12. 2. 2015

Ostatni etap (1948)

   História snímkou, či už hraných alebo dokumentárnych, zaoberajúcich sa témami holokaustu a koncentračných táborov siaha už do roku 1945 a je spojená s koncom Druhej svetovej vojny a objavením týchto nacistických hrôz Spojencami. Jedným z prvých takýchto filmov je práve aj poľské dielo Ostatni etap (1948).[1]

STORY LINE

   Vôbec prvým celovečerným hraným filmom s touto tematikou je režisérsky počin Orsona Wellesa, ktorý si v ňom aj zahral hlavnú úlohu, s názvom The Stranger (1946).[2] Pokiaľ sa jedná o dokumentárne snímky, tak prvým významným dielom je Death Mills (1945), ktorý režíroval Billy Wilder.[3] V rovnakom roku vznikli aj ďalšie dva významné dokumenty, za ktorými stál George Stevens, ide o Nazi Concentration Camps (1945) a The Nazi Plan (1945).[4] Ostatni etap (1948) je jedinečný už v tom, že spája hranú a dokumentárnu formu.[5] Režisérka filmu Wanda Jakubowska, ktorá sa podieľala spolu s Gerdou Schneiderovou aj na scenári, totiž vytvorila celý príbeh na základe svojich osobných skúseností, keď ako väzenkyňa prežila vojnu v koncentračnom tábore Auschwitz.[6] V podstate je tento film len o výpoveďou ženy, ktorá prežila vojnové hrôzy a vyrovnáva sa s tým tak, že o nich vyrozpráva celému svetu a zároveň slúži ako memento, aby sa tieto hrôzy už nikdy viac nezopakovali. Režisérka už pred úvodnými titulkami hodí diváka do víru udalostí a postupne začína budovať atmosféru plnú ľudského utrpenia, strachu a smrti. Dej sa sústreďuje na ženskú časť tábora a tak hlavnými hrdinkami sú prevažne ženy, najmä Nemky, Poľky a poľské Židovky. Tým, že hlavné postavy sú takmer len ženy má dvojaký význam. Na jednej strane ukazuje, že aj ženy prechádzali v tábore peklom, od tvrdého zaobchádzania a bitia, cez hlad a rôzne choroby, až po popravy len tak zo srandy a hromadné vraždenie. Na druhej strane dokazuje, že za hrôzami táborov a nacistických zverstiev vo všeobecnosti nestáli len muži, ale aj ženy, ktoré sa rovnako, ak nie viac vyžívali v násilí, nemali zľutovania a bez mihnutia oka posielali na smrť stovky, ba až tisícky iných žien. V záujme zachovania autentickosti bola časť snímky nakrútená priamo v tábore Auschwitz a to isté platí aj o pôvodných jazykoch, keď Nemci hovoria nemecky, Poliaci zase poľsky, atď. Jakubowska vie treba pracovať s atmosférou a emóciami, pretože okrem scén plných stovky komparzistov využíva hlavne menšie, komorné scény k dosiahnutiu potrebného efektu a taktiež nesnaží sa tlačiť na pílu a vytrieskať pri každej príležitosti veľké emócie, ale vie presne vystihnúť a podať jednotlivé udalosti tak, aby diváka šokovali a uvedomil si, to utrpenie a v podstate všetko, čím ľudia v koncentračných táboroch prešli. Oceniť treba snahu režisérky pre objektívnosť charakter postáv, ktoré nie sú jednotvárne a nezobrazuje všetkých väzňov len ako tých dobrých, pretože sú medzi nimi aj kolaboranti a udavači. Dokumentárna forma je prítomná vo vykreslení každodenného „fungovania“ tábora a ľudských ukrutností, ktoré sa za neho múrmi odohrávali. To isté platí o postavách, pretože sa nezameriava len na dve alebo tri, ale na viaceré, pričom ponúka pohľad ako zo strany väzenkýň, tak aj zo strany dozorcov resp. veliteľov tábora. Divák je tak postavený do úlohy akéhosi pozorovateľa, ktorý si potom na základe toho, čo vidí, dokáže spraviť o oboch skupinách svoj vlastný názor. Zistí, čoho sú niektorí ľudia schopní a toho, čím si zase niektorí musia prejsť. Jedinou slabinou filmu je záverečných 15 minút a s tým aj spojený záver. Dovtedy precízne budovaná dráma, emócie, ale hlavne uveriteľnosť, tak na to, ako keby režisérka potom úplne rezignovala, keď začne nie príliš uveriteľným útekom tlmočníčky z tábora a skončí zábermi na bombardéry.[7] Predošlé prípravy a zmienky o možnej vzbure sú ignorované a upadnú do zabudnutia, pritom práve povstanie by bolo oveľa vhodnejším a logickejším vyústením predošlého diania a navyše by tu bol určitý súvis so skutočnosťou.[8] Celkovo sa jedná o výbornú drámu, jednu z najlepších venujúcej sa tejto problematike. Je spomienkou na mŕtvych, ale hlavne je to svedectvo tých, ktorí prežili o dovtedy nepredstaviteľných zločinoch a bolesti, ktoré si ľudia museli vytrpieť. Zároveň slúži ako memento, aby sa podobné zverstvá už nikdy viac nezopakovali.   

HERCI

   Všetci herci, či už hrali Nemcov alebo iných, boli Poliaci a väčšina z nich boli neherci, ktorí pred kamerou stáli prvý krát. Tento faktor tiež prispieva k väčšej miere autentickosti. Napriek tomu ma príjemne prekvapilo, že vo filme to nie je vidieť, nikto neprehráva, nikto nehrá afektovane, ale všetci vo svojich úlohách pôsobia prirodzene a uveriteľne. Obzvlášť musím pochváliť predstaviteľov Nemcov, ktorí to mali ešte sťažené jazykom a tým ako stvárnia záporné úlohy, ale zvládli to výborné. Nemčina im nerobila žiadne problémy, naopak pôsobili dojmom ako keby to bol ich materinský jazyk a dali svojim postavám naozaj temný, až hrôzostrašný rozmer, najmä Aleksandra Śląska ako Oberaufseherin. 


HODNOTENIE

90%


[1] Pokiaľ máme na mysli filmy odohrávajúce sa priamo v koncentračných táboroch, tak toto poľské dielo je úplne prvou takouto snímkou.
[2] Zaoberá sa hľadaním nacistických vojnových zločincov, ktorí ušli a skrývali sa pred spravodlivosťou, navyše tento film obsahuje aj dokumentárne zábery z koncentračných táborov.
[3] Tento dokument sa venuje zverstvám, ktoré mal na svedomí nacistický režim obsahuje zábery z koncentračných táborov: Auschwitz, Bergen-Belsen, Buchenwald alebo Majdanek a venuje sa aj eutanázii nevyliečiteľne chorých a ťažko postihnutých ľudí.
[4] Oba dokumenty neskôr poslúžili aj pri procesoch v Norimbergu, kde boli jedným z hlavných  dôkazov obžaloby.
[5] Toto spojenie hranej a dokumentárnej tvorby je prítomné aj u ďalšieho filmu z rovnakého roku s rovnakou tematikou, kde tábor Auschwitz nahradil Terezín, ide o československú drámu Daleká cesta (1948).
[6] V neskorších rozhovoroch sa niekoľkokrát vyjadrila, že prežiť Osvienčim jej pomohla neustála myšlienka na zdokumentovanie svojich zážitkov.
[7] Bombardéry alebo iné bojové lietadlá samé o sebe neznamenali blížiacu sa armádu, pretože Veľká Británia a USA bombardovali Nemecko už od jari 1942 a na nemeckú pôdu vstúpili až o dva a pol roku neskôr, na jeseň 1944. Záber na dopadajúce delostrelecké granáty, zvuk bojov alebo prichádzajúcich sovietskych tankov by v tomto prípade podľa mňa pôsobili vo filme oveľa lepšie.
[8] V októbri 1944 došlo v tábore k povstaniu Židov.

2. 2. 2015

Ivanovo detstvo (1962)

   Andrei Tarkovsky patrí medzi najznámejších ruských, presnejšie sovietskych režisérov. Už počas svojho štúdia na Gerasimovom inštitúte kinematografie natočil tri študentské snímky: krátkometrážne krimi Ubiytsy (1956) a strednometrážny thriller Segodnya uvolneniya ne budet (1959) a drámu Katok i skripka (1961).[1] Jeho celovečerným debutom sa stala vojnová dráma Ivanovo detstvo (1962).

STORY LINE

   Panuje všeobecný názor, že ruská, vlastne sovietska kinematografia od konca 20-tych rokov až do začiatku 90-tych rokov obsahovala diela len s výlučne ideologickým a propagandistickým zameraním. Ide o mylnú domnienku, pretože je tu možné nájsť diela, ktoré sú nimi nasiaknuté len minimálne alebo dokonca vôbec. To platí aj vo vojnovom žánri, kde sa už koncom 50-tych rokov môžeme stretnúť so snímkami, predovšetkým z obdobia Druhej svetovej vojny, kde dôležitú úlohu zohráva ľudský aspekt. Silné, sčasti umelecké, vojnové drámy sledujúce hlavných hrdinov, ich osudy a strastiplné cesty na pozadí vojnového besnenia. Jedná sa o snímky ako napr. Letyat zhuravli (1957), Ballada o soldate (1959) alebo Sudba cheloveka (1959). K nim môžeme zaradiť aj Tarkovského celovečerný debut, ktorý, ako to už samotný názov napovedá, približuje prostredníctvom 12-ročného chlapca dianie na východnom fronte. Vojna z malého chlapca spravila sirotu, pripravila ho o detstvo a bol nútený predčasne dospieť. Teraz má už len jediný cieľ, bojovať proti nacistom a pomstiť sa im. Tarkovsky sa zameriava na stratu detskej nevinnosti, ktorú nahradila nenávisť a odplata. Režisér už vo svojom celovečernom debute ukazuje, čo bude neskôr jeho najsilnejšou stránkou a to rozprávanie pomocou rôznych obrazov a výjavov, v tomto prípade sú to obrazy vojnou zničenej krajiny, poznamenaných ľudí (Ivan, starec) a Ivanove snové sekvencie. Tarkovsky navyše tieto výjavy postavil do kontrastu medzi sebou, keď na jednej strane sledujeme hlavného hrdinu, ktorý pôsobí dojmom, ako keby bol zbavený všetkých emócii, okrem nenávisti, na druhej strane, ale v jeho snoch sa otvára úplne iný svet, plný detskej radosti a nevinnosti, ktorý pozostáva z jeho spomienok na svoje detstvo a predstáv, ako by sa asi vyvíjalo nebyť vojny. Práve sny sú pre neho útechou, útekom z reality a zároveň  jediným miestom, kde môže naplno prejaviť svoje potlačované city, ako radosť alebo smiech. Vzhľadom však na to, že ide o umelecký film, tak príbeh, postavy v ňom alebo jednotlivé scény sú mnohovýznamové s filozofickým presahom a preto si ich každý divák bude vysvetľovať po svojom. Kto teda očakáva klasický vojnový film, tak bude sklamaný. Samotná akcia tu síce je, ale nie je jej mnoho, navyše sa nesie, podobne ako celý príbeh, v komornom duchu.


   Prostredie v ktorom sa príbeh odohráva: spustošená krajina, brezový les, močiare a sny, to všetko vytvára výbornú ponurú, ba až depresívnu atmosféru. K nej veľmi prispieva aj výborná práca kameramana, ktorým bol Vadim Yusov.[2] Vďaka dlhým a pohyblivým záberom, práci so svetlom a nasnímaniu najmä exteriérových scén sa kameramanovi podarilo dosiahnuť presne tie emócie, ktoré režisér potreboval. Práve toto nové uchopenie technických vecí a príbehu zaraďujú Tarkovského medzi tzv. novú ruskú (sovietsku) vlnu.[3] Pokiaľ ide o príbeh, tak ten kvalitne spracovaný, nechýba mu potrebná hĺbka, ani emócie a navyše má aj filozofický resp. mnohovýznamový presah. Za slabinu tu považujem najmä romantickú vsuvku, ktorá je tu podľa mňa zbytočná, pretože skôr uberá na atmosfére filmu a celé rozprávanie spomaľuje než mu pomáha. To isté si myslím o naťahovanom a príliš doslovnom závere. Ten skok na koniec vojny, doplnený dokumentárnymi zábermi sa sem podľa mňa vôbec nehodí. Škoda, že režisér nenechal ohľadom záveru rúško tajomstva. Celú pasáž od vracajúceho sa Galtseva a Kholina až po nájdenie zložky by som vymazal, tak by sa vytvorila pekná paralela medzi úvodom a záverom.[4] Každopádne je to škoda, pretože obe tieto scény zaberajú dohromady zhruba polhodinu, čo pri minutáži 95 minút je skoro 1/3 filmu. To je podľa mňa celkom dosť a tento čas sa dal využiť aj ináč. Ja osobne by som radšej videl blúdiť Ivana močiarmi alebo zničenou krajinou ako nejakú romantiku, ktorá pre samotný dej je nepodstatná. Čo sa týka postáv, tak jedinou prepracovanou a zaujímavou postavou je tu len Ivan. Ostatným postávam chýba väčšia hĺbka, emócie a lepší hereckí predstavitelia (Galtsev), navyše niektoré z nich sú tu zbytočné (Masha). Z tohto dôvodu si k nim divák nedokáže vytvoriť žiadny vzťah, to by ani nebol až tak problém, keďže sú to „len“ vedľajšie postavy, ale v scénach v ktorých Ivan nevystupuje, je to potom dosť ťažké. Celkovo ide o kvalitnú vojnovú drámu, hoci presnejšie označenie by bolo vojnovo-psychologicko-umeleckú drámu, zároveň však podľa mňa ide o najprístupnejší Tarkovského film. Z tohto dôvodu, ak by niekto chcel začať s týmto režisérom, tak najlepšie urobí práve, ak si vyberie tento jeho celovečerný debut, spraví si tak lepšiu predstavu o jeho tvorbe a zistí, či mu takýto štýl vyhovuje.    

HERCI a HUDBA

   Nikolai Burlyayev tu podal pravdepodobne najlepší herecký výkon v kariére. Svojim prejavom nielenže zatienil všetkých svojich hereckých kolegov, ale aj ich niekoľko násobne prevyšuje. Zároveň výborne zvláda obe stránky svojej postavy, ako v realite (hnev, nenávisť, prázdnota a samota), tak aj v snových sekvenciách (nevinnosť, radosť, spontánnosť a plný života). Vďaka tomu pôsobí jeho postava prirodzene a uveriteľne. Divák sa preto dokáže do jeho postavy vcítiť a pochopiť ju prečo koná tak ako koná. Burlyayev spolupracoval s Tarkovským ešte raz, keď si zahral vedľajšiu úlohu v jeho diele Andrey Rublyov (1966). Ostatní herci sú oproti Burlyayevovi dosť nevýrazný a miestami aj prehrávajú (najmä Evgeniy Zharikov a Valentina Malyavina). Hudbu k filmu zložil Vyacheslav Ovchinnikov. Miestami je správne jemná a pomalá, pôsobiaca melancholicky (napr. pri úvodných titulkoch alebo alebo Ivanove sny), inokedy je zase zrýchlená a živá, odrážajúca radosť alebo smútok (napr. Masha v brezovom lese alebo Ivan „hrajúci sa“ na základni prepadnutie). Ovchinnikov, podobne ako herec Burlyayev, spolupracoval s režisérom už len na jeho nasledujúcom projekte.      


HODNOTENIE

74%


[1] Prvý študentský film spolu-režírovali Marika Beiku a Aleksandr Gordon. Druhý študentský film spolu-režíroval Aleksandr Gordon. 
[2] Yusov ako kameraman spolupracoval s Tarkovským už predtým na Katok i skripka (1961) a za kamerou stál aj pri jeho nasledujúcich dvoch počinoch: Andrey Rublyov (1966)Solyaris (1972).
[3] Do tejto vlny sa zaraďujú režiséri ako napr. Sergei Paradjanov, Vasily Shukshin alebo Larisa Shepitko.
[4] V úvode najprv vidíme Ivanov sen a následne jeho vracanie sa naspäť k líniám cez močiar. Záver by po vymazaní spomenutých scén vyzeral obrátene, najprv by sme videli jeho odchod za línie cez močiar a následne jeho sen.