20. 10. 2014

The Wild Bunch (1969)

   Koncom 60-tych rokov sa končila epocha tzv. Klasického Hollywoodu a začínal nástup tzv. Nového Hollywoodu. Táto éra zo sebou neprinášala len nových režisérov a hercov, ale niesla sa aj v znamení príchodu úplne nového poňatia filmovej tvorby ako takej. Jedným z takýchto filmov je aj The Wild Bunch (1969).  

STORY LINE

   Tak ako každý filmový žáner, tak aj westerny majú svoje zlaté obdobie. V tomto prípade sú to hlavne 50-te a 60-te roky, kedy vzniklo niekoľko klasík v tomto žánri. Snímky režisérov ako napr. John Ford alebo Sergio Leone sú toho dôkazom. S blížiacim sa koncom Klasického Hollywoodu sa končila aj zlatá éra westernov a definitívny klinec do rakvy jej zatĺkol Sam Peckinpah práve týmto svojim dielom. Peckinpah raz a navždy zmenil tento žáner tým, že zbúral dovtedy zaužívané westernové prvky a celkovo aj vykreslenie Divokého Západu ako takého. Už úvodná scéna bankovej lúpeže a následnej prestrelky (podľa mňa jedna z najlepších scén tohto filmu) dáva tušiť, že pôjde o nové uchopenie tohto žánru. Scéna plná krvi, mŕtvol, ale hlavne násilia (dôležité prvky Peckinpahovej tvorby, ktoré využíval aj vo svojich ďalších filmoch) bola šokom a znamenala, že dovtedy dosť idealistické znázornenie vystriedalo drsnejšie a realistickejšie zobrazenie. Už sa nejednalo o čistý, krásny a upravený Divoký Západ, to nahradilo prach, špina, neupravení a zarastení chlapi a hlavne krv. Tá sa dovtedy vo filmoch pri zabití človeka vyskytovala kvôli produkčnému kódexu len veľmi ojedinele.[1] Po jeho zrušení v roku 1968 dostali režiséri väčšiu voľnosť a tým pádom mohli aj reálnejšie zobraziť prestrelky a mŕtvoly. Po príbehovej stránke tiež došlo k posunu. Režisérovou snahou bolo divákovi predstaviť bez akýchkoľvek príkras skutočnú dobu a pomery aké na Divokom Západe panovali. Dej filmu je zasadený do roku 1913 (necelý rok pred vypuknutím Prvej Svetovej vojny), kedy Divoký Západ v podstate už neexistoval a banditi boli už len prežitkom z doby dávno minulej. Snímku tak možno chápať ako nostalgickú spomienku na staré časy a zároveň ako stret starého a nového sveta, presnejšie stret „zaostalého“ Západu so svojim „tradíciami“ s modernou technikou prichádzajúcou sem z Východu.[2] Dôležitú úlohu tu zohrávalo aj násilie, ktoré si za svoje obete vyberalo ako mužov, tak aj ženy (mnohokrát aj tých nevinných). Jeho úlohou nebolo len šokovať divákov, ale ukázať im, že aj v tej dobe boli takéto zverstvá na dennom poriadku. A keď je už reč o ženách, tak tie tu majú len veľmi podradnú úlohu. Podobne ako v neskorších svojich filmoch, tak aj tu ich Peckinpah vyobrazuje v dosť negatívnom svetle. V prípade postáv a ich charakterov nemožno hovoriť, že by išlo o klasické rozdelenie na dobrákov a zloduchov. Všetky postavy sú realistickejšie v tom, že majú nejednoznačné charaktery tiahnuce skôr na tú zlú stránku, či už svojim konaním alebo svojou temnou minulosťou. Stručne povedané všetci sú tu hajzli a vrahovia. Pri akčných scénach poslúžili režisérovi k dosiahnutiu väčšieho efektu kamera a strih, kde často použil detailné a spomalené zábery. Čo sa týka samotného filmu, tak je škoda, že tempo nastolené v úvode sa pomaly vytráca, niektoré scény (napr. večera u Mapaceho) sa zbytočne predlžujú a postupne sa sem vkráda nuda. Oživenie a opätovné naštartovanie filmu prináša scéna vlakovej lúpeže a následnej prestrelky. Potom, ale znovu nastáva útlm, scény sú zase zbytočne naťahované. Je totiž jasné, že tento film môže mať len jeden možný koniec. Tak ako začal, tak aj skončí a v závere rozpúta Peckinpah doslova krvavý masaker. Mnohí ľudia túto scénu považujú za najlepšiu z celého filmu. Ja si to však nemyslím, pretože na rozdiel od ostatných dvoch akčných scén (banková a vlaková lúpež) nepôsobí príliš uveriteľne, skôr by som povedal, že sa nesie v duchu akčných filmov z 80-tych rokov, kde hlavní hrdinovia tiež toho veľmi veľa vydržali a zabíjali svojich nepriateľov po desiatkach. Priznám sa, že od tejto kultovej scény, ako ju veľa ľudí označuje, som čakal oveľa viac, než len tupé státie za guľometom a kosenie nepriateľov. Celkovo sa jedná o kvalitný western, ktorý znamenal novú éru tohto žánru a priniesol na Divoký Západ drsnosť, realistickosť a špinavosť, ako v akčných scénach, tak aj u samotného príbehu a charakteroch postáv.[3]   

HERCI a HUDBA

   William Holden hral síce v zopár westernoch, ale za nejakú významnú westernovú legendu typu Gary Cooper, Clint Eastwood alebo John Wayne ho nemožno považovať. Napriek tomu je to práve táto úloha z tohto filmového žánru, ktorá je jeho najpamätnejšou. Perfektne stvárnil tvrdého a nekompromisného vodcu bandy, ktorý si ide za svojim aj cez mŕtvoly. Uvedomuje si, že je už starý a že staré dobré časy sú už nenávratne preč, ale neprepadáva nostalgii, práve naopak snaží sa o posledný džob, ktorý by mu zaistil neistú budúcnosť. To isté platí o ďalších drsných členoch Divokej bandy: Ernest Borgnine, alebo duo bratov, ktorých stvárnili Ben Johnson a Warren Oates. Robert Ryan ako hlavný protivník, ktorý sa do služieb práva musel dať nedobrovoľne bol tiež presvedčivý. Hudbu k filmu zložil Jerry Fielding. Tomu sa bohužiaľ nepodarilo vytvoriť nejaké výraznejšie skladby, ktoré by utkveli v pamäti alebo vzbudili aspoň nejaké emócie. To isté platí aj pre hlavnú tému, ktorá je rovnako nevýrazná. Ennio Morricone, Elmer Bernstein alebo Jerry Goldsmith by zložili omnoho lepšie skladby. Goldsmith o rok neskôr pracoval s Peckinpahom na westerne The Ballad of Cable Hogue (1970).


HODNOTENIE

76%


[1] Produkčný kódex určoval pravidlá cenzúry v americkej filmovej distribúcii a produkcii (zahrňujúci ako audiovizuálne prvky, napr. krv, nahota alebo vulgarizmy, tak aj tematické prvky, napr. homosexualita, miešanie rás alebo sexualita vo všeobecnosti). Tento kódex sa postupne sformoval na konci 20-tych rokov a vyšiel v roku 1930, oficiálne však začal platiť až od roku 1934.
[2] Je síce pravda, že prevažná časť deja sa odohráva v Mexiku, ale značnú časť tvorí aj prostredie amerického Divokého Západu (úvodných cca. 45 minút a príbeh sa sem potom ešte vráti na cca. 20 minút počas vlakovej lúpeže a následnej prestrelky na moste). Navyše aj samotné pomery panujúce v Mexiku na začiatku 20-teho storočia dosť pripomínali obdobie Divokého Západu v USA koncom 19-steho storočia.
[3] O rok neskôr natočil Peckinpah ďalší podobne ladený western s názvom The Ballad of Cable Hogue (1970). V tomto prípade však ide o westernovú komediálne ladenú drámu. Peckinpah sa tu nesnaží stavať a šokovať akciou alebo násilím, ale pracuje s príbehom a postavami, pričom sa do pozornosti opäť dostáva drsnosť a reálnosť príbehu a postáv. Podobne je na tom aj samotný príbeh, ktorý sa rovnako ako The Wild Bunch (1969), odohráva na sklonku éry Divokého Západu.