29. 11. 2014

Ikimono no kiroku (1955)

   Zhodením atómových bômb na japonské mestá Hirošima a Nagasaki vstúpilo ľudstvo do atómového veku. Ničivá sila, ktorú jadrová energia predstavovala bola obrovská a prirodzene tak vyvolávala strach. Pocit nebezpečenstva z možnej jadrovej hrozby sa odrazil aj v dobovej filmovej tvorbe.[1] V krajine vychádzajúceho slnka, ktorá dva krát pocítila účinky atómových bômb na civilnom obyvateľstve išlo o veľmi citlivú tému. Prvým filmom, ktorý sa tejto látke venoval bola dráma Genbaku no ko (1952) mapujúca polo-dokumentárnym štýlom život ľudí, najmä detí, v Hirošime niekoľko rokov po výbuchu. Ďalšiu japonskú filmovú tvorbu výrazne ovplyvnil test vodíkovej bomby, ktorý uskutočnili USA na Atole Bikini, 1.3.1954. Následná rádioaktivita zasiahla japonský rybársky člen Daigo Fukuryū Maru a celá posádka, čítajúca 23 mužov, bola ožiarená. O pár mesiacov neskôr jeden z jej členov zomrel a zvyšok až do konca života trpel chorobami spojenými s účinkami radiácie. Túto udalosť o pár rokov neskôr zachytila dráma Daigo Fukuryu-Maru (1959). Ešte predtým však vznikli dva významné počiny: Gojira (1954), ktorý dal svetu legendárne monštrum a Ikimono no kiroku (1955).

STORY LINE

   Rozdiely medzi obomi dielami nie sú len v žánroch (prvý je sci-fi a druhý dráma), ale aj v spracovaní. Gojira (1954) by totiž podľa dnešných kritérií niesla označenie inteligentný blockbuster, ktorý v sebe spája, na svoju dobu, kvalitné efekty a zároveň obsahuje aj nejakú myšlienku. Táto druhá snímka je pre zmenu dielom, ktorého hlavným cieľom vôbec nie je pobaviť divákov efektami, ostatne sa tu žiadne ani nenachádzajú, ale jej hlavnou úlohou je rozoberanie pre Japoncov veľmi citlivej témy atómových zbraní. Taktiež ju možno pokladať za výpoveď o vtedajšej dobe a japonskej spoločnosti. Akira Kurosawa patrí medzi najznámejších (a podľa mňa aj najlepších) japonských filmových režisérov. Celosvetovo sa preslávil najmä svojimi samurajskými snímkami ako napr. Shichinin no samurai (1954), Yôjinbô (1961) alebo Tsubaki Sanjûrô (1962).[2] Rovnako kvalitné sú však aj jeho nesamurajské filmy ako napr. Shûbun (1950), Ikiru (1952) alebo práve Ikimono no kiroku (1955). Kurosawa celý problém jadrovej hrozby predostiera na staršom mužovi, ktorý je zároveň hlavou vcelku zámožnej a mnohopočetnej rodiny. Film predostiera pohľad na to, kam až môže viesť strach jednotlivca z nukleárnej hrozby, koho tým ovplyvňuje a aké následky to zanechá. Dôležitým je aj sledovanie postoja, aký zaujímajú jednotlivé strany k tomuto problému (hlavná postava ho berie veľmi, ba možno až prehnane vážne, zatiaľ čo zvyšok jeho rodiny ani tak moc nie), rovnako tak prinúti niektorých k opätovnému prehodnoteniu svojho postoja k tejto problematike (doktor Harada).


   Treba oceniť, že film na tento problém nahliada nezaujate a predstavuje argumenty a proti argumenty jednej aj druhej strany. Dalo by sa teda povedať, že postavy tu prezentujú rôzne názory, ktoré rezonovali aj vo vtedajšej japonskej spoločnosti. V tomto ohľade možno snímku brať ako odraz svojej doby, ktorá navyše reflektuje aj to, že rovnako ako vo filme, tak aj v skutočnosti mnoho japonských rodín v dôsledku strachu emigrovalo do Južnej Ameriky, hlavne Brazílie. Snímka sa však nezameriava len na jednej téme, teda jadrovej hrozbe, ale dôležité sú tu aj rodinné vzťahy. Intrigy medzi jednotlivými jej členmi, chamtivosť a túžba viesť svoj vlastný život. Jednotlivé postavy pritom nie sú vykreslené len v dobrom alebo zlom svetle, každý z nich má svoje kladné a záporné stránky (ani hlavný hrdina nie je ideálny, pretože v minulosti mal niekoľko mileniek). Nie je tu núdza ani o emócie, najmä v závere (napr. scéna keď rodičia prosia svoje deti o odchod). Dialógy, prepracovaný príbeh a postavy, réžia a témy, ktorými sa dej zaoberá, neuberajú na pôsobivosti filmu ani dnes. Niektorým dnešným divákom bude možno trošku robiť problém pochopiť resp. vcítiť sa do doby 50-tych a 60-tych rokov, kedy bola téma jadrovej hrozby aktuálnou. Kurosawa, ako je to u neho zvykom, dokáže diváka vtiahnuť do deja prakticky okamžite až do samotného konca. Snímka ani na chvíľu nenudí a nie sú tu ani žiadne zbytočne naťahované alebo hluché miesta. Celkovo môžem povedať, že Kurosawovi sa úspešne podarilo skĺbiť dve vážne spoločenské problematiky a vytvoriť z nich originálnu a silnú drámu reflektujúcu svoju dobu. Zároveň je to podľa mňa jeden z najlepších režisérových filmov (Kurosawa ich však má na svojom konte hneď niekoľko), ktorému sa vyplatí dať šancu.

HERCI a HUDBA

   Toshirô Mifune je podľa mňa jedným z najlepších japonských hercov. Mifune bol Kurosawovým dvorným hlavným hercom a celkovo s ním spolupracoval až na 16 filmoch, v období rokov 1948 až 1965.[3] Mifune dokázal zvládať ako komediálne, tak aj vážne úlohy. Dokázal presvedčivo zahrať rôzne role od samuraja a detektíva, cez zlodeja a doktora až po manažéra a starého muža. Práve poslednú menovanú stvárnil v tomto snímku, kde v tej dobe ešte len ako 35 ročný hral postavu muža, ktorý bol o niekoľko desiatok rokov starší. Výnimočný herec sa spozná podľa toho, ako sa do svojej postavy dokáže vžiť, ako dokáže pracovať s emóciami a hlavne ako dokáže strhávať na seba pozornosť svojim výkonom už od začiatku. Práve toto dokázal Mifune už v prvej scéne v ktorej sa objavil. Perfektne dokázal zahrať postavu o 20-30 rokov staršiu než je on sám, najmä jeho mimika, pohyby a výzor, kvôli ktorému je takmer na nespoznanie. Ostatní herci majú tiež svoje kvality, napr. Takashi Shimura, hoci ten tu mal len veľmi málo priestoru, ale oproti Mifunemu a jeho výkonu je to trošku nižšia liga. Hudbu k filmu zložil Masaru Satô. Pre tohto skladateľa to bola prvá spolupráca s Kurosawom a v nasledujúcich 10 rokoch (presne do roku 1965) bol jeho dvorným skladateľom. Jeho skladby tu síce na seba veľkú pozornosť nepútajú, čo je škoda, ale je ich cítiť v pozadí. Ide o celkom pohodový soundtrack využívajúci predovšetkým tradičnú japonskú hudbu a nástroje, ale objavujú sa tu aj prvky jazzu a experimentovania v podobe zvláštnych zvukov (viď. úvodná skladba).


HODNOTENIE

91%


[1] Jedným z prvých významnejších diel reflektujúcich tento nový a hrozivý objav bolo československé sci-fi Krakatit (1948). V americkej tvorbe k tým najvýznamnejším a tiež najznámejším patria: sci-fi The Day the Earth Stood Still (1951), sci-fi horor Them! (1954) alebo apokalyptický noir Kiss Me Deadly (1955).
[2] Prvý menovaný film sa dočkal amerického remakeu v podobe známeho westernu The Magnificent Seven (1960). Druhý menovaný snímok dostal taktiež remake a dokonca dva. Prvý s názvom Per un pugno di dollari (1964) natočil slávny taliansky režisér Sergio Leone ako western a zároveň to bol prvý diel jeho dolárovej trilógie. Druhý odohrávajúci sa v období prohibície nesie názov Last Man Standing (1996). 
[3] Jedinou výnimkou bola Kurosawova dráma Ikiru (1952), kde sa Mifune vôbec neobjavil.

23. 11. 2014

Adam's Rib (1949)

   Trio zahrňujúce režiséra Georgea Cukora a hercov Katharine Hepburn a Spencer Tracy spojilo svoje sily po prvý krát v dráme Keeper of the Flame (1942), ich ďalšou spoluprácou bola práve romantická komédia Adam's Rib (1949).

STORY LINE

   Cukor už predtým dokázal, že úspešne zvláda pracovať ako s vážnymi snímkami, napr. mysteriózny thriller Gaslight (1944), tak aj s odľahčenými, čoho dôkazom je dnes už klasická screwballová komédia The Philadelphia Story (1940). Adam's Rib (1949) je taktiež komédiou, ktorej ústrednou témou je odveký súboj mužského a ženského pohlavia, mimochodom ide o jeden z prvých amerických filmov, ktorého príbeh sa venuje výlučne rovnoprávnosti medzi pohlaviami a ženskej emancipácii. Vo svojej dobe išlo o dôležité témy, o ktorých sa, ale v spoločnosti málo hovorilo. Tento film tak predstavoval tento problém širšej verejnosti, ale robil to nenásilnou formou prostredníctvom humoru. Čo sa týkalo rovnoprávnosti pohlaví, tak vo vtedajšej dobe a spoločnosti platilo, že napr. nevera bola u mužov vo všeobecnosti akceptovateľná, zatiaľ čo u žien vehementne odsudzovaná. Dej sa zameriava na fungujúcu manželskú dvojicu právnikov, ktorí sa pri jednom prípade postavia v súdnej proti sebe. Kvôli rozdielnemu vnímaniu celej podstaty kauzy sa ich boj prenesie z pracovného až do osobného života. S tým je samozrejme spojená rada vtipných dialógov a scén, hoci nájdu sa tu aj vážnejšie momenty. Musím oceniť najmä ten fakt, že film predkladá divákovi celú problematiku nezaujatím spôsobom. Obe pohlavia sa snaží zobraziť objektívne v tom, že v niečom majú pravdu a v inom sa zase mýlia. Ďalšou dôležitou témou ženská emancipácia.[1] Tu si treba taktiež uvedomiť, že koncom 40-tych rokov ešte stále prevládal v americkej spoločnosti názor, že miesto ženy je prvom rade v domácnosti a pri deťoch. Treba dodať, že podobný trend sa nezmenil ani v priebehu 50-tych, ale až koncom 60-tych rokov. Našťastie ani pri tejto tému sa film nesnaží príliš a zbytočne moralizovať, ale berie ju s nadhľadom a vtipom. Cukor vedel točiť kvalitné komédie a tento film je toho dôkazom. Vďaka jeho skvelej réžii snímka nenudí, práve naopak, ubehne ako voda. Najväčšou slabinou je bezpochyby to, že snímka nebola natočená ako screwball komédia, kde by sa mohli dialógy a postavy ešte viac odviazať a taktiež aj pridať nejaké tie bláznivé scénky. Téma vojny pohlaví je k takémuto spracovaniu priam ideálna. To je práve dôvod, prečo nie je snímka tak svižná, vtipná a zábavná na rozdiel od podľa mňa najlepšieho režisérovho diela, spomínanej The Philadelphia Story (1940). Práve to je totiž jeden z rozdielov medzi klasickou romantickou komédiou a bláznivou romantickou komédiou, teda screwballom. Celkovo však môžem povedať, že sa jedná o kvalitnú romantickú komédiu, ktorá svoj účel byť vtipná a zábavná spĺňa, avšak je už na samotnom divákovi, či mu to bude resp. nebude stačiť. Cukor, Hepburn a Tracy neskôr spolupracovali ešte raz a opäť išlo o komédiu, s názvom Pat and Mike (1952).

HERCI

   Po hereckej stránke stojí tento film predovšetkým na due Katharine Hepburn a Spencer Tracy. Do svojich úloh sa náramne hodia, chémia medzi nimi funguje dokonale a pôsobia dojmom ako keby boli skutočne manželmi (ostatne v reálnom živote si boli taktiež veľmi blízky). Túto ich zohranosť si uvedomovali aj filmové štúdiá a tak si spolu zahrali, okrem tohto filmu ešte v ďalších 8 filmoch: Woman of the Year (1942), Keeper of the Flame (1942), Without Love (1945), The Sea of Grass (1947), State of the Union (1948), Pat and Mike (1952), Desk Set (1957) a Guess Who's Coming to Dinner (1967). Ústrednú dvojicu výborne dopĺňajú aj vedľajší herci Judy Holliday, Tom Ewell a David Wayne.


HODNOTENIE

77%


[1] Ženskou emancipáciou a karierizmom sa zaoberala aj romantická komédia Woman of the Year (1942), kde hlavné úlohy opäť stvárnili Katharine Hepburn a Spencer Tracy.

21. 11. 2014

Fury (2014)

   David Ayer doteraz režíroval len akčné thrillery odohrávajúce sa v radoch polície: Harsh Times (2005), Street Kings (2008) a End of Watch (2012), okrem toho napísal aj scenáre k ďalším snímkam z tohto prostredia ako Training Day (2001) a S.W.A.T. (2003). Tento rok sa do kín dostali hneď dva filmy tohto režiséra. Prvým bol ďalší prírastok k policajným thrillerom v podobe Sabotage (2014), v hlavnej úlohe s Arnoldom Schwarzeneggerom, ktorému sa však dostalo veľmi negatívneho prijatia, v českých a slovenských kinách sa dokonca vôbec nepremietal a ani jeho vydanie na dvd resp. blu-ray nie je zatiaľ stanovené. Jeho druhou snímkou je práve Fury (2014) a znamená v režisérovej kariére určitý posun, pretože ide o vojnový film odohrávajúci sa na konci Druhej svetovej vojny, v apríli 1945.

STORY LINE

   Na úvod musím povedať, že sa nejedná o snímku natočenú podľa skutočnej udalosti, celý dej je fiktívny. Po akčnej stránke to mohla byť rovnaká pecka akou bol v „posledných rokoch“ Saving Private Ryan (1998) alebo po príbehovej zase niečo v štýle Letters from Iwo Jima (2006). Výsledok je bohužiaľ len taký polovičný. Akcie je v prvej polovici málo a v druhej zase chýbajú nejaké veľkolepejšie scény. Z tohto dôvodu ak niekto bude očakávať veľké bitky, tak bude asi odchádzať sklamaný. Čo sa týka miery brutality, tak je porovnateľná so Spielbergovou snímkou. S tou, ale aj s minisériou Band of Brothers (2001) má spoločné to, že všetky sledujú skupinku vojakov, len s tým rozdielom, že radových vojakov a výsadkárov tentoraz vystriedala tanková posádka. Dej sleduje ich osudy a púť naprieč rozbombardovaným Nemeckom. Tvorcovia sa tu možno trochu inšpirovali aj populárnymi online hrami ako napr. World of Tanks. Vydarené sú najmä zábery z interiéru tanku zameriavajúce sa na jednotlivých členov a ich prácu, škoda, že takýchto scén tu nie je viac. To isté platí aj o práci s emóciami, ktorá sa Ayerovi podarila. Cítiť tu totiž frustráciu posádky z nekonečnej vojny, ktorej víťazstvo je síce blízko, ale stále ďaleko a taktiež nepriateľa obraňujúceho svoju domovinu čoraz húževnatejšie a odhodlanejšie (tento faktor je prítomný aj v Eastwoodovej snímke). K tejto atmosfére dopomáhajú aj do sivo-modra ladené kamerové filtre. A to je všetko, lebo príbeh potom ponúka len mnoho krát už videné scény a to nielen vo vojnových filmoch, (nováčik vs. ostrieľaná posádka), ďalej zbytočné (romantická vsuvka) a naťahované scény (najmä v závere). Takýto dej by uspel tak v minulom desaťročí (2000-2009), ale teraz, v roku 2014, už jednoducho nie. Zásadný problém vidím aj v minutáži, pretože pri 2 hodinách a 10 minútach by som čakal oveľa lepšie spracovanie, buď viac akcie alebo viac drámy, každopádne výsledný film sa dal vyrozprávať aj v hodine a pol. K technickým veciam nemám žiadne pripomienky. Podľa mňa Ayer mal na to, aby sa ukázal aj v inom žánri, hoci mu to nevyšlo, za čo môže hlavne scenár, ten si však napísal sám. Celkovo tu je vidieť určitý potenciál, najmä čo sa týka práce s hercami a emóciami, ale na veľký vojnový film musíme stále čakať.   


HERCI a HUDBA

   Brad Pitt je výborný, po Inglourious Basterds (2009) opäť dokazuje, že mu sedia aj úlohy vo vojnových filmoch. Tentoraz dostal oveľa viac priestoru než minule a naplno ho využíva. Ako herec rastie a je to vidieť ako v jeho hereckom prejave, tak aj v práci s emóciami. Jon Bernthal podal tiež kvalitný výkon a jeho postava tu tak trochu pripomína jeho inú postavu, konkrétne Shanea z The Walking Dead (2010). Shia LaBeouf tiež prekvapil a ukazuje sa, že má v sebe potenciál, aby v budúcnosti hrával v serióznejších filmoch. Michael Peña pre zmenu hrá humornú postavu Mexičana, ktorá celý príbeh odľahčuje. Sklamaným je Logan Lerman, ktorý je dosť nevýrazný. Niekto možno povie, že sa sem vôbec nehodí, ale práve to chcel režisér dosiahnuť, ten rozdiel medzi skúsenými vojakmi a úplným zelenáčom a to sa mu podarilo. Hudbu k filmu zložil Steven Price. Pred rokom, u recenzie filmu Gravity (2013), som napísal, že tento skladateľ má pred sebou sľubnú budúcnosť. A takmer presne po roku sa moje slová potvrdili, pretože soundtrack k tomuto filmu možno označiť za jeden z najlepších tohto roku. Opäť pri skladaní využíva elektroniku a môžem vyvrátiť, že akékoľvek obavy, že vo vojnovom snímku z Druhej svetovej vojny by elektronická hudba nefungovala, proste nie sú na mieste. Najlepšími skladbami podľa mňa sú April, 1945 (vo filme sa použilo len pár úvodných sekúnd, čo je ozaj veľká škoda); The War is Not Over; Fury Drives into Camp a Tiger Battle. Takto nejako by zhruba vyzeralo, keď by tomuto filmu skladal hudbu Hans Zimmer. Price má potvrdil, že má v sebe potenciál a jeho tvorbu budem naďalej sledovať.


HODNOTENIE

55%