27. 7. 2017

The Innocents (1961)

   Britský režisér Jack Clayton celovečerne debutoval romantickou drámou Room at the Top (1959), ktorú nadšene prijali, ako diváci, tak aj kritici. Za svoj nasledujúci projekt si režisér vybral úplne iný žáner, ktorým bol práve horor The Innocents (1961).

STORY LINE

   Gotické horory, či už s tematikou duchov alebo inou, boli na prelome 50-tych a 60-tych rokov veľmi populárne a rozšírené, ako tomu bolo napr. v Taliansku, v USA alebo aj vo Veľkej Británii. Taliansko sa pri nich mohlo oprieť o režiséra menom Mario Bava, ktorý patrí medzi významné osoby talianskeho hororu, pretože v prvej polovici 60-tych rokov vytvoril nový hororový subžáner: giallo, ale zároveň ešte predtým, v druhej polovici 50-tych rokov, odštartoval talianske gotické horory.[1] USA sa v tomto smere „spoliehali“ na produkčné štúdio American International Pictures. Najdôležitejšiu úlohu tu mal najmä producent a režisér Roger Corman, ktorý s nimi začal na začiatku 60-tych rokov.[2] Veľká Británia mala taktiež svoje štúdio špecializujúce sa aj na tento typ hororov, ktorým bolo slávne Hammer Film Productions, známe svojimi nízkorozpočtovými horormi, vrátane gotických hororov, ktoré tu začali vznikať po úspechu gotického hororu The Curse of Frankenstein (1957) a ich ďalším spojovacím článkom, okrem samotného štúdia, je aj režisér Terence Fisher.[3] The Innocents (1961) produkovalo americké štúdio 20th Century Fox, ale inak je to čisto britský film. Jedným z hlavných dôvodov, prečo režisér nespolupracoval s britským Hammer, bolo to, že práve Clayon žiadal, aby sa jeho horor odlišoval od tých, ktoré toto štúdio produkovalo a to hlavne po vizuálnej stránke. Zatiaľ čo, Hammer nakrúcal nízkorozpočtové horory, ale zväčša farebné, tak The Innocents (1961) boli už od začiatku zamýšľaný, ako čiernobiely horor. Z technickej stránky treba vyzdvihnúť hneď viacero vecí. V prvom rade je to už spomínaná čiernobiela farba, ktorá najviac pomáha vytvárať a zároveň podporovať hororovú atmosféru. Naopak atmosféru konca 19-steho storočia navodzujú a udržiavajú dobové kostýmy a interiéry rozsiahleho domu/sídla, v ktorom sa celý príbeh odohráva. No a v poslednom rade je tu aj nádherná kamera, za ktorou stál Freddie Francis a ktorá zaujme aj svojou inovatívnou technikou, kde Francis mnohé zábery v strede zaostruje, ale ich okraje, kvôli špeciálne vytvoreným filtrom, rozmazáva.[4] Môžem povedať, že pokiaľ ide o technickú stránku, tak sa tu z mála (čiernobiela farba, jeden rozsiahly dom) podarilo vyťažiť maximum, nielen atmosférou, ale aj hororovými prvkami. Po príbehovej stránke možno povedať, že toto dielo stojí do veľkej miery predovšetkým na atmosfére a až potom na samotnom príbehu. Atmosféra je tu totiž prítomná od začiatku až do konca a práve ona vytvára hororový nádych, ktorý je po celú dobu cítiť, ale aj vidieť. Táto snímka je jeden z mála hororov spred roku 1970, ktoré, nechcem povedať, že vydesia, ale prinajmenšom zapôsobia, na dnešného diváka.


   Je tu hneď niekoľko scén, ako napr.: veža, altánok pri jazierku (sú tu dve takéto pasáže) alebo záver, pri ktorých doslova mrazí. Najpozoruhodnejšie na týchto sekvenciách je aj to, že režisér sa v nich nespolieha na dom alebo noc alebo ich kombináciu, ale scény pri altánku vyvolávajú znepokojenie, hoci vznikli vonku a navyše za denného svetla. Nie je to však len čisto horor, ale dôraz sa kladie aj na psychológiu postáv a vzťahy medzi nimi. Zatiaľ čo, pri hororovej stránke Clayton prekvapil a ukázal, že tento žáner mu problémy nerobí, tak u dramatickej stránky potvrdil svoje kvality, ktoré preukázal už v Room at the Top (1959), čo znamená, že vie pracovať s postavami a príbehom, pretože im dáva potrebnú hĺbku a emócie, pričom sa nebojí šokovať, u The Innocents (1961) vyvolalo kontroverziu bozkávanie sa medzi guvernantkou a malým chlapcom. Štúdio žiadalo od režiséra vymazanie týchto dvoch scén, ale ten neustúpil a spravil dobre, lebo kvôli tomu pôsobí tento horor ešte presvedčivejšie. Príbehu vlastne ani nie je tak veľmi čo vytknúť, lebo už po krátkom úvode sa dianie dostáva do samotného sídla, kde sa nám celý príbeh postupne odhaľuje. Plusom je aj pomerne krátka minutáž, čítajúca necelých 100 minút, ktoré však zásluhou atmosféry a réžie dosť rýchlo ubehnú. Dôležité sú tu predovšetkým tri postavy, ktoré zároveň dostávajú aj najviac priestoru: Flora, Miles a slečna Giddens. Prvé dve sú zaujímavé nielen svojimi charaktermi, ale aj svojimi hereckými (detskými) predstaviteľmi, ktorí tieto postavy robia viac uveriteľnejšími. V prípade slečny Giddens sa síce jej obsadenie, podľa mňa, príliš nevydarilo, ale inak je to sama o sebe zaujímavá postava, obzvlášť, keď divák spolu s ňou postupne odkrýva minulosť a tajomstvá, ktoré sa spájajú s novým miestom kam prišla. Celkovo sa jedná o výborný britský horor, ktorý je dobrým dôkazom, jednak toho, že Briti vedeli robiť gotické horory a jednak, že vedeli s nimi pracovať aj iné štúdiá, než len legendárny Hammer. Vynikajúca atmosféra, ktorú podporuje aj príbeh a mrazivé (znepokojujúce) scény.   

HERCI a HUDBA

   Deborah Kerr nepovažujem za kvalitnú herečku, pretože si myslím, že nevedela až tak dobre hrať. V dielach, ako napr. From Here to Eternity (1953) alebo An Affair to Remember (1957) nielenže za svojimi hereckými kolegami výrazne zaostávala, čo sa týkalo výkonu, ale takisto sa do svojich úloh vôbec nehodila. V prípade The Innocents (1961) podáva dosť afektovaný výkon, ktorý by sa síce dal odôvodniť, či už jej postavou, alebo tým, že sa príbeh odohráva na konci 19-steho storočia, ale pri porovnaní s inými hercami a ich výkonmi, v ktorých nie je ani náznak afektovania, sa to nedá ospravedlniť. Viac by som si tu vedel predstaviť niektorú z herečiek, ako: Doris Day, Maureen O'Hara, Gene Tierney alebo Ingrid Bergman. Posledná menovaná hrala postavu slečny Giddens v televíznom seriály Startime, konkrétne v tretej epizóde s názvom, The Turn of the Screw a preto by bolo zaujímavé sledovať, či by dokázala uspieť aj v celovečernej verzii. Z ďalších hercov stojí za zmienku ešte detská herecká dvojica Pamela Franklin a Martin Stephens, ktorí sú nielen vhodne obsadení, ale vo svojich postavách sú výborní, pričom v nich pôsobia prirodzene. Hudbu k filmu zložil Georges Auric, avšak The Innocents (1961) sú známejšie kvôli propagácii syntetizovaného elektronického zvuku, o ktorý sa postarala skladateľka Daphne Oram a ktorý sa sem náramne hodí. Pokiaľ ide o hudbu, za ktorou stál Auric, tak jemu sa nepodarilo zložiť výraznejšie alebo zapamätateľnejšie motívy, čo je veľká chyba, lebo sa tu núkala kvalitná atmosférická hudba. Vedel by som si tu predstaviť skladateľov, ako Bernard Herrmann alebo Von Dexter. Prvý menovaný skomponoval nielen legendárne motívy k hororu Psycho (1960), ale predtým skladal, medzi inými, aj k mysteriózno-tajomné motívy u snímky Vertigo (1958), takže by sa sem hodil. Druhý menovaný zase pre horor House on Haunted Hill (1959) vytvoril slušné atmosférické motívy a myslím, že by zrejme uspel aj u The Innocents (1961).


HODNOTENIE

82%


[1] I vampiri (1957) a La maschera del demonio (1960). (Uvádzam len tie do roku 1961).
[2] House of Usher (1960) a Pit and the Pendulum (1961). (Uvádzam len tie do roku 1961).
[4] Francis o rok neskôr debutoval aj ako režisér, pričom v tom ďalšom roku (1963) začal spolupracovať so štúdiom Hammer, pre ktoré zrežíroval horory: Paranoiac (1963), Nightmare (1964), The Evil of Frankenstein (1964) a Hysteria (1965). Potom robil pre ďalšie nízkorozpočtové produkčné štúdio, Amicus Productions, pre ktoré zrežíroval horory: Dr. Terror's House of Horrors (1965), The Skull (1965), The Deadly Bees (1966), The Psychopath (1966), Torture Garden (1967) alebo Tales from the Crypt (1972).

22. 7. 2017

Dunkirk (2017)

   Christopher Nolan si za svoj najnovší projekt vybral skutočné udalosti, ku ktorým došlo počas Druhej svetovej vojny na pobreží Francúzska, pri meste Dunkirk, medzi 26.5. až 4.6.1940, kde sa v obkľúčení nemeckej armády ocitlo množstvo belgických, britských, francúzskych a kanadských vojakov a na ich záchranu sa rozbehla operácia, známa pod označeným operácia Dynamo. Nolan túto udalosť zachytil v príznačne nazvanej snímke Dunkirk (2017). 

STORY LINE

   Nie je to prvýkrát, čo sa filmári rozhodli spracovať udalosti, ku ktorým došlo v Dunkirk. Už dva roky po tejto príhode vznikla americká vojnová dráma Mrs. Miniver (1942), kde sa jej aspoň čiastočne venovali. Nasledoval britský vojnový film Dunkirk (1958), ktorý bol už primárne zameraný na operáciu Dynamo a o dekády neskôr televízny film, resp. polo-dokumentárny hraný film Dunkirk (2004), za ktorým opätovne stáli Briti. No a tejto téme sa sčasti venovala ešte aj britská vojnová dráma, Atonement (2007). Nolan si tak nevybral práve najoriginálnejší námet, navyše evakuácia pri Dunkirk patrí vo svete nepochybne medzi dosť známe udalosti z Druhej svetovej vojny a je preto dosť škoda, že si nevybral niečo iné, lebo z tejto vojny ešte nebolo ani len zďaleka sfilmované všetko. Ak chcel Nolan evakuáciu, tak si radšej mohol vybrať buď evakuáciu britských a gréckych jednotiek z pevninského Grécka (v apríli 1941) alebo následne ich evakuáciu z Kréty (máj 1941). Za sfilmovanie by stálo aj vylodenie Britov a Kanaďanov pri Dieppe (august 1942), kde sa ich vojská pokúšali vylodiť pri francúzskom pobreží. Každopádne téma je asi jedinou slabinou, pokiaľ je reč o téme. Po technickej stránke je toto dielo na veľmi vysokej úrovni a udržuje si svoj štandard predchádzajúcich režisérových snímok, už od dôb Batman Begins (2005). Z technických vecí sa preto dá vyzdvihnúť všetko. Dobové kostýmy (uniformy), zbrane (pušky) alebo technika (lode a lietadlá) navodzujú dojem autentickosti, reálnosti a neposlednom rade aj veľkoleposti. Napomáhajú tomu aj desiatky, až stovky komparzistov, vďaka ktorým tento vojnový film potom pripomína tie, aké sa točili v 50-tych,[1] 60-tych[2] a 70-tych rokoch.[3] Strih najlepšie dokáže vyniknúť pri prechodoch medzi jednotlivými scénami a časovými líniami, kvôli čomu celý príbeh pôsobí svižne a zároveň tieto skoky vďaka nemu nepôsobia rušivo. Kamera, opäť bol za ňou Hoyte Van Hoytema, po Interstellar (2014) druhý raz spolupracuje s režisérom, pričom treba zdôrazniť, že kamera je úchvatná a dokáže sprostredkovať divákovi nielen mnoho nádherných záberov, ale takisto sa postarať o vynikajúci zážitok. Najlepšie táto snímka vynikne po audiovizuálne stránke v kine alebo na blu-ray. Vizuálnymi efektami Nolan šetril a na miesto toho zvolil realistickú akciu a boje, čo pridáva na uveriteľnosti. Samotnej akcie, resp. bojov si divák užije dostatok, v podstate sa dá povedať, že je tu už od začiatku až do konca, lebo režisér dokáže držať diváka permanentne v napätí, čo sa už dosť dlhú dobu, obzvlášť pri vojnových filmoch, nikomu nepodarilo, avšak Nolan to dokázal. Z technickej stránky teda nie je absolútne čo vytknúť, práve naopak, zaslúži si to obdiv, dať si takto záležať na tom a nakrútiť to v duchu epických vojnových diel z 50-tych až 70-tych rokov. Po príbehovej stránke zaujme táto snímka hneď z viacero príčin. V prvom rade kvôli tomu, že sa snaží pozerať na tento konflikt z troch perspektív, a to: 1. z pohľadu vojakov na pláži; 2. z pohľadu civilistov smerujúcich na svojich lodiach ich zachrániť a 3. z pohľadu pilotov RAF. Nolan sa sústredil iba tých ľudí, ktorí mali priamo dočinenia s evakuáciou, teda tí, ktorí ju vykonávali a tí, ktorých zachraňovali. Nevenuje sa dianiu v Londýne, ani Nemcom, lebo to nebolo primárne o nich. V ďalšom rade, lebo nejde o lineárne rozprávanie, ale zachytáva rôzne krátke časové obdobia a skáče medzi nimi. Ako som však už vyššie povedal, tieto prechody vôbec nepôsobia rušivo, ale vďaka strihu a hudbe divák niekedy takmer ani nezaznamená, že sa to neodohráva súčasne.


   No a v poslednom rade režisér zachytáva príbehy, resp. osudy obyčajných ľudí (pilotov, vojakov alebo civilistov). O ich minulosti a rodine sa nedozvie takmer nič, ale pozornosť sa sústreďuje na to, ako sa snažia prežiť, zachrániť ostatných a nevzdávajú sa. Zápletke sa dá vytknúť snáď iba, menej emócii. Napriek tomu, že zobrazuje vojnu v jej skutočnej podobe, bez príkras a prehnanej heroickosti, tak v Interstellar (2014) boli tie emócie omnoho silnejšie. Dunkirk (2017) nemá až taký veľký emocionálny dopad na diváka, hoci priestor tu na to bol. Tým však nechcem povedať, že z každej scény sa mali dostať nejaké emócie, ani to, že režisér mal hrať divákom na ich city, každopádne sa to spraviť dalo, samozrejme v únosnej miere. Jeden z najlepších vojnových filmov za minimálne posledných 10 rokov. Nolan ukázal, že ani tento žáner mu nerobí problémy a zároveň potvrdil, že je zručný režisér, pretože dokáže diváka vtiahnuť do diania od začiatku až do konca. Tých 100 minút (ak nerátam záverečné titulky) ubehlo veľmi rýchlo. Vojnové snímky slávia posledný rok úspech, najprv minulý rok uspel Hacksaw Ridge (2016) a teraz aj Dunkirk (2017). No a teraz v apríli, bolo oznámené, že Ridley Scott nakrúti Battle of Britain, takže ak si zachová kvalitu predošlých dvoch, tak zase sa môžeme tešiť na veľké vojnové dielo. S postavami je to dosť zaujímavé, pretože na jednej strane, je ich mnoho, takmer nič o nich nevieme a divák si k nim nevybuduje hlbší vzťah, avšak na druhej strane, si každý divák dokáže medzi nimi vybrať svojho/svojich obľúbencov, ktorým bude fandiť a zároveň, ako som už spomínal, tak Nolan sa venuje ich osobným drámam, ktorým musia čeliť počas tohto konfliktu, žiadne zbytočné reči ohľadom ich rodín alebo minulosti, sústredí sa výlučne na prítomnosť. Mne osobne všetky postavy prišli zaujímavé, žiadna z nich nebola, buď zbytočná alebo, že by nemala čo ponúknuť. Postavy tu totiž predstavujú obyčajných vojakov, ale zároveň aj obyčajných ľudí, ktorí chcú „len“ prežiť alebo zachrániť iných. Celkovo sa jedná o výbornú vojnovú drámu, ktorá má prepracovanú technickú stránku, ale zaujme aj jej príbeh a postavy, v ktorých je vidieť snaha po realizme. Vytknúť sa tu dajú vlastne len atraktívnejšia téma (udalosť) a absencia silnejších emócii (momentov).

HERCI a HUDBA

   Napriek tomu, že sa tu objaví viacero hereckých hviezd (Kenneth Branagh, Tom Hardy, Cillian Murphy a Mark Rylance), tak nedá sa tvrdiť, že by podávali nejak veľké výkony, práve naopak dostávajú jednak, málo priestoru, na to aby sa mohli predviesť a jednak, bolo zrejme režisérskym zámerom, aby nehrali, ale pôsobili civilnejším dojmom, v tom zmysle, ako boli koncipované aj ich postavy. Rád by som však vyzdvihol hlavne dvoch hercov: Fionn Whitehead, pre ktorého to bol debut na poli celovečerných filmov a treba povedať, že nesklamal, pričom Nolan mal pri jeho výbere šťastnú ruku, ale to mal aj pri tom druhom, ktorým je spevák a skladateľ Harry Styles. Ten preukázal, že okrem spevu a hudby mu nie je cudzie ani herectvo, keď svoju úlohu zahral presvedčivo. Pokiaľ bude na sebe pracovať a navyše pod kvalitnými režisérmi, tak to môže dotiahnuť ďaleko, ako herec. Hudbu k filmu zložil režisérov dvorný skladateľ Hans Zimmer,[4] ktorého skladby výborne podporujú, ako celkovú atmosféru, tak hlavne napätie. Bol som veľmi zvedavý, ako si Zimmer v súčasnej dobe a forme poradí s vojnovým projektom, lebo naposledy k tomuto žánru skladal u Tears of the Sun (2003). No a vo výsledku nesklamal, ale práve naopak, jeho motívy sa sem náramne hodia. Za tie najlepšie skladby považujem tieto: Supermarine a The Oil.


HODNOTENIE

85%


[1] The Bridge on the River Kwai (1957), trojdielny Tikhiy Don (1957) alebo trojdielny Ningen no jôken (1959-1961).
[4] Pri zopár skladbách pomáhali Zimmerovi jeho žiaci Lorne Balfe a Benjamin Wallfisch, pri Regimental Brothers a End Titles to bol Balfe a pri Home; Variation 15 (Dunkirk) a aj End Titles zase Wallfisch.