca. Pokiaľ ide o postavy, tie sú tiež výborné a najmä na Staškovi je vidieť vývoj, akým si charakter prejde. Zamrzí však, že Ondrej je v druhej polovici zatlačený do úzadia a nedostáva sa mu tak potrebného priestoru. Obe ich postavy zároveň dávajú omnoho viac reálnejší pohľad na slovenských partizánov než tomu bolo predtým. Hans je veľmi trefným príkladom toho, že nacisti v poslednom roku vojny posielali na front veľmi mladých chlapcov, ktorí nielenže nemali dostatok skúseností, ale ešte ani poriadne nežili svoj život. Verona je dosť nevyvážená postava, ktorá na jednej strane ponúka pohľad civilistu na vojnu, ale zároveň na druhej strane je s ňou spätá romantická linka, ktorá tu nepôsobí príliš dôveryhodne a vzbudzuje skôr dojem, že je tu povinná a to už len z toho dôvodu, že všetko sa to udeje príliš rýchlo, veď dokonca jej postava sa objaví až v druhej polovici. Celkovo sa jedná o výborné slovenské (československé) dielo s perfektnou komornou atmosférou a nádhernými exteriérmi slovenských hôr.

HERCI a HUDBA

   Ivan Rajniak a Vlado Müller sú výborný, ich úlohy im sadli ako uliate. Spolu vytvárajú vynikajúcu dvojku, ktorá sa vhodne vzájomne dopĺňa a doberá. Podľa mňa je dosť chyba, že v druhej polovici nedostáva Vlado Müller  dostatočný priestor a je zatlačený do úzadia. Myslím si, že režisér tým nevyužil naplno jeho herecký potenciál. Mne osobne by vôbec nevadilo, ak by boli vo filme len oni dvaja, myslím si, že by celý film v pohode utiahli. Ewa Krzyzewska podala tiež kvalitný výkon, navyše pohľad na jej nahé telo určite poteší mužského diváka. Hudbu k filmu zložil Zdeněk Liška, ktorému sa podarilo vytvoriť vcelku zaujímavé dramatické, miestami až experimentálne znejúce skladby.


HODNOTENIE

82%


[1] Patrili sem  napr. Jean-Luc Godard alebo François Truffaut. Ich diela boli výrazne ovplyvnení najmä francúzskym poetickým realizmom, talianskym neorealizmom a v neposlednom rade aj klasickými hollywoodskymi filmami.