23. 12. 2015

The Incredible Shrinking Man (1957)

   V 50-tych rokoch zažíval v americkej kinematografii kvôli prebiehajúcej Studenej vojne svoj veľký rozmach žáner sci-fi. Súviselo to najmä s rôznymi vedecko-technologickými objavmi, atómovou hrozbou alebo s počiatkami dobývania vesmíru. V tomto období vznikali najmä 4 druhy takýchto filmov. Boli to diela varujúce pred nebezpečím a vojenským využitím atómovej energie[1] alebo pred nebezpečnými objavmi resp. pokusmi, ktoré sa môžu vymknúť kontrole a viesť ku katastrofe.[2] Išlo tiež o snímky reflektujúce domácu politickú situáciu[3] alebo fantáziu tvorcov pri dobývaní vesmíru resp. pri strete s mimozemskou civilizáciou.[4] Jedným z takýchto významných sci-fi, ktoré v tejto dekáde vznikli, je práve aj The Incredible Shrinking Man (1957).

STORY LINE

   Režisér filmu Jack Arnold mal so sci-fi žánrom bohaté skúsenosti už predtým, keď natočil najprv It Came from Outer Space (1953), potom Creature from the Black Lagoon (1954) a jeho pokračovanie Revenge of the Creature (1955),  no a napokon Tarantula (1955). The Incredible Shrinking Man (1957) je svojim spôsobom originálnym, pretože do roku 1957 natočený len jeden snímok o zmenšených ľuďoch a ním bol Dr. Cyclops (1940). Jeho silnými stránkami, okrem toho, že išlo prvé použitie týchto revolučných efektov bolo aj to, že bol natočený vo farbe, čo v 40-tych rokoch nebolo bežné, práve naopak. Slabinou bol zase príbeh a práve s ním sa snaží viac pracovať The Incredible Shrinking Man (1957). Zatiaľ čo prvé dielo môžeme stručne charakterizovať ako sci-fi postavené len na efektoch, tak druhá snímka je vyvážením mixom sci-fi a drámy, ktorá okrem zábavy (v podobe spomínaných efektov) ponúka tiež prepracovanejší príbeh a dokonca sa jej darí vytvoriť aj emócie. V dramatickej časti zobrazuje režisér, ako musí čeliť manželský pár, najmä však hlavný hrdina, svojmu neutešenému stavu a akú záťaž to pre oboch predstavuje po psychickej stránke. V zábavnej časti sa pre zmenu naplno ukáže rozsah a využitie efektov. Divák bude doslova žasnúť nad originálnymi nápady s ktorými už v tej dobe dokázali prísť, ako napr. domček pre bábiky, pasca na myši alebo náročná cesta za syrom. Rovnako tiež ohúri detailnosť a zároveň uveriteľnosť jednotlivých zväčšených predmetov, ako napr. kvapkajúca voda, nožnice alebo zápalka. Prirodzenosť efektov a celkový dojem z nich ešte viac posilňuje, že sa jedná o čiernobiely film. V prípade farebného Dr. Cyclops (1940) je totiž v mnohých scénach až príliš vidieť, že sa jedná o efekty, kvôli čomu pôsobia umelo. The Incredible Shrinking Man (1957) sa tomu práve vďaka čiernobielemu uchopeniu podarilo z veľkej časti vyhnúť. Po príbehovej stránke ide o svižné dielo, ktoré vďaka pomerne krátkej minutáži, čítajúcej ani nie 80 minút, veľmi rýchlo ubehne. Pokojne však mohla byť o 10 minút dlhšia, pretože pracovať s príbehom sa podľa mňa ešte dalo. Vďaka zručnej réžii sa výborne podarilo skĺbiť drámu, ktorej nechýbajú emócie a pôsobivé scény medzi manželmi, so sci-fi, ktoré je hravé, originálne a miestami aj nesmierne napínavé. Jedná sa o najlepší režisérov počin, kde žiadna nuda nehrozí a vyložene slabé miesta by sa tu hľadali iba veľmi ťažko. Záver vzhľadom na dobu vzniku taktiež príjemne prekvapí, ale iba z polovice, pretože filozofovanie si mohli odpustiť a nahradiť ho radšej emóciami, ktoré dovtedy výborne fungovali, navyše táto možnosť sa tu vzhľadom na zakončenie príbehu priam žiadala.[5] Skutočná príčina (mrak) zmenšovania hlavnej postavy sa tiež podľa mňa nemusela odhaliť. Myslím, že práve to by pridalo filmu viac na tajomne a zároveň pre hlavného hrdinu, ale aj pre diváka by zostal tajomný mrak nevysvetlený a on by si tak mohol klásť rôzne otázky.[6] Čo sa týka postáv tak okrem hlavného hrdinu, Scotta je dôležitou ešte jeho manželka Louise. Obaja predstavujú normálny manželský pár, ktorý prostredníctvom seba dáva divákovi možnosť predstaviť si, aké by to bolo, keby sa jedného dňa zmenšil on sám. Dokážu to obaja zvládnuť a ako ich to ovplyvní po psychickej stránke? Na oboch postavách je cítiť bezmocnosť ktorou prechádzajú. Scott nevie ako svoj neutešený stav zmeniť resp. zvrátiť a Louise nevie ako mu pomôcť a neostáva je nič iné, len ako sa tomu prizerať. Celkovo ide o výborné sci-fi, vhodne doplnené o drámu, ktoré je jedným z mála dobrých príkladov toho, že vo filme môžu spolu fungovať, ako silný príbeh, tak aj novátorské vizuálne efekty.  

HERCI

   Obsadenie pomerne neznámych hercov síce pridáva filmu na jeho autentickosti, že môže sa to stať každému, aj vám, ale nejaké veľké výkony od nich nemožno očakávať. Obsadením známych hereckých hviezd by možno dosiahlo kvalitnejšieho stvárnenia, ale potom by sa práve kúzlo autentickosti vytratilo. Napriek tomu možno konštatovať, že obaja herci, či už Grant Williams alebo Randy Stuart sa do svojich úloh hodia a pôsobia v nich prirodzene. Dôležitejším aspektom je taktiež to, že neprehrávajú, ale podávajú kvalitné herecké výkony, čo je vidieť najmä v ich spoločných scénach.


HODNOTENIE

82%


[5] Koniec by som si predstavoval tak, že Scott by sa dostal z pivnice a videl by, ako jeho žena odchádza.
[6] Bol ten mrak výsledkom nejakého vedeckého, vojenského alebo iného experimentu alebo išlo o nejakú mimozemskú aktivitu? Jednalo sa o nejakú novú vojenskú zbraň alebo to všetko bola iba nejaká prírodná anomália?

17. 12. 2015

Mildred Pierce (1945)

   Michael Curtiz nakrútil počas 30-tych rokov niekoľko gangsteriek a krimi, ako napr. Kid Galahad (1937), Marked Woman (1937) alebo Angels with Dirty Faces (1938), pre ktoré sa neskôr spolu s ďalšími filmami z tohto obdobia, vzhľadom na ich dôležitú úlohu pri formovaný noirového žánru, zaviedlo označenie proto-noir.[1] Napriek tomu, že aj vojnová romantická dráma Casablanca (1942) obsahuje niektoré noirové elementy (femme fatale, hra so svetlom a tieňmi a postava hlavného hrdinu), tak jeho úplne prvým noirovým počinom bola práve až Mildred Pierce (1945).

STORY LINE

   Film-noir je jediným filmovým žánrom, ktorý je veľmi ťažké charakterizovať. Mnohé takéto diela sa totiž od seba odlišujú, či už svojim spracovaním (príbeh, postavy alebo technické veci) alebo svojim zameraním (dráma, krimi alebo thriller). Dalo by sa teda povedať, že spoločné znaky u 10 noirov nebudú platiť aj v prípade ďalších 10 snímok. To sa týka aj Mildred Pierce (1945), ktorú by najlepšie vystihovalo pomenovanie noirová dráma.[2] Keď sa totiž povie film-noir, tak každý si automaticky predstaví nejakú kriminálku s drsnou a cynickou hlavnou postavou detektíva. Táto snímka síce mnohé, pre noir typické, zložky preberá (hra so svetlom a tieňmi, voiceover alebo rozprávanie pomocou flashbackov), ale niektoré z nich pozmeňuje (napr. hlavnou hrdinkou je žena) a taktiež ich zasadzuje do iného žánru, do drámy. Práve toto pohrávanie si, ako so žánrami, tak aj so samotnými prvkami, robí z tohto diela vcelku originálny noirový počin. Tým, že hlavnou postavou nie je muž, ale žena predstavuje ďalšiu odlišnosť od klasických noirov, ktorá toto dielo zaraďuje medzi tzv. ženské noiry.[3] Pre mnohé noirovky je jedným z ich poznávacích znakov postava tzv. femme fatale (osudová žena), ale u ženských noirov sa stretávame s jej mužským ekvivalentom, tzv. homme fatale (osudový muž). V prípade Mildred Pierce (1945) však môžeme hovoriť o tom, že sa tu nachádzajú obe tieto postavy. Prvú stelesňuje Veda, dcéra Mildred a druhú zase playboy Monte Beragon. Curtiz drámy vedel točiť,[4] ale u Mildred Pierce (1945) sa mu vďaka silnému príbehu podarilo vytvoriť strhujúcu a istým spôsobom aj nadčasovú drámu, ktorá sa na svoju dobu venuje citlivým a odvážnym témam ako napr. emancipácia žien, feminizmus, rodinné vzťahy alebo zničujúca nekritická rodičovská láska. Zároveň tu nechýbajú emócie a núdza nie je ani o pôsobivé scény (konfrontačné scény Mildred a Vedy, zápal pľúc alebo záver). Po príbehovej stránke ide o vydarený mix drámy a noiru, kde ani jeden z týchto žánrov nie je ukrátený, presne naopak vhodne sa vzájomne dopĺňajú. Úvodná štvrťhodina sa nesie v duchu klasického krimi noiru, aby sa následne premenil na drámu, avšak noirový feeling si zachováva po celý čas. Vzhľadom na platný Produkčný kódex nemohol byť použitý knižný záver, ale tvorcovia museli prísť s vhodnejším resp. akceptovateľnejším.[5] Ide o jeden z mála kladných príkladov toho, kde tento kódex takpovediac prispel ku skvalitneniu samotnej snímky. Práve ten „filmový“ záver jej totiž pridáva viac na dramatickosti a emóciách, ale v neposlednom rade je tiež aj jedným z dôležitých faktorov, ktoré ju zaraďujú medzi noirové diela. Jedná sa o režisérov najlepší počin, ktorý, čo sa týka kvality, zatieni aj veľmi známu klasiku Casablanca (1942). Za slabiny považujem minutáž, ktorá je síce 110 minút, ale napriek tomu by filmu 10-15 minút na viac rozhodne pomohlo. Niektoré postavy (Kay) a scény (rozchod Alberta a Mildred) by si zaslúžili dostať väčší priestor, aby mohli viac vyniknúť a mať silnejší dopad na diváka. Vhodným príkladom je rozchod Alberta a Mildred, ktorému predchádzala hádka uchopená bez patričného dôrazu. Celá tá scéna sa dala spraviť oveľa lepšie, takto totiž pôsobí umelo, ba až na silu zakomponovaná, aby autori dosiahli svoj cieľ. Ďalší problém predstavuje sám režisér. Curtiz to síce sfilmoval výborne, ale taký William Wyler by to spravil ešte o čosi lepšie. Jemu drámy náramne sadli,[6] skúsenosti mal však aj s noirom,[7] takže táto látka by mu vyhovovala. Postavám dominuje ako inak Mildred, ktorá vo vtedajšej konzervatívnej americkej spoločnosti predstavovala nový, moderný typ ženy. Je zaujímavé sledovať aké prekážky a výzvy jej osud postavil do cesty a ako sa s nimi dokáže vysporiadať. Centrom toho všetkého je najmä jej vzťah s prvou dcérou Vedou. Zamrzí, že rovnaká pozornosť sa nevenuje aj druhej dcére, Kay. Jej postava, ako aj vykreslenie vzťahu s matkou tu dostali veľmi málo priestoru, čo skôr vzbudzuje dojem, že je v celom príbehu zbytočná. Z toho dôvodu sem Kay buď vôbec nemali dávať alebo ju mali autori ešte viac zapracovať do deja. Veda je typickou femme fatale, krásna a nebezpečná. Jej osoba a charakter vyniknú hlavne v spoločných scénach so svojou matkou. Monte Beragon zadefinoval a tiež nastavil latku pre homme fatale veľmi vysoko, až tak, že sa ju v ďalších ženských noiroch nepodarilo prekonať. Albert je zásluhou svojho hereckého predstaviteľa pomerne nevýraznou postavou. Wally Fay je skôr vtipnou postavou, kvôli neustálemu a neúspešnému baleniu Mildred. Rovnako pobavia aj ďalšie postavy  Ida (spolupracovníčka Mildred) svojimi cynickými narážkami a Lottie (pomocníčka Mildred) svojim vyjadrovaním a hlasom. Celkovo ide o výbornú noirovú drámu, ktorú svojou tematikou možno označiť za nadčasovú, keďže je aktuálna aj dnes, po viac ako 70-tich rokoch. Zároveň sa jedná o jeden z najlepších ženských noirov.

HERCI

   Joan Crawford vo svojej najlepšej a životnej úlohe podáva nezabudnuteľný výkon. Po celý čas predvádza široké spektrum emócii a vlastností, od radosti a materinskej lásky, cez ctižiadosť a zamilovanosť, až po smútok a bolesť. Ann Blyth debutovala iba o rok predtým a toto bolo jej prvá veľká úloha. Vzhľadom na svoj vek, v dobe natáčania mala len 16 rokov, zahrala svoju postavu výborne a hlavne uveriteľne. Veľká škoda, že v dôsledku zranenia nemohla vyťažiť z úspechu filmu a jej sľubná kariéra bola zastavená.[8] Zachary Scott takisto výborný, navyše výzorom sa do svojej úlohy náramne hodí a pôsobí ako homme fatale. Z ďalších hercov stojí za zmienku ešte Jack Carson ako vtipný a neúnavný nápadník. Bruce Bennett je nevýrazný, bez charizmy a podáva priemerný výkon, na čo potom dopláca jeho postava, keďže Zachary Scott a Jack Carson ho dokážu úplne zatieniť. 


HODNOTENIE

84%


[1] Proto-noir zahrňuje všetky snímky, ktoré vznikali v 20-tych a 30-tych rokoch, teda pred obdobím tzv. klasických noirov (1941-1958 resp. 1940-1959) a niesli v sebe už zopár charakteristických znakov tohto žánru. 
[2] Sem sa zaraďujú noiry ako napr. The Lost Weekend (1945), Sunset Blvd. (1950) alebo Ace in the Hole (1951).
[3] Do tejto skupiny patria počiny ako napr. Possessed (1947), Secret Beyond the Door... (1947) alebo Raw Deal (1948).
[4] Dôkazom toho sú napr. biografický muzikál Yankee Doodle Dandy (1942), hudobný Young Man with a Horn (1950) alebo western The Proud Rebel (1958).
[5] SPOILER! V knižnej predlohe z roku 1941 Monte nezomrie a Veda nejde do väzenia. Zakomponovanie vraždy do príbehu bolo v dôsledku cenzorského úradu, ktorý žiadal, aby boli vo filmoch darebáci a nemorálne postavy potrestané.
[8] Krátko po skončení natáčania Mildred Pierce (1945) si vážne poranila chrbát a zotavovala sa viac ako rok. Hoci potom ešte hrávala vo filmoch, tak opätovný úspech jej priniesla až posledná filmová úloha v The Helen Morgan Story (1957).