26. 1. 2015

North by Northwest (1959)

   Obľúbenou témou Alfreda Hitchcocka boli thrillery s tematikou zámeny identít, keď nespravodlivo obvinený muž uteká pred svojimi prenasledovateľmi (políciou a zloduchmi) v snahe vypátrať skutočných vinníkov a očistiť tak svoje meno. Počas svojej kariéry natočil niekoľko desiatok takýchto diel. Najlepším, najvýznamnejším a najznámejším z nich je práve North by Northwest (1959).

STORY LINE

   Hitchcock svoju obľúbenú tému spracovával už mnohokrát predtým, ale aj potom[1], avšak len v tomto konkrétnom prípade sa zišlo tá pravá „partia“, zahrňujúca režiséra, jeho spolupracovníkov a hereckých predstaviteľov. Hitch bol v 50-tych rokoch vo svojej vrcholnej forme, kedy natočil diela ako Dial M for Murder (1954), Rear Window (1954) alebo Vertigo (1958), tie boli (s výnimkou posledného, ktorému uznania sa dostalo až o pár desaťročí neskôr) a dodnes sú, kritikmi a verejnosťou vysoko hodnotené. Rovnako je to aj s touto snímkou, ktorá výraznou mierou ovplyvnila podobu moderných špionážnych thrillerov a akčných filmov. Výrazný vplyv však mala aj na prvé bondovky (prvá, s názvom Dr. No (1962) mala premiéru o tri roky neskôr), najmä na tú druhú, From Russia with Love (1963). Tento snímok je taktiež častokrát označovaný ako „prvá bondovka“, pretože obsahuje mnoho prvkov, ktoré neskôr využila aj táto populárna séria. Či už ide o tajných agentov a tajné organizácie; šarmantného hlavného hrdinu s jeho hláškami (Cary Grant); krásnu ženu (Eva Marie Saint); charizmatického zloducha (James Mason); nebezpečnú pravú ruku zloducha (Martin Landau); ikonické scény (práškovacie lietadlo) alebo zaujímavé lokality (Mount Rushmore). Režisér tu využil aj svoj obľúbené prvky ako MacGuffin v podobe Georgea Kaplana[2] a postavu hlavného hrdinu, ktorého dovtedy bezstarostný a pokojný život sa obráti hore nohami, zrazu sa ocitne v nečakaných situáciách, ktorým sa musí prispôsobiť a v ktorých ide väčšinou o jeho krk. Samotný dej svojim tempom zaujme diváka prakticky už od skvelých úvodných titulkov za ktorými stojí legendárny grafický dizajnér, autor množstva významných filmových titulkov a plagátov Saul Bass.[3]


   Po veľmi krátkom úvode režisér doslova vhodí diváka, podobne ako hlavného hrdinu, do sveta agentov a špionáže. Od tohto momentu sa príbeh nezastavuje (s výnimkou romantických vsuviek, tie ale vôbec nepôsobia rušivým dojmom) postupne naberá na obrátkach, jeden zvrat nasleduje druhý a všetko to vyvrcholí až v grandióznom finále. Majster napätia opäť dokazuje svoju silnú stránku a to prácu s atmosférou a držaním diváka v napätí od začiatku až do konca. Postavy sú tiež výborne spracované. Roger O. Thornhill plný cynizmu a vtipných hlášok je typickým predstaviteľom osoby, ktorá bola v nesprávny čas na nesprávnom mieste a to hneď niekoľkokrát. Práve táto postava odľahčuje celý film (vtipne tu pôsobia najmä  slovné prestrelky medzi ním a jeho matkou) a tým pádom z neho robí na miesto vážnej špionážno-thrillerovej drámy skôr zábavný dobrodružný thriller. Eve Kendall je krásna, nebezpečná a tajomná. Phillip Vandamm je zase typickým predstaviteľom zloduchov, ktorý veci rieši s rozvahou a svoje emócie necháva vyniknúť len zriedkavo. Rovnako je na tom aj jeho pomocník Leonard, chladný, nebezpečný, ale za to bystrý, proste ideálna pravá ruka. Obaja sú teda viac než vyrovnanými protivníkmi hlavného hrdinu. Celkovo sa jedná o napínavé dielo balansujúce medzi dobrodružným žánrom a mysterióznym thrillerom, ktoré je navyše vhodne doplnené typickým hitchcockovským humorom, príjemnou romancou. Podľa mňa je to jedno z najlepších režisérových diel, osobne ho radím hneď za Vertigo (1958)Psycho (1960) a taktiež aj jeden z najlepších vo svojom žánri - špionážny thriller. Myslím si, že tento film je dôkazom toho, že podobná téma mohla byť už mnohokrát spracovaná, či už inými režisérmi alebo ako je to v tomto prípade samotným Hitchcockom, ale vždy sa dá prepracovať, vylepšiť a prísť s niečím novým.[4] Na záver preto už len otázka: Pridáte sa k Hitchcockovi a vyberiete sa s ním na dobrodružnú cestu naprieč USA? 

HERCI a HUDBA

   Cary Grant vynikal predovšetkým ako komediálny herec, ale dokázal zvládnuť aj náročnejšie a dramatickejšie úlohy. Jednalo sa o jeho štvrtú a poslednú spoluprácu s Hitchcockom, keď predtým natočili Suspicion (1941), Notorious (1946) a To Catch a Thief (1955). Svojej postave dáva ten patričný rozmer vďaka nadhľadu a šarmu. Úlohu tajného agenta, hoci v tomto prípade ide len o zámenu, pritom nestvárnil prvý krát, ale už aj predtým a potom.[5] Napriek tomu sa mu ju podarilo stvárniť výborne a uveriteľne, dokonca až tak, že s ním producenti Albert R. Broccoli a Harry Saltzman počítali do prvej bondovky. Myslím si, že práve vďaka jeho výkonu je toto jeden z prípadov, kedy hlavnému hrdinovi fandíte hneď ako sa objaví na plátne. Eva Marie Saint splňuje tradičné hitchcockovské parametre: krásna, ale nevypočítateľná blondínka. James Mason je tiež výborný a svojou charizmou si ako zloduch veľmi rýchlo získa aj divákove sympatie. To isté platí o jeho pomocníkovi, ktorého si zahral Martin Landau. Hudbu k filmu zložil režisérov dvorný skladateľ Bernard Herrmann.[6] Tomu sa podarilo vytvoriť jedno zo svojich najlepších diel. Jeho skladby perfektne odrážajú dianie na plátne, o čom svedčí napr. aj úvodná hlavná téma (tá mimochodom zaznie potom ešte pár krát počas filmu), ktorá akoby divákovi dávala tušiť, že sa má pripraviť na napínavú dobrodružnú cestu. Skladby ako napr. The Streets, Kidnapped alebo The Elevator sa nesú v mysterióznych, ba až tajomných tónoch. Oproti tomu zase napr. The Knife, The Airport alebo The Cliff sú napínavé a znepokojivé. No a romantický nádych majú napr. The Forest, The Reunion alebo The Goodbye.


HODNOTENIE

96%


[2] MacGuffin spopularizoval sám Hitchcock a to už  v The 39 Steps (1935). Tento termín označuje miesto, objekt alebo osobu, ktorá je pre protagonistu alebo protagonistov veľmi dôležitou, motivuje ich a je hnacou silou v ich konaniach a rozhodnutiach, avšak pre samotný dej nie je až tak podstatná.
[3] Jeho najznámejšími filmovými titulkami sú tie k dielam ako napr. The Seven Year Itch (1955),  Vertigo (1958), Anatomy of a Murder (1959), North by Northwest (1959), Psycho (1960), Ocean's 11 (1960), It's a Mad, Mad, Mad, Mad World (1963), Grand Prix (1966), Seconds (1966) alebo Casino (1995). Medzi jeho najznámejšie filmové plagáty zase patria tie k snímkam ako napr. Vertigo (1958), Anatomy of a Murder (1959), One, Two, Three (1961), Advise and Consent (1962), It's a Mad, Mad, Mad, Mad World (1963) alebo The Shining (1980). Vytvoril taktiež americký plagát k československému filmu Hoří, má panenko (1967), ktorý režíroval Miloš Forman.
[4] Najlepšie to vystihuje výrok režiséra Stanleyho Kubricka, ktorý pri filmovaný The Shining (1980) povedal: „Každá scéna už bola natočená, našou prácou je natočiť ju trochu lepšie.
[5] Notorious (1946) alebo Charade (1963).
[6] Celkovo robil hudbu v 7 Hitchcockových filmoch: The Trouble with Harry (1955), The Man Who Knew Too Much (1956), The Wrong Man (1956), Vertigo (1958), North by Northwest (1959), Psycho (1960)Marnie (1964). U snímky The Birds (1963) pôsobil ako zvukový konzultant, keďže tu nebola použitá žiadna hudba, iba elektronicky vytvorené zvuky vtákov. Pôvodne zložil hudbu aj pre Torn Curtain (1966), ale Hitchcock ju odmietol a vzhľadom na ich rozdielne predstavy výsledného hudobného skóre nahradil Herrmanna skladateľ John Addison.

18. 1. 2015

Taken 3 (2014)

   Tretím dielom bourneovskej ságy The Bourne Ultimatum (2007) sa zdalo, že kvalitný akčný film dlho neuvidíme. O rok neskôr to všetko zmenil Taken (2008) režiséra Pierre Morel, na ktorom sa navyše producentsky a scenáristicky podieľal známy francúzsky tvorca Luc Besson, stojaci napr. za známym akčným filmom Léon (1994). Morelov snímok priniesol drsnú, ale pôsobiacu akciu, drsného hláškujúceho hrdinu, neopozeraného hlavného predstaviteľa, ktorý dovtedy nebol typickým predstaviteľom akčných hrdinov a snahu o realistickosť. Právom tak zožal úspech ako v tržbách, tak aj v hodnoteniach divákov. Nasledovalo prirodzene, to čo vždy a to pokračovanie. A hoci za Taken 2 (2012) stál rovnako Luc Besson (opäť napísal scenár a produkoval), tentokrát snímka bodovala len v tržbách, čo bolo spôsobené najmä očakávaniami a obľúbenosťou jednotky. Po scenáristickej stránke išlo len o recykláciu už videného, kedy sa v podstate len vymenili lokality (Francúzsko za Turecko), unesené (dcéra za exmanželku) a vzrástol počet mŕtvych. Možno by sa jednalo len o nadpriemerné dielo nebyť výmeny režiséra, kedy kvalitného Morela nahradil tragéd Olivier Megaton, ktorý vôbec nevie pracovať s akciou a predovšetkým strihom. Mnohé akčné scény tak kvôli až „zbesilému“ strihu sa nedajú vychutnať, pretože pôsobia nepriehľadne, zmätene a bez „šťavy“. Tvorcom to však zjavne vyhovovalo, pretože dôležité bolo, že dvojka zarobila viac a tak mohli pokračovať a spraviť aj Taken 3 (2014), ktorý má túto trilógiu zakončiť.

STORY LINE

   Chápem, že tvorcovia sa rozhodli pokračovať, čo však nepochopím je to, že vôbec nemali žiadnu súdnosť a trojku opäť zverili do rúk režiséra Megatona. Ten znovu predviedol, že nedokáže pracovať s akciou a natočiť pre neho aspoň jednu kvalitnú akčnú scénu mu teda robí skutočne veľký problém. Jeden strih nasleduje druhý a divák si nemôže ani len jednu akčnú scénu poriadne vychutnať. So samotným príbehom je to však rovnako tragické. Za akýsi menší plus možno označiť ten fakt, že tentoraz nie je nikto unesený. Čo však nedokážem pochopiť je to, že v roku 2014, kedy mal film premiéru, dokáže niekto prísť s tak jednoduchým a predvídateľným príbehom. Ostatne už samotná téma: „nespravodlivo obvinený muž utekajúci pred svojimi prenasledovateľmi (políciou a zloduchmi) sa snaží vypátrať skutočných vinníkov a očistiť tak svoje meno“ bola už predtým tak veľa krát a navyše lepšie spracovaná, že nepochopím ako niekto môže siahnuť zase po tom istom príbehu. Veď túto tému rozoberal už Hitchcock v 30-tych rokoch vo filme The 39 Steps (1935) a vrátil sa k nej ešte mnohokrát potom. Do dokonalosti ju doviedol v North by Northwest (1959). Megatonov prínos k tejto tematike nie je žiadny, pretože len recykluje mnoho krát už videné veci, príbeh je plný rôznych klišé a predvídateľných scén (napr. prázdne auto, prázdny výťah). Už len ako samostatný akčný film by to uspelo len veľmi ťažko, nie to ešte ako pokračovanie série od ktorej sa po prvej diele veľa sľubovalo a očakávalo. Už dvojka bola dosť sklamaním a trojka je ešte väčším, vzhľadom na to, že v podstate len parazituje na úspešnej značke. Tvorcovia ako keby rezignovali na väčšie prepracovanie deja a postáv. Iste je tu určitá snaha o dramatické scény a psychológiu, ale ide len o akúsi výplň deja, ktorá slúž buď ako natiahnutie minutáže alebo oddych po akcii, no v skutočnosti nemá nulovú výpovednú hodnotu. Zrejme si tvorcovia myslia, že im stačia dve veci a to slovo „Taken“ a herec Liam Neeson. Už pri dvojke sa zmýlili a ľudia im to zožrali, hoci tam treba počítať s tým efektom kvalitnej jednotky. Ak im to vyjde aj tentoraz, tak potom sa zrejme dočkáme aj štvorky a zase s tými istými „úspešnými“ tvorcami, hoci toto by mal byť posledný diel, ale tržby nakoniec môžu rozhodnúť inak. Čo sa týka postáv, tak tam je tiež veľmi slabé. Záporáci sú nevýrazný a s výnimkou Maxima nestoja za nič, kľudne mohli byť obsadení inými hercami. Postava inšpektora Francka Dotzlera je zase zbytočná, nemá žiadny vplyv na dej a presne takúto istú postavu (čestného policajta, ktorý pozná pravdu) je možné nájsť v mnoho iných filmoch. Bohužiaľ ani Bryan Mills nie je to, čo kedysi býval. Akcia v jeho podaní už nepôsobí tak presvedčivo ako tomu bolo u jednotke, taktiež jeho všelijaké úniky a záchrany už miestami pôsobia len málo uveriteľne, ale za to prehnane. Celkovo je to horšie ako dvojka. Druhý diel dostal odo mňa 30%, takže tu bohužiaľ musím ísť ešte nižšie. Taken a postava Bryana Millsa si zaslúžili omnoho dôstojnejšie zakončenie. Návšteva kina je v tomto prípade zbytočná a to odporúčam aj fanúšikom Taken a Liama Neesona, počkajte si radšej na dvd.

HERCI a HUDBA

   Kým jednotka nám predstavila Liama Neesona ako nového, nečakaného  a neopozeraného akčného hrdinu, ktorý už aj vzhľadom na svoj vek na to stále mal. Tak pri trojke sa to zmenilo. Medzi tým sa totiž ako akčný hrdina už etabloval vo filmoch ako napr. Unknown (2011), Non-Stop (2014) alebo A Walk Among the Tombstones (2014). Kým u Matta Damona bolo vidieť ako prešiel svojim vývojom (od prvého filmu, kde ako akčný hrdina vyvolával ešte zmiešané pocity až po trojku, kde suverénne stvárnil svoju rolu a dnes je táto postava spätá už len s ním). Po väčšinu filmu si tu Neeson vystačí s jedným nahnevaným výrazom tváre. Iste má už svoje roky (viac ako 60), ale z veľkej miery výkon herca závisí aj od režiséra a od toho, ako dokáže viesť hercov. A povedzme si pravdu Megaton nedokáže pracovať ani len s príbehom, nie to ešte s hercami. Liama Neesona je škoda v tomto filme, pretože ako akčný hrdina by toho s lepším scenárom a režisérom dosiahol oveľa viac. To isté platí aj v prípade Foresta Whitakera, ktorý je taktiež kvalitným hercom, ale tu mrhá svojim talentom, navyše jeho postava je tu zbytočná. Maggie Grace slabá, hrajúca podobne ako Neeson tretí krát to isté bez akejkoľvek zmeny. Inak je trošku paradox, že v samotnom filme vôbec nepôsobí krásne, ale za to na fotkách z premiéry áno. Dougray Scott to isté, slabý a ešte k tomu aj dosť nevýrazný oproti ostatným. O ďalších hercoch škoda hovoriť, snáď len s výnimkou Andrewa Howarda, ktorý však ako som už spomínal dostal veľmi málo priestoru. Hudbu k filmu zložil Nathaniel Méchaly. Ten skladal hudbu aj k predošlým dvom dielom. Jeho skladby mi nesadli buď išli mimo mňa alebo boli dosť nevýrazné, proste ani v jednom prípade sme sa nestretli.


HODNOTENIE

20%