21. 8. 2017

Stalag 17 (1953)

   Americký režisér a scenárista Billy Wilder stál v roku 1951 za noirovou drámou Ace in the Hole (1951), ktorá sa venovala odvrátenej strane novinárčiny/žurnalistiky, avšak u divákov, ale aj kritikov úplne prepadla. Zatiaľ čo, divákom prišla veľmi pesimistickou, kde kladná postava nie je a preto takúto dosť „negatívnu“ snímku ignorovali, tak kritici boli týmto otvoreným a zároveň aj veľmi pravdivým pohľadom do vlastných radov dosť pohoršení. Vo svojich článkoch nielenže režiséra slovne napádali, ale mu aj pripomínali jeho pracovné začiatky, keď v 20-tych rokoch pracoval ako novinár, v Rakúsku a potom v Nemecku. Niektorí kritici/novinári neváhali zájsť až tak ďaleko, že režiséra obviňovali z protiamerickej činnosti. Napriek tomu, že štúdio Paramount Pictures sa ešte pokúsilo znovu uviesť toto dielo, avšak pod iným názvom, The Big Carnival, tak nezmenilo sa na jeho prijatí vôbec nič. Uznania sa mu dostalo až o niekoľko dekád neskôr, tak ako aj ďalším filmom.[1] Štúdio po tomto neúspechu prirodzene očakávalo, že režisér im to plne vynahradí už svojim nasledovným projektom, ktorým bola práve táto vojnová komédia, Stalag 17 (1953).

STORY LINE

   Začiatkom 50-tych rokov nezažíval Wilder vo svojom pracovnom živote práve najlepšie obdobie, jeho noirovú drámu Sunset Blvd. (1950) síce sprevádzali kladné ohlasy, ale zároveň to bol posledný projekt, na ktorom sa podieľal jeho dlhoročný spolupracovník, na pozícii producenta a spolu-scenáristu, Charles Brackett.[2] Dodnes nie je úplne jasné, prečo sa ich cesty rozišli, ale ako najpravdepodobnejšia verzia sa javí tá, že ich rozdelilo Paramount Pictures, kde si zrejme mysleli, že pre štúdio bude prospešnejšie, keď obaja budú pracovať (tvoriť) samostatne. No a o rok neskôr mala premiéru režisérova noirová dráma Ace in the Hole (1951), ktorej neúspech mal ovplyvnil ďalšie smerovanie jeho kariéry. Znamenalo to koniec jeho vážnych dramatických projektov a zostal u komédii, kde svoju kritiku mohol „skryť“ za vtipné dialógy, postavy alebo scény, pričom to využil už hneď pri svojom ďalšom diele, Stalag 17 (1953). Vojnové snímky, ktoré sa venovali tematike vojnových väzňov v zajateckých táborov začali vznikať už v 20-tych rokov, kde sa príbeh, vzhľadom na ich rok, odohrával v období Prvej svetovej vojny.[3] Filmy s touto tematikou, ale situované do prostredia Druhej svetovej vojny sa objavujú už počas nej,[4] avšak Stalag 17 (1953) sa od väčšiny takýchto počinov pracujúcich s látkou vojnových väzňov v zajateckých táboroch odlišuje tým, že vážnu drámu tu vystriedalo komediálne uchopenie a zároveň k nemu pridáva aj trošku „noirových prvkov“, v podobe cynického hlavného hrdinu a „detektívnej línii“, v ktorej sa pátra po zradcovi vo vlastných radoch. Po technickej stránke sa tu toho nedá až tak veľmi čo vyzdvihnúť, nie je to myslené, ako výčitka, ale fakt, pretože veľká časť deja sa odohráva v interiéroch jedného z vojenských barakov, hoci je tu aj niekoľko exteriérových scén, avšak po celú dobu zápletka neopustí priestory tábora. Za zmienku tak stoja iba dobové kostýmy, vzhľad a zariadenie tábora. Dobové kostýmy sú uniformy nemeckých vojakov a amerických zajatcov, ktoré 8 rokov po skončí vojny, nebolo vôbec ťažké zohnať (znovu je to iba konštatovanie, nie výčitka).


   Pokiaľ ide o vzhľad a zariadenie, tak tu sa tvorcom podarilo vytvoriť reálnu a uveriteľnú atmosféru zajateckého tábora, čo platí, ako pre interiéry, tak aj pre exteriéry, kde blato, a sneh taktiež prispievajú k vyššej autentickosti. Po príbehovej stránke možno povedať, že Wilder patril medzi tých režisérov, ktorí diváka vtiahnu do diania od začiatku, až do konca. Je to pútavé, navyše zásluhou zručnej réžie a originálno-vtipnému scenáru to aj napriek dvojhodinovej dĺžke, veľmi rýchlo ubehne. Wilder vytvoril výborný mix, kde to funguje po každej stránke, či už po tej detektívnej, komediálnej alebo aj vojnovej. Každý z týchto žánrov má dostatok priestoru a hoci komédia ho pochopiteľne dostáva najviac, tak nemožno tvrdiť, že zvyšné dva žánre by boli na jej úkor nejak ukrátené, lebo je tomu presne naopak, vhodne ju oba dopĺňajú. Čo sa týka komédie, tak u nej nie je čo vytknúť, keďže je tu veľa vtipných momentov, humorných postáv a zábavných hlášok, taktiež sú tu aj rôzne narážky (imitovanie hollywoodskych hercov) a uťahovanie si z Nemcov a ich nacistickej ideológie, vrátane parodovania samotného Hitlera. Vojnový žáner je veľkou mierou „podriadený“ práve komédii. Zobrazuje fungovanie a život väzňov v zajateckých táboroch, ale čo sa týka vykreslenia Nemcov, tak sú to skôr komické postavy, čo však je pochopiteľné, keďže ide o komédiu a navyše to bol aj režisérky zámer ich takto uchopiť. Pokiaľ ide o ten posledný, detektívny (krimi) žáner, tak sú tu dve slabiny. Prvou je málo podozrivých, ktorí by pripadli do úvahy a druhou zase to, že identita zradcu je odhalená už necelých 40 minút pred koncom. Myslím si, že pre diváka by bolo vhodnejšie nechať ho v napätí až do samého záveru a jeho totožnosť odhaliť až tam. V každom prípade po Ace in the Hole (1951) a aj teraz u Stalag 17 (1953), Wilder opäť potvrdil, že vôbec mu neuškodilo oddelenie od dlhoročného spolupracovníka, ale práve naopak, ešte viac nakoplo jeho kariéru. Je tu viacero zaujímavých postáv, hoci najviac strháva pozornosť J.J. Sefton, cynik, ktorý kšeftuje s Nemcami, aby získal nejaké výhody a zároveň zarába, rôznymi stávkami a iným predajom aj na svojich spoluväzňoch. Je to v podstate typický noirový hrdina, je cynický, drsný a má vtipné hlášky. Ani vedľajšie postavy tu nie sú iba do počtu, majú divákovi čo ponúknuť, navyše dokážu aj náramne pobaviť. Vyniká z nich hlavne dvojica amerických zajatcov Stanislaus „Animal“ Kuzawa a Harry Shapiro, ktorí vytvorili komické postavy, ktoré sú síce rozdielne, avšak je medzi nimi vzájomná súhra; a taktiež aj dvojica nemeckých vojakov Johann Sebastian Schulz a veliteľ tábora Oberst von Scherbach, ktoré možno pokladať za „odľahčenejšie“ verzie nemeckých vojenských predstaviteľov. Ostatné postavy sem takisto zapadnú a vhodne dopĺňajú celé obsadenie tábora, či už je to Duke; Joey; Peterson alebo poštár Marko. Celkovo sa jedná o výbornú vojnovú komédiu, ktorá sa nesnaží brať vážne, zabaví, pričom ani na chvíľu nenudí, má zaujímavé postavy a skvelo obsadených hercov. Je to jeden z najlepších filmov venujúci sa tematike vojnových zajatcov a zajateckých táborov.   

HERCI a HUDBA

   Táto snímka má vskutku trefné obsadenie, kde do každej z úloh sa podarilo vybrať toho správneho herca. Exceluje tu predovšetkým vynikajúci William Holden, pre ktorého to, spolu so Sunset Blvd. (1950), bola najlepšia úloha v celej jeho kariére. Je veľmi ťažké si tu predstaviť iného herca, pretože práve on dokázal skvele vystihnúť nielen charakter svojej postavy, ale aj jej správanie, slovný prejav a svojský cynický humor. Ostatní herci sa takisto nenechajú zahanbiť, dokážu strhnúť na seba pozornosť a zaujať výkonom, či už je to Sig Ruman, ktorý podobnú úlohu stvárnil vo vojnovej komédii To Be or Not to Be (1942), pričom musím povedať, že on sa do týchto typov postáv, či už ide o žáner (komédia) alebo o samotnú postavu (nemecký veliteľ), náramne hodil a sadli mu; ďalej Otto Preminger, ktorý je známy najmä ako režisér,[5] ale toto bola jedna z mála výnimiek, kde sa predviedol aj ako herec a môžem povedať, že nesklamal a aj on v nej, podobne, ako Ruman, pôsobí uveriteľne a zároveň má správny akcent, za čo môže skutočnosť, že obaja pochádzali z nemecky hovoriacich krajín, Preminger sa narodil vo Viedni (v dobe Rakúsko-Uhorska) a Ruman v Hamburgu (Nemecko); no a potom zaujme ešte herecká dvojka Harvey Lembeck a Robert Strauss. Hudbu k filmu skladal Franz Waxman, ktorý s režisérom spolupracoval už u Sunset Blvd. (1950), ktoré sa zaraďuje medzi vrcholy v jeho kariére. Stalag 17 (1953) je však dosť sklamaním, keďže okrem použitia piesne When Johnny Comes Marching Home,[6] ktorá sa objaví hneď niekoľkokrát počas filmu, tu nie je už žiadna iná. Výraznejšie motívy absentujú a Waxman sa vlastne len „upravil“ tradičnú americkú pieseň, avšak jeho vlastný prínos nevidieť.    


HODNOTENIE

87%


[2] Brackett a Wilder počas rokov 1938 až 1950 napísali 13 scenárov: Bluebeard's Eighth Wife (1938), Midnight (1939), Ninotchka (1939), What a Life (1939), Arise, My Love (1940), Ball of Fire (1941), Hold Back the Dawn (1941), The Major and the Minor (1942), Five Graves to Cairo (1943), The Lost Weekend (1945), A Foreign Affair (1948), The Emperor Waltz (1948) a Sunset Blvd. (1950), navyše ešte na ďalších troch „vypomáhali“, avšak ich mená neuviedli v titulkoch: That Certain Age (1938), French Without Tears (1940) a The Bishop's Wife (1947).
[3] Two Arabian Knights (1927), Captured! (1933) alebo La grande illusion (1937).
[4] The Cross of Lorraine (1943), The Purple Heart (1944), Two Thousand Women (1944), The Captive Heart (1946), Three Came Home (1950) alebo The Wooden Horse (1950).
[6] Je to populárna pieseň, ktorá vznikla v období Americkej občianskej vojny (1861-1865).

16. 8. 2017

Lady and the Tramp (1955)

   V priebehu 50-tych rokov vytvorilo štúdio Walt Disney Pictures viacero, v dnešnej dobe už braných ako klasických, animovaných filmov, ako sú: Cinderella (1950), Alice in Wonderland (1951), Peter Pan (1953) alebo Sleeping Beauty (1959). Patrí sem však ešte jedna animovaná snímka, ktorou je práve Lady and the Tramp (1955).

STORY LINE

   Filmové štúdio Walt Disney Pictures bolo založené v roku 1923 a už zakrátko potom sa stalo lídrom a zároveň aj priekopníkom na poli animovaných snímok. Na prelome 20-tych a 30-tych rokov vznikli dve dôležité diela, ktoré ovplyvnili ďalšie smerovanie tohto štúdia. Najprv, to bol úplne prvý zvukový krátkometrážny animák, Steamboat Willie (1928), ktorého o 4 roky neskôr zase nasledoval prvý farebný krátkometrážny animák, Flowers and Trees (1932). Odtiaľ bol vlastne už len krôčik a otázka pár rokov, kým sa Disney vrhne na celovečerné animáky. Tým prvým, na ktorom sa začalo pracovať už v roku 1934, bol Snow White and the Seven Dwarfs (1937). Po nadšenom prijatí, u divákov, ale aj kritikov, sa štúdio rozhodlo pokračovať s celovečernými animákmi, čo „vyústilo“ až v 13 animovaných diel, uvedených v rokoch 1940 až 1953,[1] pričom väčšina z nich je považovaná za klasiku. V poradí 15-stym celovečerným animákom tohto štúdia sa stal práve Lady and the Tramp (1955). Animácia je vzhľadom na vtedajšiu dobu a možnosti na vysokej úrovni, zároveň má štandardnú kvalitu Disney animákov daného obdobia. Rovnako, ako u Bambi (1942), kde animátori študovali jelene, tak aj u Lady and the Tramp (1955) museli skúmať množstvo psov z rôznych plemien, aby nielen zachytili ich pohyby, ale aj psiu osobnosť. Umelecké oddelenie si takisto dalo záležať na interiéroch domu, v ktorom býva Lady a kde sa prevažná väčšina deja odohráva. Svoju dôležitú úlohu tu zohráva aj ten fakt, že celý animák bol nakrúcaný v nízkej perspektíve, ktorá však bola zámerná, keďže mala odrážať, že celé dianie sledujeme z pohľadu psov. Po technickej stránke okrem samotnej animácie zaujme aj formát, ktorý tu použili, bol ním CinemaScope. Ide o širokouhlý formát, ktorý predstavilo štúdio 20th Century Fox, kde ho využívali v rokoch 1953 až 1967.[2] Fox poskytol licenciu na tento formát aj iným hlavným filmovým štúdiám, ako Columbia Pictures, MGM, Universal Pictures, Warner Bros. alebo Walt Disney Pictures. Disney vytvoril v tomto formáte nielenže prvý takýto krátkometrážny animák, Toot Whistle Plunk and Boom (1953), ale takisto aj prvý celovečerný, ktorým bol práve Lady and the Tramp (1955). To prispelo k väčšiemu realizmu, keďže animátori museli svoje postavy presunúť na pozadie, dovtedy pozadie za postavami len „prechádzalo“, bolo statické a nemenilo sa. Po príbehovej stránke ide o animák, ktorého hrdinami sú tak, ako napr.: v Dumbo (1941) alebo Bambi (1942) zvierací hrdinovia. Na miesto slonov v cirkusovom prostredí a jeleňov vo voľnej prírode sledujeme tentoraz psov, či už ako domácich maznáčikov alebo ako túlavých. Na tomto stavia zápletka, kde stavia do kontrastu práve tieto dva typy psov, pričom sa zameriava na pozitíva, ale aj negatíva, ktoré z ich rozdielneho spôsobu života plynú. S tým sa však spája aj ďalší dôležitý aspekt, ktorému sa tento, rovnako aj tie predošlé dva spomenuté animáky venujú a tým je vzťah zvierať a ľudí.


   Je tu viacero pekných scén, ukazujúcich psiu lásku ľuďom (Lady bojaca sa o dieťa), ale takisto aj dosť smutných scén, ktoré naopak demonštrujú ľudskú krutosť k psom (scéna v útulku). Treba oceniť, že tento animák nedémonizuje všetkých ľudí, ale aj medzi nimi sa nájdu dobrí a zvieratá milujúci ľudia. Okrem tejto dramatickej linky je tu potom ešte romantická, o ktorú sa postarajú obaja hlavní hrdinovia, ktorá náramne funguje a to aj napriek tomu, že jej predčasným vrcholom je krásna špagetová scéna, ktorú sa, už čo sa týka romantiky, nepodarilo prekonať. V prospech tohto animáku hrá aj vcelku rýchle tempo a relatívne malá minutáž, čítajúca iba 75 minút. Je to pochopiteľné, avšak nielen kvôli detským divákom, aby im v kine nebolo dlho a nenudili sa, ale aj pre jednoduchú zápletku, ktorú sa úspešne darí vyrozprávať aj na tejto krátkej dĺžke. Tá sa síce orientuje na detského diváka, dokáže si získať aj dospelých. Vtipné scény pobavia, hudobné čísla zase vytvoria dobrú náladu, ale napriek tomu chýbajú tomuto animáku silnejšie emócie a scény. Nevravím, že teraz z každej scény by sa mali dostať nejaké emócie, ani aby boli na úkor príbehu, ale je pravda, že tento animák sa nedostane hlbšie pod kožu, je pekný, ale na väčší zážitok, tie silnejšie emócie proste chýbajú. Nevinil by som za to, ani trojicu režisérov: Clyde Geronimi, Wilfred Jackson a Hamilton Luske,[3] ale hlavne producenta, ktorým nebol nik iný, než sám Walt Disney, z čoho je zrejmé, že nejaká kreativita alebo zmena v príbehu musela byť konzultovaná s ním a navyše on, ako šéf štúdia mal hlavné a konečné slovo, čo pochopiteľne režisérov a scenáristov do určitej miery obmedzovalo, keďže sa museli prispôsobovať jeho predstavám. Z postáv sú zaujímavé predovšetkým dve: Lady a Tramp, na ktorých to celá zápletka aj stojí. Ich rozdielne charaktery a svety, z ktorých pochádzajú vytvárajú tú správne fungujúcu chémiu medzi nimi. Obaja, pokiaľ ide o ich názory, majú v niečom pravdu, ale v niečom sa aj mýlia. Napriek tomu sa však vhodne dopĺňajú. Z ostatných postáv už nezaujme nikto, hoci Jock a Trusty mali v sebe potenciál, ktorý by si zaslúžil rozvinúť, to je dať im o pár minút viac priestoru. Celkovo sa jedná o kvalitný animovaný film, ktorý ani po viac ako 60-tich rokoch nestratil svoje kúzlo a aj dnes je schopný osloviť divákov bez rozdielu veku. Zamrzí absencia silnejších momentov a vhodnejšej hudby, lebo inak by bol výsledok ešte lepší. 

HUDBA

   Hudbu k filmu zložil Oliver Wallace, ktorý skladal pre 9 celovečerných animákov štúdia Disney.[4] S výnimkou nádhernej romantickej skladby Bella Notte, použitej pri úvodných titulkoch, ale aj pri slávnej špagetovej scéne, sa mu už nepodarilo vytvoriť nejaké ďalšie výrazné alebo zapamätateľné skladby. V prípade hudobných čísel sa podľa mňa dalo aj viac odviazať a spraviť ich ešte zábavnejšie. Okrem spomínanej špagetovej scény treba spomenúť dojemné číslo zo psieho útulku, kde psy zavíjajú, ktoré sa však nesie vo veľmi pochmúrnej, až smutnej atmosfére.


HODNOTENIE

76%


[2] Prvým filmom nakrúteným v tomto formáte bol historický veľkofilm The Robe (1953).
[3] Toto trio predtým spolu režírovalo napr.: Cinderella (1950), Alice in Wonderland (1951) a Peter Pan (1953). Melody Time (1948) s nimi režíroval ešte aj Jack Kinney. Okrem toho sa každý jeden z nich podieľal, ako režisér ešte aj na ďalších animákoch, viď. tento odkaz.
[4] Dumbo (1941), Make Mine Music (1946), Fun & Fancy Free (1947), The Adventures of Ichabod and Mr. Toad (1949).