18. 8. 2014

The Harder They Fall (1956)

   V roku 1956 vznikli dva významné filmy súvisiace z boxom. Tým významnejším je Somebody Up There Likes Me (1956), životopisný snímok o boxerovi menom Rocky Graziano. Tým menej známym je práve noir The Harder They Fall (1956), ktorý nahliada do zákulisia boxu.

STORY LINE

   Box ako taký je v USA už od začiatku 20-storočia veľmi obľúbeným a populárnym športom a preto niet divu, že športové filmy z prostredia boxu patria v USA medzi tie najviac vyskytujúce sa. Prvé zvukové snímky sa objavujú už od začiatku 30-tych rokov a do roku 1956 ich môžeme rozdeliť do dvoch základných skupín. Prvou sú drámy, ktoré sú založené buď na skutočných boxerských osobnostiach alebo ich príbeh a hrdinovia boli vymyslený. Sem môžeme zaradiť diela ako Kid Galahad (1937), Golden Boy (1939), Gentleman Jim (1942) alebo už spomínaný Somebody Up There Likes Me (1956). Druhú skupinu tvoria noirové snímky, kde sa na box nazerá trošku temnejšou optikou, ktorá čiastočne súvisí aj s organizovaným zločinom, podobne ako tomu je u tohto snímku. Príkladom sú diela ako Body and Soul (1947), Champion (1949), The Set-up (1949) alebo Killer's Kiss (1955). Podobne je to aj s týmto noirom, The Harder They Fall (1956), ktorý sa však na rozdiel od predchádzajúcich spomenutých filmov nevenuje tematikám ako kupovanie zápasov, organizovaný zločin a úplatkárstvo v boxe nevenuje len okrajovo, ale práve naopak, práve na tie, je primárne zameraný. Mark Robson, ktorý režíroval aj už spomínaný noir Champion (1949) sa rozhodol nazrieť to zákulisia tohto športu a odhaliť tak jeho odvrátenú tvár. Podobne ladených filmov, ktoré nastavovali zrkadlo určitému odvetviu pritom v USA v priebehu 50-tych rokov vzniklo mnoho, či už sa jednalo o All About Eve (1950) - divadlo; Sunset Blvd. (1950) - film alebo Ace in the Hole (1951) - novinárčinu (žurnalistiku). Dokonca je možné badať aj určité spojitosti medzi týmito tromi filmami a týmto. Športovci, podobne ako divadelní a filmoví herci sú svojim spôsobom hviezdy. Ich úspechy a neúspechy v podobe výhier a prehier im zaisťujú veľké množstvo, ako fanúšikov, tak aj odporcov. No a svoju úlohu pri ich vzostupoch a pádoch hrajú nepochybne aj médiá, ktoré dokážu spraviť resp. vyrobiť hviezdu doslova z kohokoľvek, čo platí aj v tomto prípade. Pohľad do zákulisia boxu navyše sľubuje okrem zaujímavého príbehu aj atraktívne prostredie. Režisérovi sa podarilo na vtedajšiu dobu vytvoriť pôsobivú noirovú drámu, ktorá zbavuje box a vlastne aj šport ako taký, ilúzie o tom, že je tam (najmä v jeho zákulisí) všetko „čisté“, legálne a v rámci pravidiel fair-play. Príbeh má za úlohu v prvom rade šokovať divákov nekalými praktikami v športe a aj sa mu to úspešne darí, pretože v mnohom zachádza až do hĺbky a detailov danej problematiky, pričom ako inšpirácia mu poslúžili aj skutočné udalosti a osobnosti. Skorumpovanosť a skazenosť tohto športu je prezentovaná od samotných boxerov, cez ich ziskuchtivých manažérov, až po novinárov, ktorí svojimi článkami vytvárajú ilúzie a zavádzajú verejnosť. Jediným, ale za to dosť podstatným negatívom tohto diela je to, že režisér sústredil pozornosť hlavne na príbeh než na samotné postavy. Tie sú síce výborne zahrané, ale sú limitované scenárom a réžiou. Chýbajú im totiž silnejšie scény, kde by sa prejavili ich emócie. To je aj jeden z dôvodov, prečo po skončení filmu vám zostane v hlave o čom film bol, ale nejaká konkrétna scéna sa vám nevybaví. Pritom tu bolo množstvo scén, ktoré v sebe mali potenciál vryť sa do pamäte, ako napr. odchod Agrandiho; Toro dozvedajúci sa pravdu o sebe a svojich „výhrach“; Eddie a jeho dilema vybrať si medzi dobrom a zlom alebo samotný záver. Napriek tomu sa jedná o jeden z dôležitých noirov, ktorý rozhodne treba vidieť.

HERCI a HUDBA

   Humphrey Bogart je najznámejším predstaviteľom noirových hrdinov. Medzi jeho najznámejšie a zároveň aj najlepšie noiry určite patria tieto: The Maltese Falcon (1941), The Big Sleep (1946) alebo In a Lonely Place (1950). Tento snímok bol jeho posledným, pretože začiatkom roku 1956 mu diagnostikovali rakovinu pažeráka, ktorej o rok neskôr, 14.1.1957 vo veku 57 rokov podľahol. Svoju poslednú filmovú úlohu tak stvárnil vo filmovom žánri, s ktorým v podstate prerazil začiatkom 40-tych rokov medzi veľké herecké hviezdy. Aj v jeho poslednom filme sa mu podarilo vytvoriť postavu cynického a nebojácneho antihrdinu, ktorý je schopný vykonať správny čin v tú pravú chvíľu, navyše tu má aj určite morálne dilemy, ktoré ho nútia balansovať medzi dobrom a zlom. V tomto prípade nemožno u Bogarta hovoriť len o nejakej dôstojnej rozlúčke, pretože jeho postava a výkon, ktorý tu podal patria medzi tie, ktoré treba vidieť. Výborný je aj Rod Steiger, ktorému podobné typy úloh sedeli, viď napr. On the Waterfront (1954). Podobne je na tom Mike Lane, ktorý Tora stvárnil výborne. Jan Sterling stvárnila v noire Ace in the Hole (1951) femme fatale a mrchu dokonale, tu síce hrala úplný protiklad, ale je škoda že dostala menej priestoru. Za zmienku stojí povedať aj to, že vo filme hrali aj skutoční boxeri ako napr. Max Baer (Buddy Brannen) alebo Jersey Joe Walcott (George). Hudbu k filmu zložil Hugo Friedhofer. Podarilo sa mu síce vytvoriť miestami znepokojivé a dramatické motívy, ale nejaké výrazné alebo zapamätateľné skladby tu nie sú.


HODNOTENIE

82%

11. 8. 2014

Lawrence of Arabia (1962)

   V roku 1962 vznikli dva významné vojnové filmy, ktoré boli navyše natočené podľa skutočných udalostí. Jedným bola rekonštrukcia udalostí Dňa D resp. vylodenie v Normandii s názvom The Longest Day (1962). Tým druhým bol práve životopisný snímok Lawrence of Arabia (1962).

STORY LINE

   Britský režisér David Lean svoje skúsenosti pracovať s podobnou látkou, akou bol veľkolepý vojnový epos dokázal už vo svojom predchádzajúcom diele s názvom The Bridge on the River Kwai (1957). Táto vojnová dráma vynikala predovšetkým svojou veľkoleposťou od výpravy, cez komparz až po minutáž. Veľké bitky sú tu nahradené psychologickou vojnou, dôraz sa kladie hlavne na samotný príbeh, postavy a ich vývoj. Podobne je to aj u Lawrence of Arabia (1962). Skôr než nejaké veľké bojové scény, hoci sú tu v istej miere prítomné, dostane divák strhujúci pohľad do života jednej z najznámejších a pre Arabský polostrov aj najvýznamnejších osobností Prvej svetovej vojny. Nejedná sa však o klasickú životopisnú snímku mapujúcu život danej osobnosti od narodenia až po smrť. Podobne ako v neskoršej životopisnej snímke Patton (1970) sa celý film odohráva len v relatívne krátkom období pár rokov, v tých, v ktorých sa daný človek najviac preslávil resp. v ktorých sa najviac zapísal do histórie. V tomto prípade ide o časový úsek zahrňujúci roky 1916 až 1918, teda pôsobenie Lawrencea na Arabskom polostrove. Okrem pohľadu na to, ako dokázal zjednotiť arabské kmene, viesť ich v proti-tureckom povstaní a jeho úlohu pri formovaní štátov v tejto oblasti sa divákovi dostane aj možnosť nahliadnuť na jeho filozofiu, myšlienky a víziu ohľadom povojnového usporiadania, taktiež aj na politické pomery vo vtedajšej dobe v danom regióne a neposlednom rade aj zákulisné politické hry jednotlivých aktérov od Britov až po Arabov. Veľkým prínosom tohto snímku je aj to, že predstavuje jedno z vedľajších a menej významnejších bojísk Prvej svetovej vojny. Iste pre Britov je to významná osobnosť a pre Arabov zase významný úsek v ich ceste za nezávislosťou, ale celkovo sa pozornosť (aj filmového priemyslu) sústreďuje hlavne na európske bojiská. Exotické prostredie je v kombinácii s málo známym bojiskom významným odlišovacím faktorom od ostatných filmov z obdobia Prvej svetovej vojny, ktoré diváka uchváti, ako svojim vizuálom, tak ho aj trošku hlbšie oboznámi s danou problematikou o ktorej dovtedy nemusel mať až informácii resp. o nej vôbec nemusel vedieť. Ani napriek dĺžke (3 hod. a 48 min.) film nenudí, práve naopak, dokáže udržať divákovu pozornosť, pretože je pútavo natočený. Lean totiž dokázal perfektne a využiť to, čo mu príbeh ponúkal. Ani jedna z týchto troch nasledujúcich zložiek nie je ukrátená, má dostatočný priestor a tak si môže divák vybrať ako bude tento snímok vnímať, buď 1. ako dobrodružný snímok (Lawrence v prostredí Arábie), alebo 2. ako historicko-vojnový (politika a pomery v danej dobe v danom prostredí, doplnené akčnými sekvenciami) alebo aj 3. ako životopisnú drámu, sústreďujúcu sa na postavu Lawrencea, prostredníctvom ktorej sledujeme jeho životný príbeh, ktorý ho najviac preslávil.


   Postavy sú tiež výborne spracované, či už sa jedná Arabov alebo Britov. Ich charaktery nie sú jednotvárne, ale podobne ako hlavný hrdina, tak aj oni prejdú určitým vývojom. Najlepšie je to vidieť na hlavnom hrdinovi, kde môžeme sledovať jeho vzostupy a pády, životné výhry, ale aj prehry. Čo formovalo jeho myšlienky, poprípade akým vývojom si jeho postava prešla. Musím oceniť, že režisér Lean sa ako Brit nesnažil jedných alebo druhých len heroizovať resp. len očierňovať, ale predstavil ich ako reálnych ľudí zo svojimi kladnými aj zápornými stránkami. O nejakom britskom pátose nemôže byť reči, keďže Britov kritizuje za ich politiku, nemyslím si však, že by to filmu nejak uškodilo. Bolo by naivné si myslieť, že sa v skutočnosti chovali a zmýšľali inak než je tu vyobrazené. Podobne je to aj u Arabov, kde okrem malicherných kmeňových sporov venuje dostatočný priestor aj ich kultúre a spôsobu života. Zaujímavé je, že sa tu nevyskytuje žiadna hlavná alebo vedľajšia ženská postava. Ako plnohodnotná postava by tu prispela asi len nejakou zbytočnou a zdržujúcou romantickou linkou. Za tie najväčšie slabiny považujem dve veci. Prvou z nich je celý úvod odohrávajúci sa v roku 1935, ktorý sem vôbec nezapadá a to ani vtedy, keby bol na miesto začiatku až na konci filmu. Druhou a poslednou slabinou je jazyk. Postavy rozprávajú výlučne anglicky. Arabčina a turečtina takmer nezaznejú. Dokonca aj obyčajný arabskí rebeli a tureckí vojaci ňou rozprávajú a čo je ozaj smiešne, tak to sú scény, v ktorých arabskí vodcovia alebo tureckí velitelia na svojich vlastných rozprávajú angličtinou. Pre niekoho je to možno maličkosť, ale vo filme to pôsobí dosť divne a uberá to na pocite autentickosti. Celkovo však tento snímok môžem označiť za najlepší v rámci filmografie Davida Leana a zároveň ako jeden z najlepších týkajúcich sa Prvej svetovej vojny. Jedinečný filmový zážitok sa vám dostane len v kine alebo na blu-ray. V remastrovanom obraze a zvuku vyniknú nielen nádherné exteriéry a výprava, ale aj hudba a hlavne tá „veľkosť“ filmu ako takého. Technickým veciam kraľuje výprava. Tá pozostáva zo stovky komparzistov, dobových kostýmov, zbraní, ale predovšetkým z nádherných prírodných scenérii. Exteriérové scény sa totiž natáčali v skutočných púšťach v Jordánsku, Maroku a Španielsku. Práve vďaka výprave získava toto dielo viac na svojej autentickosti, čo prirodzene zvyšuje aj väčší filmový zážitok.

HERCI a HUDBA

   Peter O'Toole a jeho kariéra v celovečerných filmoch sa začali v roku 1960. Už o dva roky neskôr sa mu dostala jeho prvá veľká úloha z ktorej sa neskôr vykľula jeho životná úloha. Síce potom ešte nasledovali snímky ako Becket (1964), The Night of the Generals (1967) alebo The Lion in Winter (1968), v ktorých Peter podali vynikajúce výkony, ale Lawrencea už nikdy neprekonal. Táto postava s ním bude už navždy spojená. Výborne stvárnil najmä psychologickú stránku hlavného hrdinu, jeho dilemy a rozhodnutia, ktoré musel podstúpiť. Aj pre Omara Sharifa to bola prvá veľká úloha a zhostil sa jej bravúrne. Až tak, že ho Lean vo svojom ďalšom filme, Doctor Zhivago (1965) obsadil do hlavnej úlohy. Alec Guinness s Leanom spolupracoval už na predošlom filme The Bridge on the River Kwai (1957), kde stvárnil hlavnú postavu. Teraz hral síce vedľajšiu, ale vďaka kostýmu, maskám a jeho hereckého výkonu zahral postavu arabského princa tak pôsobivo, že jedine jeho britský akcent prezrádza, že nie je Arabom. Podobne je to aj s Anthonym Quinnom, ktorý aj napriek tomu, že je rodeným Mexičanom, sem svojim výzorom presne zapadol. Hudbu k filmu zložil Maurice Jarre. Podľa mňa sa jedná o jedno z jeho najlepších diel. Pre tohto francúzskeho skladateľa to bol jeden z jeho prvých nefrancúzskych filmov, v rovnakom roku skomponoval hudbu aj k ďalšiemu vojnovému filmu, The Longest Day (1962). Jarre mal na skladanie len 6 týždňov, napriek tomu sa mu podarilo vytvoriť jedno zo svojich najznámejších a najlepších diel, ktoré dokonca aj AFI (Americký Filmový Inštitút) ho v roku 2005 zaradil medzi 25 najväčších hudobných skóre všetkých čias (konkrétne na tretie miesto). Skladby sa nesú v orientálnych tónoch a to aj napriek tomu, že pri skladaní boli použité hlavne tradičné európske hudobné nástroje než tie orientálne.


HODNOTENIE

93%

S Bourneom a bez Bournea



PROLÓG
The Bourne Identity (2002)

   Filmová história Jasona Bournea sa začala písať už v roku 1988, kedy vznikol televízny film The Bourne Identity v hlavnej úlohe Richard Chamberlain. Príbeh vsádzal viac príbeh a postavy, ktoré boli prepracované a pridŕžali sa svojej literárnej predlohy. Vzhľadom na to, že sa jednalo o televízny film tak obsahoval omnoho menej akcie a jeho minutáž tri hodiny tak rozhodne bola vražedná. Nečudo, že film zapadol a do povedomia sa dostal až po uvedený The Bourne Identity (2002). Americký spisovateľ Robert Ludlum a režisér americký režisér Doug Liman prišli s novým typom akčného hrdinu resp. tajného agenta. Najznámejší sú traja filmoví agenti (James Bond, Ethan Hunt a Jason Bourne) a hoci sú medzi nimi rozdiely, tak vzájomne sa ovplyvňovali, nielen tak ako postupne vznikali, ale aj spätne, napr. Quantum of Solace (2008) preberá bourneovský štýl akcie a hrdinu. Čo sa týka samotných hrdinov, tak Bond je uhladený, charizmatický špión, ktorému neodolá žiadna žena a ktorý má vždy po ruke nejakú „hračku“ v podobe auta alebo zbrane. Hunt preberá bondovskú charizmu, ale spolieha sa hlavne na svoj výcvik a na svoj tým. Jason Bourne je ich vrchol, pretože je to vycvičený stroj na zabíjanie, ktorý disponuje okrem fyzickej sily aj psychickou a to v podobe odolnosti, prispôsobeniu sa a adaptovaniu sa v prostredí alebo v premýšľaný a predvídaný krokov svojich nepriateľov. The Bourne Identity zmenil a zároveň znovu naštartoval akčný žáner, ktorý na prelome tisícročia stagnoval. Kým poslednú bondovku s Brosnanon s názvom Die Another Day (2002) možno označiť za posledný tradičný akčný špionážny thriller typický pre 90-te roky, tak The Bourne Identity, zhodou okolností z rovnakého roku možno označiť za prvý moderný akčný špionážny thriller, ktorý sa neprezentuje len novým typom akčného hrdinu, ale aj novým a nepredvídateľným príbehom, pričom zmena nastala aj v samotnom využití technických prvkov ako kamera, strih, ale aj prepracovanejšia choreografia súbojov.


   Práve táto „roztrasená“ kamera a poňatie akčných sekvencií, či už súbojov alebo automobilových naháňačiek dáva celému filmu punc realistickosti, čím tak u diváka umocňuje atmosféru, napätie a zážitok z tohto filmu. Veľkú zásluhu má na tom samozrejme režisér Doug Liman, ktorý dokázal naplno využiť potenciál Ludlumovej predlohy a spraviť z nej moderný akčný thriller, ktorým sa neskôr inšpirovali aj ďalšie podobné filmy, vrátane už spomínanej bondovky Quantum of Solace (2008). Veľká škoda, že potom Liman nedokázal nadviazať na tento svoj úspech a namiesto pokračovania sa vrhol do menej ambicióznych a menej odvážnejších projektoch ako Mr. & Mrs. Smith (2004) alebo Jumper (2008). Na scenári sa podieľal aj Tony Gilroy, pre ktorého to znamenalo spojenie s touto sériou, pretože ako scenárista sa spolu-podieľal na všetkých štyroch častiach tejto série. Scenár ctí Ludlumovu predlohu, ale zároveň ju prispôsobuje modernej dobe, súčasnosti, keďže The Bourne Identity bola napísaná ešte v roku 1980. Hudbu k filmu zložil John Powell, pre neho tým tiež začala spolupráca s touto sériou. Jeho skladby presne vystihovali ako akčnú, tak aj thrillerovú atmosféru celého filmu, navyše film získal svoju ústrednú melódiu Extreme Ways od Mobyho, čo tiež odráža zmenu a modernosť. James Bond má klasickú tému od Johna Barryho, kde sú využívané hudobné nástroje, zatiaľ čo Bourne využíva modernú, elektronickú hudbu. Pre herca Matta Damona bola úloha Jasona Bournea jeho životnou, dokonale splynul s touto postavou a vyvrátil tak akékoľvek pochybnosti o tom, že by na ňu čo sa týka fyzickej stránky nestačil. Pred uvedením filmu sa totiž objavovali názory, že ako akčný herec nebude presvedčivý a že sa do tejto úlohy vôbec nehodí. To sa však nestalo a Damon všetkých príjemne prekvapil a s ďalšími diely sa z tejto úlohy stala jeho životná. Franka Potente je pekná. Chris Cooper a Clive Owen sú výborný, ale nedostávajú tu toľko priestoru koľko by si zaslúžili.

The Bourne Supremacy (2004)

   Dôvodom, prečo pokračovanie nakoniec nerežíroval Doug Liman, hoci ostal u tejto série ako výkonný producent, bol ten, že producenti s ním mali mnoho problémov pri prácach na prvom filme a taktiež kvôli tomu, že neboli ochotní s ním znovu pracovať. Na post režiséra bol vybraný Paul Greengrass, po tom ako producent Frank Marshall jeho snímku Bloody Sunday (2002). Greengrass po Limanovi preberal celý štáb, ktorý pracoval aj na jednotke a dokázal prvý diel prekonať. Snežne prostredie Švajčiarska a drsného Francúzska vystriedala slnečná India, sychravé Nemecko a chladné Rusko. Práve tieto miesta, skôr ich počasie ako kedy odrážali aj samotný vývoj Bournea a jeho postavy: bezstarostný život (India), bolestné zistenie vlastnej minulosti (Nemecko) a pokánie (Rusko). Príbeh nie je tradičným sequelom, ale jedná sa o akýsi mix sequelu a prequelu, pretože v ňom okrem pokračovania osudov Jasona Bournea sledujeme a dozvedáme sa čo to aj o jeho minulosti. Greengrass išiel viac do hĺbky príbehu a postáv, pričom sa zameral hlavne na samotného Bourna, romantickú líniu, ktorá mnohým v jednotke vadila a určite aj dnes vadí, sa rozhodol rázne ukončiť ešte v úvode, čo mu potom umožnilo rozvíjať príbeh iným, viac akčným (Bourneova pomsta spojená zo stratou priateľky) a viac dramatickým (Bourneove odhaľovanie vlastnej minulosti spojené zo snahou vypátrať prečo mu nedali pokoj) smerom a taktiež dej rozvíja a ide viac do hĺbky aj čo sa týka programu Treadstone.


   Ďalší posun je viditeľný čo sa týka vedľajších postáv, kým v jednotke boli Bourneovi hlavní nepriatelia Conklin a Professor, síce výborne zahraný Chrisom Cooperom resp. Cliveom Owenom, ale dostali relatívne málo priestoru a tak Bourneovi nemohli byť rovnocennými protivníkmi, tak v dvojke dostávajú jeho hlavní protivníci (Abbott, Kirill, Gretkov a spočiatku aj Pamela Landy, ktorej úloha sa ale vo filme postupne zmení) dostatok priestoru a dokážu Bourneovi poriadne znepríjemniť život. Využitie technických vecí ako kamera a strih je využité vo väčšej miere než v predchádzajúcom diely, treba ale upozorniť, že Greengrass ho neprebral od Limana, ale sám si tento svoj štýl priniesol a použil ho už predtým v spomínanom filme Bloody Sunday. Choreografia súbojov pôsobí skutočne realistickým dojmom a to isté možno povedať aj o akcií, ktorá si znovu vystačí s naháňačkami a rovnako ako jednotka sa zaobíde bez nejakých explózií, litroch krvi alebo stovkami mŕtvych ako je tomu u iných akčných filmoch. Ide o vydarený sequel, ktorý je lepší než prvý diel. Scenár k filmu napísal Tony Gilroy, ktorý ako neskôr priznal bol sklamaný, že Greengrass si ho upravil a prispôsobil ako to jemu vyhovovalo. Gilroy totiž kládol vo svojom scenári väčší dôraz na Bourneove pokánie a teda dával prednosť viac dramatickej rovine príbehu než akčnej, čo Greengrass odmietol. To znamenalo určitú nevraživosť medzi nimi, ktorá vyvrcholila pri prácach na trojke. Hudbu k filmu opäť zložil John Powell. Jeho skladby odrážajú ako prostredie (India alebo Rusko), tak aj atmosféru (akčné skladby striedajú dramatické) v ktorej sa príbeh odohráva. Matt Damon si svoju úlohu úspešne zopakoval a len potvrdil, že je pre úlohu Jasona Bourna tým pravým. Julia Stiles je pekná a svojim spôsobom nahrádza Franku Potente. Karel Roden ako ruský oligarcha výborný, rovnako tak aj zabijak Karl Urban. Joan Allen a  Brian Cox tiež výborný.

The Bourne Ultimatum (2007)

   Úspech druhého dielu prirodzene viedol k tretiemu a samozrejme s nemennou zostavou ako vo filmovom, tak aj v hereckom štábe. Práce na tomto filme, ale poznačilo napätie medzi Greengrassom a Gilroyom, ktoré začalo už u predchádzajúceho dielu. Gilroy napísal návrh scenára, ktorý bol ale Mattom Damonom ostro skritizovaný a hoci neskôr Gilroy začal pracovať aj na samotnom scenári musel od neho pre spory s režisérom odstúpiť a dokončili ho tak Scott Z. Burns a George Nolfi. Greengrassovi sa tretím dielom podarilo neuveriteľné, nielenže tretím dielom prekonal predchádzajúci film, ktorý režíroval, ale zároveň vytvoril najlepšiu filmovú trilógiu, ktorej každý ďalší diel je lepší než ten predchádzajúci, tým sa nemôže pochváliť žiadna iná filmová trilógia. Príbeh je omnoho viac nepredvídateľný než oba predchádzajúce diely dohromady, hrá sa s divákom, je tu množstvo odkazov na predchádzajúce dva diely či už v podobe scén alebo dialógov. Opäť to nie je tradičný sequel, ale sequel a prequel v jednom, pretože teraz okrem príbehovej roviny (hlbšie detaily Bourneovej minulosti) je tu aj časová rovina (dvojka totiž končí scénou v New Yorku, dej trojky začína v Moskve, kde bol Bourne ešte predtým a tak ¾ udalostí z tohto tretieho dielu sú časovo zasadené pred koniec druhého dielu a na jeho záverečnú scénu nadväzuje vlastne len posledná ¼  filmu).


   Rovnako ako predošlé, tak aj tento film má svižné tempo a okrem ďalšieho odhaľovania Bourneovej minulosti nám ponúka aj pohľad na súboj tzv. moderných ľudí, ktorí vlastnia tie najmodernejšie technológie proti obyčajnému človeku, ktorému stačí len výcvik a zapojiť svoj mozog a taktiež dej rozvíja a ide viac do hĺbky aj čo sa týka programu Blackbriar, ktorý bol spomenutý už v prvom diely.  Posun sa vydaril aj čo sa týka postáv. Bournea tentoraz čakajú ešte väčší hajzli (Noah Vosen) a fyzický protivníci (Paz a Desh) než tomu bolo doposiaľ. Choreografia súbojov je tak ako predtým prepracovaná a skutočne pôsobivá, súboj Bourna a Desha (samozrejme nielen on) určite poslúžil ako inšpirácia pre súboj Bonda a Slatea v hotelovej izbe v Quantum of Solace (2008). Hudbu k filmu zase zložil John Powell. Jeho skladby sa tentokrát nesú viac v akčno-thrillerovom nádychu, pomalších dramatických skladieb je tu málo a rovnako vystihujú aj prostredie v ktorom sa dej odohráva (Londýn alebo Maroko). Matt Damon zas a znovu potvrdil, že bol pre postavu Jasona Bournea stvorený, zaujímavý je vidieť jeho prerod za tie tri filmy. V jednotke pôsobil ako tichý zabijak, teda viac civilnejšie, za to v trojke už pôsobí ako skutočný drsňák. David Strathairn ako kancelárska krysa výborný, rovnako tak obaja zabijaci Édgar Ramírez a Joey Ansah. Julia Stiles pekná a Joan Allen tiež zopakovala svoj výkon z dvojky.

The Bourne Legacy (2012)

   Pôvodný zámer štúdia Universal bol natočiť len trilógiu, ale po úspechu (hlavne finančnom) tretieho dielu sa rozhodli pre pokračovanie. Prípravy začali už v októbri 2008, kedy spolu-scenárista trojky George Nolfi dostal za úlohu napísať skript pre štvorku. Nolfi svoju prácu, ale nedokončil, pretože ho štúdio Universal dosadilo do pozície režiséra thrilleru The Adjustment Bureau (2011), ktorý mal premiéru v marci 2011. Scenár stále nevznikal, čo v novembri 2009 potvrdil aj sám Matt Damon, ktorý sa vyjadril, že žiadny scenár ešte nebol schválený a dúfa, že natáčať sa začne niekedy v polovici roku 2011. Situácia sa zmenila na prelome novembra a decembra 2009. Najprv na konci novembra režisér Paul Greengrass oznámil, štvrtý diel (pre neho ako režiséra tejto série to bol tretí) nebude režírovať a začiatkom decembra sa sériu rozhodol opustiť aj Damon, pretože nechcel spolupracovať na filme bez Greengrassa. V júni 2010 bolo oznámené, že Tony Gilroy napíše scenár a neskôr bol potvrdený aj na post režiséra. Splnil sa mu tak sen, že tentokrát si svoj scenár k Bourneovi aj zrežíruje bez toho aby mu ho niekto menil. Gilroy, ktorý ako scenárista sa podieľal na všetkých dieloch bol zárukou toho, že séria si zachová a nestratí na svojej kvalite a že bude ju mať na starosti človek, ktorý na nej výrazne spolupracoval. Výsledkom však je, že The Bourne Legacy je najhorším dielom série a práve v súvislosti s Gilroym možno hovoriť o veľkom sklamaní. Inteligentný akčný thriller ako sa prezentovali predchádzajúce tri filmy tak vystriedal priemerný a nedotiahnutý akčný thriller akých sa dnes točia desiatky. Už pred uvedením filmu sa objavili názory, ktoré hovorili, že štvrtý diel vznikol len pre peniaze. Po pozretí nemožno konštatovať nič iné, len to, že to bola pravda a snaha štúdia vytrieskať peniaze zo známej značky a parazitovať na nej. BThe Bourne Legacy totiž sériu po príbehovej stránke nikam neposúva.


   Dej filmu sa totiž odohráva paralelne s dejom v The Bourne Ultimatum (2007), možno tu nájsť kopu odkazov na tento film. Príbeh v podstate len poodhaľuje ďalšie zákulisie CIA. V predchádzajúcich filmoch sme boli oboznámení s programami Treadstone a Blackbriar. V tomto filme k nim Gilroy pridáva ďalšie dva Outcome a LARX. Tu sa však chytil do vlastne pasce, pretože príbeh sa sústreďuje len na Outcome, pričom LARX tu nie je rozobraný, navyše Gilroy tieto všetky tieto programy spravil také neprehľadné, že divák v nich stráca orientáciu a zbytočne ho mýlia. Ani dejová línia s Crossom nie je príliš zaujímavá v podstate ho len sledujeme ako pobehuje na Aljaške. Druhá časť pôsobí síce omnoho lepším a živším dojmom ako tá prvá. Akcia a súboje sú zvládnuté výborne, čo aspoň ako-tak vynahrádza prvú časť, ktorá pôsobí zmätene a nudne. Rozhodne sa očakávalo od Gilroya viac, ak bola toto jeho vízia bourneovského sveta, tak potom je len dobre, že Greengrass si jeho scenáre upravoval. Z postáv je najzaujímavejší len Cross, ostatní sú buď klišé postavy (Marta Shearing) alebo postavy odkopírované z minulých dielov (Eric Byer náramne pripomína mladšiu verziu Noaha Vosena z trojky). Hudbu k filmu zložil James Newton Howard, ktorý tak vystriedal Johna Powella. Rozhodol sa ísť vlastnou cestou a nekopírovať Powellove skladby, ale zložiť vlastné veci, čo je rozhodne dobre, napriek tomu sa mu bohužiaľ nepodarilo zložiť nejaký výrazný soundtrack. Väčšinu filmu sú skladby ako keby úzadí, iné sú zase nevýrazné a akčným skladbám zase chýba výraznejší tón, vôbec z nich nie je cítiť akcia alebo napätie. Poteší len ústredná téma Extreme Ways od Mobyho. Jeremy Renner výborný, hoci Damon bol lepší, ale tak ak by dostal príležitosť aj v ďalšom filme (filmoch) tak určite by sa mu aspoň vyrovnal a možno časom by bol považovaný aj za jeho dôstojného nástupcu. Edward Norton nevýrazný, navyše jeho postava nedostáva veľa priestoru a jeho postava a správanie dosť pripomínajú Davida Strathairna z trojky.  Rachel Weisz pekná, dobrá, ale ani neurazí a ani neoslní.

EPILÓG
Untitled Jason Bourne Sequel (2015)

   Potom ako bol v auguste 2012 uvedený štvrtý diel oznámilo štúdio Universal, aj napriek nie príliš priaznivým ohlasom, že plánujú ďalšiu časť. V päťke sa podľa prvých informácii mali stretnúť Bourne a Cross, ktorý mali spojiť svoje sily a spolupracovať. Projekt dostal jasnejšie predstavy v decembri 2012, kedy Matt Damon povedal, že Paul Greengrass má záujem vrátiť sa na post režiséra v ďalšom Bourneovskom filme. Zároveň, ale vyhlásil, že ak sa má jeho postava Jasona vrátiť, tak je nepravdepodobné, že sa vráti aj postava Crossa a podľa Damona tak nedôjde k tomu, že sa stretnú a budú spolupracovať.