16. 9. 2017

Bride of Frankenstein (1935)

   Horor zohrával v americkej kinematografii počas 30-tych rokov dôležitú úlohu, o čo sa zaslúžilo predovšetkým filmové štúdio Universal Pictures, ktoré uviedlo do kín mnohé, dnes už legendárne monštrá, ktoré bývajú označované aj ako „monštrá Universalu“. Do tejto série, ktorú začal Dracula (1931) patrí aj Frankenstein (1931), The Mummy (1932), The Invisible Man (1933) a zakončil ju The Wolf Man (1941). Vzhľadom na to, že všetkých týchto 5 snímok bolo úspešných, tak každá z nich sa dočkala niekoľko pokračovaní, ale iba jednému sa svojou kvalitou poradilo nielen vyrovnať originálu, ale ho dokonca aj prekonať. Bol ním práve sci-fi horor Bride of Frankenstein (1935).

STORY LINE

   Universal začalo zvažovať možné pokračovanie ešte pred tým, ako bol v kinách uvedený prvý diel, Frankenstein (1931), po prvých verejných projekciách, na základe ktorých bol zmenený pôvodný koniec.[1] James Whale, režisér prvého dielu, zo začiatku odmietol ponuku režírovať sequel, lebo si myslel, že všetky svoje nápady sa mu podarilo vyčerpať už u jednotky a nedokázal by prísť s niečím novým. Situácia sa zmenila po úspechu jeho hororu The Invisible Man (1933), čo Universal definitívne utvrdilo v myšlienke, že jedine on môže režírovať pokračovanie. Whale nakoniec súhlasil, ale pod podmienkou, že ešte predtým nakrúti drámu One More River (1934). Po jej dokončení sa pustil do Bride of Frankenstein (1935), z ktorej vzišiel jeden z najlepších druhých dielov vo filmovej histórii.[2] Dvojka prevyšuje jednotku v každej stránke. Po technickej stránke je potrebné vyzdvihnúť predovšetkým masky, ktoré, rovnako ako u jednotky, vytvoril Jack P. Pierce (mimochodom on sa, ako hlavný maskér podieľal na všetkých 5 snímkach o monštrách, vrátane ich pokračovaní). Vrcholom jeho kariéry sú tie, ktoré vytvoril u Frankenstein (1931), The Mummy (1932) a The Wolf Man (1941). Masky, ktoré urobil u Bride of Frankenstein (1935) je možné zaradiť hneď za tieto tri, hoci nemajú už taký veľký efekt/dopad na diváka, lebo monštrum „poznáme“ z jednotky, ale to neznamená, že nie sú kvalitné. Pierce si aj tu dal na maskách záležať a dokonca ich mierne vylepšil. Upravil vzhľad monštra, pridal mu tu jazvy a skrátil vlasy, čo malo odrážať následky požiaru zo záveru predošlej časti. Na maskách pre nevestu vypomáhal aj režisér, predovšetkým jej ikonický účes, ktorý sa inšpiroval egyptskou kráľovnou Nefertiti a doplnil o známe biele bleskové pásy/pruhy na oboch stranách jej hlavy. Posun nastal aj u efektoch, za ktorými znovu, rovnako ako u jednotky, stál Kenneth Strickfaden, ktorý použil efekty z jednotky pri oživení nevesty, na čo mu poslúžil Teslov transformátor, avšak zároveň vytvoril celé laboratórium (navrhol jeho vzhľad), vrátane jeho vybavenia. John P. Fulton a David S. Horsely mali zase na starosti efekty so zmenšeninami ľudí, ktoré Pretorious prezentuje, ako výsledky svojich experimentov. Tento efekt docielili tak, že hercov zaberala kamera oproti čiernemu zamatu, zarovnali ich s perspektívou sklenených nádob a dokončili ich za pomoci techniky zvanej rotoskopia (animovaná technika, kde sa prekresľujú filmové políčka obsahujúce hrané scény). Z technických vecí je možné oceniť ešte kameru, ktorá ide v stopách jednotky a takisto sa nesie v tónoch nemeckých expresionistických filmov, v podobe hry so svetlom a tieňmi alebo prácou s mizanscénou, ktoré podporujú výrazné kulisy. Po príbehovej stránke taktiež nastal posun v kvalite. Frankenstein (1931) mal zápletku rozdelenú na dve časti (pred a po stvorení monštra). Bride of Frankenstein (1935) zase po „povinnom“ a krátkom úvode, ktorý ma za úlohu zrekapitulovať minulú časť, sa dianie sústredí v dvoch líniách, odohrávajúcich bezprostredne po závere prvého dielu, na ktorý obidve plynulo nadväzujú. Zatiaľ čo, tá prvá sa sústreďuje na monštrum, tak tá druhá sa zameriava na jeho stvoriteľa (Frankenstein). Prvá dejová línia vychádza z prvého dielu, predovšetkým ohľadom interakcie monštra s ľuďmi. Whale totiž už tam naznačil, v podobe pár scén, túto problematiku, ale mohol z nej vyťažiť aj oveľa viac, čo sa mu podarilo až u dvojky, kde dal tejto téme väčší priestor a rozvinul ju. Pri porovnaní jednotky a dvojky možno povedať, že druhý diel obsahuje viac dramatických prvkov, či už v podobe emócii (monštrum sa učí rozprávať) alebo scén (chytenie monštra). Dvojka tak lepšie funguje po tejto stránke, keďže tvorcovia sa rozhodli poľudštiť monštrum, čo bol vynikajúci nápad. Vďaka tomu idú autori hlbšie do charakteru tejto postavy, pričom aj on sám, resp. jeho osud sa stane väčšmi dojemnejším a smutnejším. Monštrum je tu už človekom, vie rozoznať dobré od zlého, avšak má aj svoje potreby (chce mať priateľa, družku) a je ochotný urobiť pre to všetko. Druhá dejová línia je v úvode znepokojujúco-vtipná, keď Pretorius ukazuje výsledky svojich pokusov, potom je dej takmer identický, s tým u jednotky (vykrádanie hrobov, prípravy a oživenie mŕtvoly), čo nemyslím zle, je to len konštatovanie, lebo režisér to opäť spravil pútavo a zaujímavo. Príbehu veľmi nie je čo vytknúť, Whale dokázal u Frankenstein (1931), The Invisible Man (1933) a Bride of Frankenstein (1935), že aj 70-75 minút mu stačilo na to, aby mohol stvoriť kvalitné, až výborné diela. Jedine dve veci by som považoval za slabiny. Prvou je koniec, ktorý režisér pretočil.[3] Myslím si, že pôvodný koniec by viac šokoval a možno, aj keď je to veľmi nepravdepodobné, by túto sériu uzavrel. Nepravdepodobné, lebo Universal by si určite našlo spôsob/spôsoby, ako v tejto sérii pokračovať, ostatne dôkazom toho je aj Son of Frankenstein (1939) alebo ďalšie iné pokračovania.[4] Druhou je, že mňa The Invisible Man (1933) šokoval a zasiahol o trochu viac, ako Bride of Frankenstein (1935) a to nielen svojimi revolučnými efektmi, ale aj príbehom. Z postáv to tentoraz nestojí len na monštre, hoci opätovne je z nich najzaujímavejšie a to preto, že ho oproti jednotke ešte viac poľudštili, ale zároveň dej ide väčšmi aj do jeho hĺbky, zobrazuje jeho osamelosť, utrpenie a túžbu po priateľstve, resp. spriaznenej duši. Znovu je to najlepšia postava zásluhou scenára a jeho hereckého predstaviteľa, ktorý mu prepožičal ľudskosť a rôzne druhy emócii. Z ďalších postáv vynikne ešte doktor Pretorius a slepý pustovník. Pretorius spočiatku budí dojem, že je druhý Dr. Waldman, ktorý bol v predošlom filme, ale neskôr sa ukáže, že tomu nie je tak. Je totiž démonickejší a hrôzostrašnejší, dokonca viac, než samotné monštrum a to je už čo povedať. Rozdiel medzi nimi je predovšetkým v tom, že monštrum vyvoláva strach, bolo stvorené a poľudšťuje sa, avšak Pretorius sa takýmto „monštrom“ stal v minulosti a pri vidine dosiahnutia svojho cieľa, stvorenia ďalšieho monštra, sa ešte rýchlejšie odľudšťuje a neštíti sa ničoho, aby ho mohol splniť. Slepý pustovník je na tom podobne, ako monštrum, keďže obaja trpia nejakou telesnou poruchou (pustovník je slepý a monštrum nemôže hovoriť). Medzi nimi sa veľmi rýchlo vytvorí puto, až priateľstvo, navyše pustovník naučí monštrum rozprávať a rozpoznávať veci. Ostatné postavy tu majú tiež svoje miesto, ako Henry Frankenstein, poznamenaný svojou minulosťou; vtipná Minnie alebo nevesta, ktorá mohla mať aj viac priestoru, ale to až tak nevadí. Podstatná zmena oproti jednotke tkvie v tom, že žiadna postava tu nie je teraz zbytočná. Celkovo sa jedná o výborný sci-fi horor, vhodne doplnený fungujúcou drámou, ktorý vo všetkých smeroch, či už je to technické spracovanie, zápletka, postavy alebo herci, prevyšuje originál a robí z neho jedno z najlepších pokračovaní v dejinách.

HERCI

   Boris Karloff bol proti tomu, aby monštrum prehovorilo, čo odôvodňoval tým, že dopad alebo kúzlo, ktoré má monštrum spočíva v tom, že nevie hovoriť, ale výsledné dielo mu nedalo za pravdu a monštrum si svoje kúzlo uchovalo, aj keď otvorilo ústa. Vo svojej životnej úlohe podáva Karloff opäť vynikajúci výkon, znovu monštru prepožičal viacero druhov emócii, hlavne pohľad do jeho vnútra. (osamelosť, utrpenie, túžba po priateľovi a družke). V smere ide jeho výkon ešte viac do hĺbky charakteru jeho postavy a preto je po hereckej stránke v druhom diele oveľa lepším, než v tom prvom. Colin Clive má síce menší priestor, než v jednotke, ale dáva do svojej postavy maximum, navyše to bola pre neho posledná veľká úloha, pretože dlhé roky trpel chronickým alkoholizmom a zomrel o dva roky neskôr, v 1937 na komplikácie spojené s tuberkulózou. V úlohe Elizabeth sa pôvodne mala znovu objaviť Mae Clarke z jednotky, avšak pre jej zlý zdravotný stav bol režisér nútený vybrať inú herečku. Vybral si Valerie Hobson, ktorá bola skvelou voľbou, lebo, podľa mňa, je krajšia a herecky je aj presvedčivejšia, ako Clarke, takže mne zmena herečky len vyhovovala. Ernest Thesiger je diabolský, až tak skvele, že ide z neho strach. Ďalším „navrátilcom“ z jednotky bol Dwight Frye, ktorý tam hral postavu menom Fritz, ale v dvojke stvárnil podobnú úlohu, ako Karl, ktorý bol zase asistentom, ale jeho šéfom už nebol Henry Frankenstein, ale Pretorius. Svojim výkonom tu Frye trochu zaostal, čo však bolo spôsobené tým, že tu dostal ešte menej priestoru, ako v prvom diele. Pôvodne do úlohy nevesty najprv zvažoval režisér Brigitte Helm a Phyllis Brooks, než ju stvárnila Elsa Lanchester, ktorá bola podľa môjho názoru kvalitná herečka, avšak nedostala veľa šancí to dokázať. Postava nevesty bola síce jej životná úloha, ale zahrala si tu ešte jednu, v úvode, ako Mary Wollstonecraft Shelley, kde ukázala, že okrem hereckého nadania je aj krásna. Z ďalších hercov vynikne potom ešte O. P. Heggie, ako slepý pustovník a Una O'Connor, ktorej takéto vtipné postavy sadli, viď. The Invisible Man (1933).


HODNOTENIE

85%


[1] SPOILER! Pôvodne mala prvá snímka skončiť tak, že Henry Frankenstein zomrel, avšak nakoniec tento záver zmenili a nechali ho žiť.
[3] SPOILER! Pôvodne mala táto snímka skončiť tak, že Henry Frankenstein zomrel, avšak nakoniec tento záver Whale pretočil a nechal ho žiť.   

6. 9. 2017

Frankenstein (1931)

   V roku 1931 uviedol režisér James Whale do kín dva svoje projekty. V septembri to bola vojnovo-romantická dráma Waterloo Bridge (1931) a v novembri ju nasledoval jeho asi najznámejší počin, ktorým je práve sci-fi horor Frankenstein (1931).

STORY LINE

   Filmové štúdio Universal Pictures v priebehu 20-tych rokov uspelo so svojimi horormi, ktoré ešte aj v súčasnosti patria medzi dôležité horory nemej éry.[1] Universal sa rozhodol v hororoch, vzhľadom na tento úspech, naďalej pokračovať. Veľké nádeje vložilo štúdio do hororu Dracula (1931), čo sa im nakoniec vyplatilo, pretože sa dočkal pozitívnych, ba až nadšených reakcii. Už pár dní po premiére Universal oznámil, že sa plánujú ďalšie horory. V dôsledku toho vznikli, v priebehu jedinej dekády mnohé, dnes už legendárne monštrá, ktorým sa hovorí aj „monštrá Universalu“. Séria o týchto monštrách sa začala spomínaným hororom Dracula (1931), po ktorom prišli Frankenstein (1931), The Mummy (1932), The Invisible Man (1933) a na začiatku 40-tych rokov ju zakončil The Wolf Man (1941). Štúdio po úspechu hororu Dracula (1931) okamžite spustilo prípravy ďalšieho hororu Frankenstein (1931), od ktorého si takisto veľa sľubovalo. Zatiaľ čo, prvý sa uvedenia dočkal v polovici februára, tak druhý mal premiéru na konci novembra. Rozdiel medzi nimi bol len necelých 9 mesiacov, ale spočiatku to nevyzeralo vôbec dobre. Pôvodne mal totiž snímku režírovať Robert Florey a hlavnú úlohu stvárniť Bela Lugosi. Nakoniec k tomu nedošlo, pričom, ako dôvody sa spomínajú katastrofálne testovacie zábery a tiež aj Lugosi nebol príliš ochotný hrať mlčiace a silne namaskované monštrum. Najhlavnejším dôvodom, prečo nakoniec Florey a Lugosi odstúpili zrejme bolo, že Carl Laemmle (zakladateľ Universal Pictures) a jeho syn Carl Laemmle Jr. (šéf štúdia v rokoch 1928 až 1936) si všimli nádejného začínajúceho režiséra menom James Whale, ktorý  celovečerne debutoval iba o rok skôr, v rodnej Británii, vojnovou drámou Journey's End (1930), ktorá uspela, ako u divákov, tak aj u kritikov. Na základe toho mu Universal ponúklo 5-ročný kontrakt, ktorý prijal a jeho prvým americkým počinom sa stala spomínaná vojnovo-romantická dráma Waterloo Bridge (1931), ktorá mala takisto nadšené ohlasy a reakcie. Výsledkom toho bolo, že dostal voľnú ruku pri výbere ďalších projektov a zaujal ho práve Frankenstein (1931). Štúdio s tým súhlasilo a to hneď z dvoch dôvodov. Za prvé kvôli tomu, že jeho diela slávili úspechy a za druhé, lebo v ňom videli talentovaného človeka, ktorý by pravdepodobne vedel dostať tento projekt zo slepej uličky, kam sa dostal po tom, čo sa zasekli prípravy. Whale po svojom príchode nielenže nepokračoval v predošlých prácach, ale zmenil koncept celej snímky a výrazne prepracoval aj scenár. Po technickej stránke tu treba oceniť najmä masky, ktoré vytvoril Jack P. Pierce (mimochodom on ich robil vo všetkých 5 hororoch o monštrách, vrátane mnohých pokračovaní). Masky, ktoré spravil u Frankenstein (1931), The Mummy (1932) a The Wolf Man (1941) sú vrcholom jeho tvorby. V dobe, keď ešte mal Florey na starosti réžiu, tak navrhol Pierce predbežný dizajn monštra, ktorý sa podobal na ten v nemeckom expresionistickom filme Der Golem, wie er in die Welt kam (1920). S príchodom nového režiséra však Pierce tento návrh radikálne zmenil a spravil vzhľad monštra viac desivejším, keď mu pridal jazvy po rezoch a zošívaní, ale aj známe skrutky na krku, ktoré sú v podstate elektródy a navrhol aj nosiče elektriny na oživenie mŕtvoly. Ďalšiu podstatnú zložku tu tvorili efekty, ide hlavne o scénu oživenia mŕtvoly/monštra, kde elektrické efekty (iskry a záblesky) navrhol Kenneth Strickfaden, na čo mu výborne poslúžil Teslov transformátor, ktorý vynašiel Nikola Tesla. Z technických vecí sa dá ešte vyzdvihnúť aj kamera, ktorá sa, ako v jednotlivých záberoch, tak aj vizuálnou stránkou, viditeľne inšpirovala nemeckým expresionizmom, ako hra so svetlom a tieňmi (neskôr, ju prebral aj americký noir a bola jedným z jeho poznávacích znakov) alebo mizanscéna (inscenovanie/kompozícia/riešenie jednotlivých scén), ktoré dopĺňali výrazné, až dá sa povedať, že nezvyčajné kulisy (laboratórium). Whale si vo svojich snímkach zakladal aj na technickej stránke a snažil sa z nej vyťažiť maximum, o čom svedčia aj na svoju dobu prevratné efekty v The Invisible Man (1933). Po príbehovej stránke možno rozdeliť tento film na také dve časti. Zatiaľ čo, v tej prvej a kratšej sledujeme vznik monštra, tak v tej druhej a dlhšej sa už zápletka sústreďuje na monštrum. Pokiaľ ide o prvú časť, tam nie je čo vytknúť. Má skvelú tajomnú (úvod na cintoríne) a napínavú („vznik“ monštra) atmosféru. Čo sa týka druhej časti, tam to už nie je ani tak o atmosfére, ako o samotnom monštre a jeho interakcii s ľuďmi. Už to nie je čistý sci-fi horor, ale pridáva sa k nim aj dráma a emócie, ktoré súvisia monštrom a jeho kontaktmi s ľuďmi, či už tými kladnými (malá Mária) alebo tými zápornými (Fritz). Práve tieto dve spomínané scény sú tým asi najsilnejším no nielen ohľadom interakcie monštra s ľuďmi, ale aj na celej snímke, lebo ukazujú monštrum z tej ľudskej stránky, že aj on je len človek, či už keď sa teší a usmeje sa z toho, že niečo dokázal (malá Mária) alebo je nahnevaný a bojí sa, keď je v ohrozený (Fritz). Práve zakomponovanie týchto dvoch scén bolo nesmierne dôležité, keďže divák môže vidieť, že aj monštrum má srdce a vie prejaviť svoje emócie, že to nie je len nejaký bezcitný a vražedný stroj. Veľká škoda, že takýchto silných momentov tu nie je viac, ale zase potom by Whale nemal v pokračovaní, Bride of Frankenstein (1935), ďalej čo rozvíjať a vytvoriť tak jeden z mála sequelov, ktoré svojou kvalitou prekonali originálny film. Každopádne príbehu okrem viacej dramatických scén už nie je čo vytknúť a Whale tu spravil maximum, navyše v jeho rukách pôsobí Frankenstein (1931) živšie než o 9 mesiacov starší Dracula (1931), ktorého režíroval Tod Browning. Rozdiel medzi nimi bol predovšetkým v tom, že Browning začal s réžiou ešte v dobách nemej éry (debutoval v roku 1914[2] a za vrchol jeho tvorby možno považovať druhú polovicu 20-tych rokov[3]) a preto po nástupe zvuku, začiatkom 30-tych rokov, bolo pre neho ťažké sa prispôsobiť novým podmienkam a technológii. Whale debutoval v roku 1930 a navyše jeho film bol zvukovým, takže prácu s ním ovládal a taktiež bol o 9 rokov mladší než Browning, preto sa nové veci učil rýchlejšie. Z postáv je najzaujímavejšie bez debaty monštrum, ktorému sa aj vďaka maskám, hereckému predstaviteľovi a aj scenáru podarilo prepožičať rôzne emócie, či už hrôzostrašnosť alebo ľútosť, ale predovšetkým ľudskosť. Bol to tento film, ktorý spravil z postavy monštra ikonu a zároveň priniesol na plátno po prvý raz podobu, v akej ho poznáme dodnes. Ostatné z postáv majú síce vhodné obsadenie a je vidno, že ich hereckí predstavitelia sa snažia, ale tieto postavy nie sú tak zaujímavé, ako tomu je v prípade monštra. Týka sa to postáv, ako Henry Frankenstein, Elizabeth Lavenza a Dr. Waldman. Ďalšie postavy, ako Victor Moritz a Baron Frankenstein tu boli zbytočné, no a Fritz mohol mať aj väčší priestor.[4] Celkovo sa jedná o kvalitný sci-fi horor, s prvkami drámy, ktorý sa okrem pôsobivej technickej stránky (masky, efekty, vizuál) môže oprieť aj o hlavné monštrum a pár silných momentov.    

HERCI

   Boris Karloff vo svojej životnej úlohe, ktorá znamenala aj zlom v jeho kariére a spravila z neho hviezdu a to nielen tú hororovú. Táto postava, hoci hral aj v iných snímkach, či už tých hororových alebo nehororových, už nedokázal prekonať a bude stále v spojitosti s jeho menom. Karloff dokázal monštru prepožičať rôzne emócie, od hnevu a hrôzy, cez ľútosť a radosť, až po smútok a strach. Je to jedna z jeho najlepších úloh. Zaujať dokážu aj ostatní herci, ako Colin Clive, Edward Van Sloan a Dwight Frye. Zatiaľ čo, Clive vedel dať do svojej postavy emócie, zobrazujúce jeho genialitu hraničiacu so šialenstvom, tak Sloan a Frye hrali podobné, ale nie rovnaké postavy už v horore Dracula (1931), avšak tam ich výkony pôsobili až príliš divadelne (afektovane a zveličene). Práve toto je dobrý príklad toho, aký významný vplyv ma na výkon hercov vedenie režiséra. Browning totiž z nich nedokázal dostať maximum a pod ním podali „len“ divadelné výkony, ale Whale vedel s nimi pracovať a pod ním podali už filmové výkony.


HODNOTENIE

75%


[1] Sú to nasledujúce: The Hunchback of Notre Dame (1923), The Phantom of the Opera (1925), The Cat and the Canary (1927), The Man Who Laughs (1928), The Last Performance (1929) a The Last Warning (1929).
[2] Debutoval krátkometrážnym The Lucky Transfer (1915) a jeho prvý celovečerný počin bol zase Jim Bludso (1917).
[3] The Unholy Three (1925), London After Midnight (1927), The Show (1927), The Unknown (1927), The Big City (1928) alebo West of Zanzibar (1928).
[4] V súčasnej dobe je už medzi ľuďmi zaužívané, že meno Frankenstein sa používa pre označenie monštra, hoci v skutočnosti sa tak volá vedec, ktorý ho vytvoril. Podobne je to aj s menom jeho asistenta. Ľudia si totiž meno Igor zafixovali do pamäte, ale prišli s ním až neskoršie filmové spracovania, tu sa volá Fritz.