29. 3. 2015

Bullitt (1968)

   V roku 1968 mali v USA premiéru hneď tri snímky o drsných policajtoch (detektívoch). Najprv, na konci marca, to bol Madigan (1968) potom, začiatkom októbra, nasledoval Coogan's Bluff (1968), (mimochodom oba filmy režíroval Don Siegel) a o pár týždňov neskôr, v polovici októbra, to zavŕšil práve Bullitt (1968), ktorý režíroval Peter Yates.

STORY LINE

   Všetky tri snímky majú ešte spoločné to, že už boli ovplyvnené príchodom tzv. Nového Hollywoodu, čo sa pochopiteľne odrazilo aj na ich výslednej podobe. Napriek tomu možno nájsť medzi nimi odlišnosti. Madigan (1968) napriek tomu, že už bol produktom novej hollywoodskej éry, tak vo svojom spracovaní sa ešte pohybuje, podobne ako napr. Harper (1966), v mantineloch predchádzajúceho, tzv. Klasického Hollywoodu (napr. prevažná časť deja sa odohráva v štúdiových interiéroch alebo využitie zadnej projekcie). Coogan's Bluff (1968) je pre zmenu westernovou variáciou na danú tematiku, podobne ako napr. artová kriminálka Point Blank (1967), či už hlavnou postavou (arizonský šerif predstavujúci modernú verziu šerifov z dôb Divokého Západu) alebo príbehom (stret dvoch rozdielnych svetov - tradičného a drsného Západu s vyspelým a odcudzeným Východom). Bullitt (1968) v tomto oproti konkurencii jednoznačne vyhráva. Nad filmom Madigan (1968) preto, lebo oproti nemu je uchopený omnoho viac realistickejšie, keďže exteriérové scény prevažujú nad interiérovými a taktiež vôbec nevyužíva zadnú projekciu. Nad filmom Coogan's Bluff (1968) preto, lebo oproti nemu hlavný hrdina ani príbeh nie sú žiadnou variáciou nejakého iného filmového žánru. Bullitt (1968) je tak v podstate klasickou kriminálkou, avšak slávnym sa toto dielo stalo najmä vďaka dnes už legendárnej automobilovej naháňačke. Tá bola jednou z prvých svojho druhu, ktorá využívala reálne exteriéry a v súčasnosti sa radí k tým najlepším filmovým automobilovým naháňačkám.[1] K väčšej autentickosti prispievajú okrem exteriérov aj ďalšie faktory, jedným z nich je využitie kamery a strihu. Kamera bola okrem iného umiestnená aj do vnútra automobilov a vďaka tomu sa počas tejto scény objaví zopár momentov ponúkajúcich pohľad na celú naháňačku z perspektívy prvej osoby. To vytvára dojem, ako keby sa samotný divák nachádzal v aute. Časť odohrávajúca sa v uliciach San Francisca bola v skutočnosti natočená len na pár lokalitách. Vzhľadom na to, že kamery snímali z viacerých uhlov sa potom vďaka šikovnému využitiu strihu podarilo vytvoriť ilúziu viacerých ulíc. Pri prvej projekcii to pravdepodobne divák ani nezaregistruje, pretože je to výborne natočená scéna, ktorá ani po viac ako 45 rokoch nezostarla a schopnosť zaujať má aj dnes, po toľkých desaťročiach.[2]


   Za jej konečný výsledok však nie sú až tak zodpovední režisér Peter Yates a hlavný herec Steve McQueen, ako skôr producent filmu Philip D'Antoni, ktorý trval na čo najvyššej možnej miere autentickosti a koordinátor kaskadérov Bill Hickman,[3] ktorý tu zároveň pôsobil aj ako kaskadérsky šofér.[4] Riadil auto patriace dvojici nájomných zabijakov, čierny 1968 Dodge Charger 440 Magnum R/T (McQueen zase šoféroval zelený 1968 Mustang GT fastback). Celkový realistický zážitok umocňuje aj to, že tu nebola použitá žiadna hudba, čo dáva vyniknúť zvukom motorov, nárazov a šmykov oboch áut. Ja osobne radím túto naháňačku medzi 5 najlepších aké kedy boli natočené a zároveň je to jedna z najlepších scén z tohto filmu (asi to nie je nič prekvapujúce, pretože tento názor má takmer každý, kto tento film videl). Čo sa týka príbehu, tak ten sa odohráva v dvoch rovinách, ktoré by sa dali charakterizovať ako práca (vyšetrovanie) a súkromie (osobný život). Pokiaľ ide o vyšetrovanie, tak je to klasická kriminálka, ktorej však nechýbajú nečakané odhalenia a zvraty, takže miestami má čím prekvapiť. Vďaka tomu je divák neustále držaný v napätí až do samotného záveru. Atmosféra je výborná, čomu výdatne pomáha aj prostredie San Francisca, v ktorom sa celý dej odohráva. Tu by som okrem toľko spomínanej a vyzdvihovanej automobilovej naháňačky spomenul aj ďalšie scény, predovšetkým tú v nemocnici a na letisku. V prípade osobného života je to komplikovanejšie, pretože sa tu pracuje už na tú dobu s typickými klišé a niektoré scény sú tu úplne zbytočné, ako napr. reštaurácia alebo nakupovanie. Našťastie táto časť tvorí malú časť celkovej minutáže. Čo sa týka postáv, tak hlavný hrdina Bullitt je správne drsný, ale nechýba mu ani pokoj a rozvaha. Naopak emócie ho ovládnu len zriedkakedy. Vnímať ho môžeme taktiež aj ako typického predstaviteľa drsných detektívov, ktorí nezachádza so zločincami v rukavičkách, ale tak ako si to zaslúžia. Neskôr na tento trend nadviazali kriminálky ako napr. The French Connection (1971) alebo Dirty Harry (1971). Dvojica nájomných vrahov je výborná, sú nebezpeční, presní a tichí. Hlavný zloduch je na jednej strane málo uveriteľný, že by bol toho všetkého schopný, ale na druhej strane, práve v tom tkvie jeho „sila“, pretože dokáže nečakane prekvapiť. Celkovo ide o výbornú kriminálku s cool hlavným hrdinom, kvalitným príbehom, perfektnou atmosférou a exteriérmi San Francisca a najmä s jednou z najlepších automobilových naháňačiek.    

HERCI a HUDBA

   Steve McQueen je výborný a podľa mňa ide o jednu z jeho najlepších úloh. Svoju úlohu si veľmi užíva, čo dokazuje aj to, že zastúpiť kaskadérom sa nechal len pri tých najnebezpečnejších častiach, väčšinu tak urobil sám. Dalo by sa povedať, že celý film stojí práve na ňom, pretože ostatní herci síce hrajú kvalite, ale na plátne trávia v porovnaní s ním omnoho menej času, v podstate sú tu len do počtu. Dokazuje to napr. Jacqueline Bisset, ktorá je krásna, ale jej herecké umenie sa naplno prejaví len v jednej scéne (na pláži). Jedinú výnimku predstavuje Robert Vaughn, ktorý je ako ambiciózny politik správne zákerný. Hudbu k filmu zložil Lalo Schifrin, ktorého skladby sa nesú v tónoch jazzu. Je to jedno z jeho najlepších diel a za pozornosť stoja predovšetkým úvodná Bullitt (Main Title), ale aj skladby Ice Pick Mike a Shifting Gears, ktorá slúži ako predohra k automobilovej naháňačke.     


HODNOTENIE

82%


[1] Do prvej polovice 60-tych rokov sa automobilové naháňačky natáčali v interiéroch filmových štúdii, pričom využívali zadnú projekciu. Jednou z prvých moderných naháňačiek, ktorá využívala reálne exteriéry, bola v britskom krimi Robbery (1967), ktorý režíroval Peter Yates. Práve táto scéna zaujala hlavného predstaviteľa Stevea McQueena a producenta Philipa D'Antoniho, aby najali Yatesa a zverili mu réžiu snímku Bullitt (1968).
[2] Pozorný divák si však neskôr určite všimne opakujúce sa lokality a predovšetkým autá, ktoré obe vozidlá míňajú, ako napr. zelený chrobák.
[3] Hickman si tu zahral aj jedného z dvojice zabijakov menom Phil.
[4] D'Antoni a Hickman spolupracovali aj na ďalších významných automobilových naháňačkách: The French Connection (1971) a The Seven-Ups (1973).

9. 3. 2015

Chappie (2015)

   Celovečerným debutom juhoafrického režiséra Neilla Blomkampa bolo sci-fi District 9 (2009), ktoré okrem príbehu a vizuálnych efektov zaujalo predovšetkým svojou dokumentárnou formou. Režisérovi sa tak vďaka netradičnému námetu, ale aj tým, že celý projekt produkoval Peter Jackson, podarilo natočiť kvalitný film. Jeho nasledujúci film, opäť sci-fi Elysium (2013), tentoraz už bez Jacksonovej podpory, malo potvrdiť jeho kvality na poli tohto žánru. Pre mňa to však bolo veľké sklamanie, pretože celý príbeh bol plný rôznych klišé, ale hlavne nelogickostí. Za nasledujúci projekt sa Blomkamp znovu rozhodol spraviť celovečernú verziu svojho krátkometrážneho snímku tak, ako tomu bolo u District 9 (2009), ktorý vychádzal z Alive in Joburg (2006). Tentoraz poslúžil krátkometrážny Tetra Vaal (2004) ako predloha pre Chappie (2015).  

STORY LINE

   Režisér mal pred sebou veľmi ťažkú úlohu, pretože vsadil na nie príliš originálnu zápletku. Tematika „poľudšťovania“ robotov a to, že aj oni môžu mať city bola už mnohokrát predtým sfilmovaná, za zmienku určite stoja sci-fi snímky ako napr.  Terminator 2: Judgment Day (1991), A.I. Artificial Intelligence (2001), I, Robot (2004) alebo z poslednej doby v animáku Big Hero 6 (2014). Chappie je však skôr akýmsi mixom iných, podobných sci-fi, ako napr. Short Circuit (1986), RoboCop (1987)WALL-E (2008). Blomkamp teda dalo by sa povedať, že prišiel s predvídateľným príbehom, s množstvom klišé, navyše ešte k tomu aj vykráda sám, keď kopíruje District 9 (2009), čo je vidieť najmä pri dokumentárnej forme, zasadení príbehu do Južnej Afriky alebo v samom závere. Napriek tomu sa režisér nesnaží len kopírovať iných alebo sám seba, ale prísť aj s niečím novým. To je vidieť najmä v komediálnych (napr. Chappie sa učí rôzne veci) alebo v dramatických (Chappie spoznáva reálny svet) scénach, ktoré tu prekvapivo dosť dobre fungujú. Dokazuje to, že režisér vie pracovať s emóciami, navyše bez toho, aby pôsobili nejak násilne na diváka a snažili sa na neho tlačiť. Akcie tu vzhľadom na dvojhodinovú minutáž nie je mnoho, ale napriek tomu v tých zopár scénach čo sa objaví, je kvalitne spracovaná. Prekvapením je najmä určitá, aj keď nie veľká, miera brutality v týchto scénach (napr. Chappie vs. Vincent Moore alebo roztrhnuté telo).


   Vizuálne efekty sú tiež kvalitné, ale nejaké veľké vizuálne orgie netreba očakávať. Čo sa týka postáv, tak myslím, že Chappieho si každý veľmi rýchlo obľúbi, jeho hlášky a chovanie pobavia, inokedy zase jeho osudy dojmú. Napriek tomu, že nejde o originálnu postavu, pretože je tiež len zbierkou rôznych klišé, tak svojim svojským chovaním a hláškami si dokáže získať každého. Hlavný zloduch Vincent Moore je tiež fajn, len škoda, že nedostal viac priestoru, najmä v tej osobne konfrontácii. Ostatné postavy nemajú diváka čím zaujať, navyše ich charaktery obsahujú tradičné klišé z ktorých sa na rozdiel od Chappieho alebo Vincenta nedokážu vymaniť a sú tak v celom filme v podstate len do počtu. A tu je ďalší problém, pretože pri dvojhodinovej minutáži, s predvídateľným príbehom, s menším počtom akčných scén, menším kochaním sa vizuálom a dvomi zaujímavými postavami by sa žiadalo mať aspoň jednu z týchto štyroch vecí prepracovanú, ale nestalo sa a to je chyba. Celkovo je podľa mňa Chappie (2015) lepším režisérovým dielom než bolo Elysium (2013), pretože tu je vidieť aspoň nejakú snahu pracovať s príbehom a postavami. Napriek tomu kvalít jeho celovečerného debutu District 9 (2009) nedosahuje a začínam si myslieť, že aj za tú jeho výslednú kvalitu a podobu je viac zodpovedný skôr producent Peter Jackson než Blomkamp. Zároveň by jeho posledné dva filmy mali slúžiť ako memento pre tých, ktorí veria, že dokáže zvládnuť réžiu piateho Aliena a zavŕšiť túto ságu so cťou.

HERCI a HUDBA

   Hlavnú úlohu, presnejšie svoj hlas postave Chappieho prepožičal režisérov dvorný herec Sharlto Copley. Jeho práca s hlasovým prejavom je neskutočná, pretože vôbec na ňom nebolo poznať, že ho dabuje vyše 40-ročný herec, ale skôr naopak, že ide o nejakého tínedžera. Hugh Jackman bol výborný, správne drsný a zlý, len toho priestoru mohol dostať ešte viac. Dev Patel pôsobil ako pravý počítačový nerd, ale škoda, že jeho postava nebola viac prepracovaná. Sigourney Weaver si tu ani moc nezahrala. Hudbu k filmu zložil Hans Zimmer (dodatočnú hudbu skomponovali Andrew Kawczynski a Steve Mazzaro). Hudba je asi to jediné, čo funguje vo filme po celý čas. Vzhľadom na príbeh a hlavného hrdinu ide elektronickú hudbu, z tohto dôvodu nemusí takýto žáner sadnúť každému. Napriek tomu si myslím, že sa tu nájdu skladby, ktoré dokážu osloviť každého. Obzvlášť na svoje si prídu tí, ktorí majú radi elektronické soundtracky zo sci-fi a ďalších žánrov z 80-tych rokov, pretože tieto Zimmerove skladby ich miestami trošku pripomínajú. Najlepšou skladbou je podľa mňa jednoznačne We Own This Sky. 


HODNOTENIE

55%